náhľad|freska Dobrého pastiera v katakombách v San Calixto náhľad|Chiró, Kristove monogramy, Vatikán, cca 350. Ranokresťanské umenie je označenie pre umenie vytvorené kresťanskými autormi v prvých storočiach po Kristovi (1. – 6. storočie). Na území Rímskej ríše sa o ranokresťanskom umení zvykne hovoriť pred nástupom cisára Justiniána I.* Z hľadiska náhľadu byzantského umenia, ktoré sa z ranokresťanského umenia rozvinulo nemá zmysel v prvých storočiach rozlišovať medzi umením v západnej časti ríše a východnej časti (byzantským), pretože boli v zásade totožné a diferenciácia vývoja nastala až po rozpade západnej časti Rímskej ríše.
Obdobie od vlády Konštantína I. po Justiniána I. býva niekedy z hľadiska byzantského umenia (resp.) architektúry nazývané aj prechodné obdobie, pozri BROWNE, Edith A.. Early Christian and Byzantine Architecture. 1. vyd. Londýn : ADAM AND CHARLES BLACK, 1912. S. 29
Vývoj ranokresťanského umenia Vývoj kresťanského umenia len ťažko možno pochopiť bez teologicko-sociálneho kontextu. Pre pôvodnú apatiu kresťanov k svetským veciam a ich predstavám o skorom príchode konca sveta sa najranejší kresťania významnejšie nezaujímali o svetské veci. Okrem umenia sa teda spočiatku kresťania nezaujímali ani o politiku, či iné aspekty verejného života. Ich názory sa však pomaly menili a po vzniku odbornejších interpretácií evanjelických textov cirkevnými otcami nasledovali i prvé prejavy kresťanského umenia – spočiatku najmä maľby v katakombách, sochárska výzdoba na sarkofágoch.
Verejné umenie (a v rámci neho i kresťanská architektúra) mohlo vzniknúť až po oficiálnom akceptovaní kresťanstva (tzv. Milánsky edikt v roku 313). Prví kresťania boli štátnou mocou často prenasledovaní a verejnosťou, pre ktorú tvorili tajomnú sektu boli vnímaní negatívne. Nemali preto právo vysluhovať bohoslužby na verejných miestach.
Ranokresťanské umenie bolo výrazne ovplyvnené orientálnym chápaním umenia a mystickými tradíciami judaizmu. V prvých dvoch storočiach sa prísne dodržiaval zákaz akéhokoľvek figurálneho zobrazovania. Tento zákaz vychádzal najmä zo starozákonnej interpretácie zákazu modlárstva – idolatrie. Preto sa z tohto obdobia ani nezachovali výraznejšie prejavy umenia ako fresky, či doskové maľby. Od 3. storočia sa pomaly zaviedlo používanie obrazov. Táto zmena súvisela s procesom prispôsobovania sa k antickej kultúre a tradíciám Rímskej ríše. Vďaka otvoreniu sa vonkajšiemu svetu dokázali kresťania efektívnejšie šíriť vieru a to i medzi nežidovským obyvateľstvom. Ranokresťanská ikonografia neobsahovala veľké množstvo druhov výtvarného spodobnenia. Často stávalo, že sa preberali antické a pohanské motívy, ktoré sa preniesli a prispôsobili k príbehom Starého zákona. Po oficiálnom uznaní kresťanstva cisárom Konštantínom v roku 313 sa kresťanom otvorili nové možnosti. Kristovo božstvo sa stalo ústrednou témou teológie a v zásade i umenia. Rozpútali sa vášnivé diskusie o Kristovej osobe a vďaka upusteniu od rímskej teórie cisárskeho božstva získala postava Krista i cisárske atribúty. V oblasti ranokresťanskej architektúry bol proces adaptácie architektonických foriem antiky veľmi rýchly. Nedá sa presne odhadnúť, kde vzniklo prvé kresťanské umenie. Nemohlo však vzniknúť inde než na miestach prvých kresťanských obcí – Ríma, Jeruzalema, Antiochie a Alexandrie. Do Byzantionu (resp. od 3. storočia Konštantínopola) ako nového centra ríše sa umenie dostalo už v raných začiatkoch jeho existencie. Konštantínopol na rozdiel od Ríma mal vzniknúť ako mesto kresťanské (hoci v ňom bolo najmä v prvých storočiach badať i helenistické prvky). Do nového mesta bolo prenesených viacero umeleckých skvostov z celej ríše a stalo sa tak výkladnou skriňou rímskeho umenia.
Architektúra náhľad|Interiér mauzólea Santa Constanza náhľad|Bazilika – pozdĺžny typ rozšírený na Západe náhľad|Bazilika San Vitale – centrálny typ, rozšírený na Východe Pred oficiálnym uznaním kresťanstva sa kresťania schádzali na odľahlých miestach a v súkromných domoch. Keďže im spočiatku na obrady stačila jednoduchá miestnosť a stôl, miesta stretnutí prvých kresťanov je ťažké identifikovať. V Dura-Euopos na rieke Eufrate sa podobné miesto dá rozoznať vďaka prítomnosti ranokresťanských malieb.
Zvrat nastal až po uznaní kresťanstva. Už za vlády Konštantína I. sa presadilo budovanie rozsiahlejších svätýň ako odpoveď na rýchly nárast počtu kresťanov v Rímskej ríši. Príklad architektonického vývoja poskytuje chrám Santa Constanza, či Chrám svätého Klementa v Ríme. Zo 4. storočia pochádzajú zase baziliky Panny Márie Väčšej a svätej Sabíny, na východe to boli ranokresťanské centrá ako Korint, Efez, či novozaložený Konštantínopol.
Architekti pre chrámy museli vybrať typ budovy, ktorý by sa najlepšie prispôsobil kresťanskému kultu. Nebolo možné prevziať typy pohanských chrámov a prispôsobovať podmienkam kresťanstva. Budova určená pre kresťansky kult musela slúžiť ako miesto zhromažďovania veriacich sa na omši. Týmto potrebám najviac vyhovel architektonicky typ baziliky (dlhá budova často rozdelená na niekoľko lodí s niekoľkými oddelenými priestormi – apsidy, bočné lode a átriá). Pôvodne slúžili ako verejné budovy súdov, bánk alebo ako obchodné centrum. Na náboženské potreby sa používala bazilika v pozdĺžnom smere. K hlavnému priestoru sa pripájala apsida, umiestnená na jednej z kratších strán oproti vchodu. Apsida bývala orientovaná rôznymi smermi (orientácia oltáru na východ sa zaviedla až neskôr), vnútri bola spravidla polkruhová, zvonka mávala polo valcovitý tvar, alebo bývala zakomponovaná do pravouhlých, či polygonálnych múrov. Kreslo kňaza sa nachádzalo v apside, čo vysvetľuje, že sa tu dodnes často nachádza kamenná polkruhová lavica, ktorá má v strede zvýšene miesto (synthronom). Rozdelenie priestoru na niekoľko lodí stĺpmi alebo piliermi, spojenými navzájom architrávmi či arkádami, mohlo byt rôzne. V Rímskej ríši mali baziliky často päť lodí, kým baziliky v Severnej Afrike ich mali až sedem alebo deväť (napr.bazilika v Kartágu). Stredná loď bola vždy vyššia ako bočné lode. Originálnosť dodáva ranokresťanským kostolom viac svetla ktoré prenikalo radmi okien napr. bazilika svätej Sabíny v Ríme a baziliky v Ravenne.
Do baziliky sa vstupovalo cez nartex (krytá predsieň). Nartex a hlavná loď mali zvyčajne strop s otvoreným krovom. Oveľa vzácnejší bol kazetový strop. Pred ranokresťanskými kostolmi bývalo átrium, spravidla so štvorcovým dvorom a s fontánou (fiála) uprostred. Všetky tieto prvky boli prebrané z antických pohanských svätýň, novým prvkom bol transept (priečna chrámová loď).
Transept bez architektonického členenia pripomínal veľkú sálu, ktorá sa v neskoršom období sa začala výraznejšie členiť. V bazilikách v okolí Egejského mora sa delila na tri časti, ale bežné bolo i iné členenie. Práve v mestách na pobreží Malej Ázie v tomto storočí vzniklo niekoľko veľkolepých stavieb, ako Bazilika svätého Jána v Efeze, ktorá vyrástla nad jeho hrobom, či bazilika Panny Márie. vľavo|náhľad|Baptistérium na Lateráne, Rím, 440 V najstaršom variante bazilikálneho typu obklopujú apsidu kolaterály, čo vytváralo dojem ochodze okolo budovy napr. San Sebastiano a sv. Agnes v Ríme. Existujú v podstate dva veľké typy stavieb: stavby s pozdĺžnym pôdorysom a stavby s centrálnym pôdorysom, ktorých obrysy obsahujú všetky možne geometrické útvary – cylindrické, polygonálne, hviezdicovité a štvorlistové. Centrálny pôdorys sa v 4. – 5. storočí využíval skôr na špecifické účely ako baptistéria, martýria, pietne budovy a mauzóleá. Architektonicky vychádzal z antických herónov. Hlavný typ svätyne s centrálnym pôdorysom vytvoril kruhový priestor vyplnený kupolou. Okrúhly priestor mohol byť zvonka obstavaný tak, že tvoril štvorcový alebo polygonálny tvar. Nachádzame však aj zložitejšie tvary, kde interiér budovy obsahuje okrúhle stĺporadie na ktorom spočíva kupola napr. mauzóleum sv. Konštancie v Ríme. Uprednostňoval sa architektonický typ baziliky s rôznymi regionálnymi obmenami.
V polovici 5. storočia sa stal centrálny pôdorys chrámov a kríženie transeptu obľúbený práve vo východnej časti rímskej ríše. Významnými pamiatkami z tohto obdobia sú macedónske chrámy v mestách Filippoi, Nea Anchialos, či solúnske Acheiropoietos a Chrám svätého Demetera z konca 5. storočia.Ibidem, str. 421 Táto architektúra dosiahla svoj vrchol za vlády cisára Justiniána I. v 6. storočí. Najdôležitejšou časťou chrámov bol oltár (často umiestnený na vyvýšenom mieste) vo východnej časti ríše sa nachádzal ambón. Sýrske kostoly mali v strednej lodi, ešte druhu veľkú polkruhovú tribúnu, situovanú oproti apside. Nazývala sa béma a slúžila na čítanie evanjelií a na kázne.
Ostatné sakrálne budovy vľavo|náhľad|Stará Bazilika sv. Petra v Ríme, bola postavená v 4. storočí, rekonštrukcia z 19. storočia Medzi významné ranokresťanské budovy okrem kostolov i iné budovy. K chrámom boli väčšinou pripojené baptistériá, útulky, obslužné budovy, či biskupské paláce. Uprostred baptistérií sa nachádzala krstiteľnica (nádrž vody zapustená do zeme). Nádrž mohla byť okrúhla, polygonálna alebo v tvare kríža. Na území Egypta začali v 3. storočí vznikať prvé kláštory. Tie vznikali na miestach chrámov, ktoré sa stavali mimo miest a dedín – teda za hradbami intra muros. Stavali ich veriaci, ktorí sa chceli utiahnuť od sveta – tzv. anachoreti („tí čo žili na vidieku“). Okrem Egypta sa podobný spôsob života rozšíril najmä v Palestíne a Galilei. Významnými kláštormi boli napr. kláštorný celok Abú Míná zasvätený svätému Menovi, či Červený kláštor (Deir-al-Abiad) pri Sóhágu.Ibidem, str. 422
Spolu s rozvojom pútnictva v Palestíne vznikali i rôzne svätyne. Boli bohato zdobené a mali psychologicky pôsobiť na pútnikov a vyvolať v nich silne náboženské cítenie. Dôraz sa kládol aj na cestu, ktorá viedla k objektu uctievania mala slávnostný charakter.
Architektonický problém 4. storočia vznikol pri výstavbe pohrebných martýrií, svätýň centrálneho typu, ktoré boli určené k uctievaniu mučeníkov. Problém nastal pri prepojení hrobu s kostolom. Niekde pamätník s kostolom spojený nebol – napr. v Chráme Anastasis (Kostol zmŕtvychvstania Krista) v Jeruzaleme, inokedy sa architekti snažili vytvoriť logicky vzťah medzi pamätníkom a kostolom ako je napr. Chrám Narodenia Pána v Betleheme (oktagonál postavený nad Jaskyňou narodenia spojený s bazilikou). Pre pamätník sv. Petra architekti zvolili iné riešenie: medzi apsidu a loď vložili pravouhlý priestor s edikulou. Táto možnosť zodpovedala myšlienke že veriaci môže prejsť okolo hrobu apoštola. Najvýznamnejší z týchto súborov je pravdepodobne Kalat Siman v Sýrii. Predmetom uctievania tu bol stĺp na ktorom askéta Šimon Stylita strávil 42 rokov. Po jeho smrti v roku 459 tu vybudovali okolo stĺpu oktagonál ku ktorému sa pripojili štyri krídla v tvare kríža. Ďalším významným martýriom bol napr. Svätý Babylas v Antiochii. Svätyňa v Tebesse v Alžírsku má zase podobný tvar ako v Kalat Siman. Má veľké schodisko ku kostolu a veľký dvor so štyrmi nádržami. Aby sa vyhovelo požiadavke uctiť si pozostatky svätých, začali sa deliť a tieto fragmenty dostali meno relikvie. Translatio – prenesenie relikvií si vynútilo výstavbu nových sakrálnych spomienkových chrámov.
Maliarstvo
Maľby v katakombách náhľad|Rím, katakomby svätého Kalixta vľavo|náhľad|Kristus, sv. Peter a Pavol. Katakomby sv. Marcellina a Petra, Rím, 3. storočie