náhľad|Rumská expanzia náhľad|Malá Ázia po rozpade Rumského sultanátu
Rumský sultanát bol stredoveký štátny útvar na území dnešného Turecka (Anatólie) založený vedľajšou vetvou vládnuceho rodu ríše Seldžukovcov existujúci v rokoch 1077 až 1307. Rumský sultanát vznikol ako následok seldžuckej expanzie po bitke pri Mantzikerte v roku 1071. Pôvodne išlo o poloautonómne panstvo so sídlom v Nikaii, ktoré bolo podriadené Seldžuckým Turkom. Po smrti selžuckého sultána Malikšáha I. sa Rum v roku 1092 definitívne osamostatnil.
Rumitom sa v následnom období podarilo zjednotiť viacero menších tureckých štátikov v Anatólii a obsadiť územie od Stredozemného mora po Čierne more. Na východe hranicu tvorilo jazero Van. Vrchol moci dosiahol Rum koncom 12. storočia. V tomto období cez Rum prechádzalo viacero križiackych výprav, ktoré krajinu čiastočne oslabili. Hoci Rum dokázal odraziť byzantskú ofenzívu pri Myriokefalone, v nasledujúcom období bol sultanát porazený Mongolmi pri Köse Dağ (1243). Sultanát následne upadal až kým sa začiatkom 14. storočia nezačal rozpadať.
Názov Rum/Rúm bolo arabské, perzské a turecké označenie pre Rím t. j. Byzanciu, na ktorej území štát vznikol.
Historický vývoj V 11. storočí sa dominantnou silou Perzie stala Seldžucká ríša, ktorá následne začala súperiť s Byzanciou a Fátimovcami o nadvládu nad Blízkym východom. Seldžuci následne často plienili byzantské pohraničie, na čo cisár Roman IV. Diogenes (10671071) reagoval vojenskou výpravou. Po prvotných úspechoch sa výprava pre Byzanciu skončila tragickou bitkou pri Mantzikerte (1071), kde bol cisár zajatý.
Sultán Alp Arslán (10631072) sa voči cisárovi správal úctivo a zjednali prijateľný mier. Arslán nehodlal vtrhnúť ďalej do Anatólie, no po štátnom prevrate v Byzancii sa však vnútorná správa ríše zrútila a seldžucké vojská začali prenikať hlbšie do Anatólie. Do roku 1100 tak takmer celá Anatólia padla do seldžuckých rúk. Výnimku tvorili len prístavné mestá Trabzon a Sinope. Na dobytom území v tomto období začali vznikať menšie územné jednotky a medzi nimi najmä Rumský sultanát, s ktorého samostatnosťou však seldžucký sultanát nesúhlasil. Malikšáh (10721092), ktorý sa považoval za jediného najvyššieho vodcu Turkov v roku 1092 preto kontaktoval byzantského Alexia I. s ponukou vojenskej a politickej spolupráce proti Rúmu. Alianciu sa však nepodarilo zachovať, pretože Malikšáh I. ešte v tom roku zomrel a Seldžucká ríša sa ponorila do nepokojov. Prvým centrom sa stala Nikaia (10751097).Dějiny Byzance, str. 248
Po nástupe Alexia I. (10811118) na byzantský trón sa situácia v Byzancii stabilizovala a Byzantínci začali svoju ofenzívu i na východ. Byzantínci získali späť Smyrnu, v ktorej sídlil turecký vodca Tzachas (10811093) a výsledkom Alexiových snáh bola aj prvá križiacka výprava (10961099). V priebehu prvej križiackej vojny Seldžuci stratili západné maloázijské pobrežie. Síce sa im ešte podarilo odraziť prvé vlny križiakov (tzv. ľudová križiacka výprava), riadne križiacke (rytierske) oddiely už odraziť nedokázali. Najprv padla Nikaia, následne aj Dorylaion a križiaci prešli i cez Ikonium.Dějiny Byzance, str. 253 Cieľom križiakov však nebolo dobytie Malej Ázie a preto sa hlavné vojská následne vydali do svätej zeme a ponechali boje v Anatólii Byzancii, ktorá nedokázala od Rumu trvalo získať anatolské vnútrozemie.
Nasledovali dlhé byzantsko-seldžucké vojny. Okrem Byzancie mal Rum rivala aj v podobe ríše Danišmendovcov, ktorá začala vznikať v tom istom období ako samotný Rum. Rumskí sultáni Danišmendovcov pokladali za svojich podriadených, čo spôsobilo roztržky. Po tom, čo Byzancia získala späť územia na pobreží Malej Ázie sa sídlo hlavného mesta presunulo do Konye.
Po smrti Kilič Arslána sa dočasné oslabenie ríše pokúsili využiť Seldžukovci, ktorých sultán Mohamed sa naposledy pokúsil získať späť moc nad Anatóliou. Jeho vojská však boli odrazené a tým sa seldžucká hrozba pre anatolské krajiny končila. Okrem Rúmu a Danišmendovcov v krajine existovalo niekoľko menších tureckých panstiev na východe. V nasledujúcom období Turci viackrát plienili byzantské krajiny a snažili sa preniknúť aj do Malej Arménie a sýrskych oblastí ovládaných kresťanmi.
Po smrti sultána Malikšáha sa ríša dostala pod nadvládu Danišmendovcov, kde zostala až do roku 1142. Medzitým zo západu na ríšu útočila komnénovská Byzancia, ktorej panovníkom Jánovi II. (11181143) a Manuelovi I. (11431180) sa úspešne darilo v obnove byzantskej zvrchovanosti nad Anatóliou. Až v roku 1176 sa Kilič Arslanovi II. (11561192) podarilo odraziť byzantskú ofenzívu pri Myriokefalone a následne dokonca aj dobyť ríšu Danišmendovcov. Vojská tretej križiackej výpravy síce ešte následne dobyli hlavné mesto Rumu Konyu, ale kresťanským silám sa už stratené maloázijské územia získať nepodarilo.Dějiny Byzance, str. 259
Za vlády sultána Sülejmana II. (11961204) ríša expandovala na východ. Dobyla početné územia menších tureckých ríš a Sülejman dokonca prichystal veľký útok na kresťanské Gruzínsko, ktoré zažívalo svoj zlatý vek. Kráľovná Tamara a jej manžel Dávid viedli aktívnu vojenskú politiku a obsadili početné územia v Arménii (Ani, Dvin) a východnom Turecku (vyplienili Erzurum a ďalšie mestá). Ich expanziu sa Sülejman pokúsil zastaviť útokom, ktorý však bol v roku 1203 odrazený pri Basiane.Sir Oliver Wardlop, The Georgian Kingdom, London, 1921.
Oslabenie Byzancie po Štvrtej križiackej výprave (1204) umožnilo Rumitom v nasledujúcom období ešte viac rozšíriť svoju ríšu na všetky svetové strany a najmä na východ, kde boli postupne zjednotené menšie turecké panstvá (Artukovci, Mengujekovci). Do rumských rúk padli aj viaceré byzantské prístavné mestá, jednu výpravu dokonca viedli na Krym. Rozlične závislé na rumskej moci bolo aj Trapezuntské cisárstvo, či Arménske kráľovstvo v Kilikii. Vrchol rumskej moci bol dosiahnutý za vlády Kaj Kávusa I. (12111220) a Kajkubáda I. (12201237), ktorým sa podarilo získať značný vplyv aj v okolitých krajinách.
V roku 1231 sa Rumitov ešte podarilo odraziť útok Chorézmcov, ktorých z Perzie vytlačili Mongoli, ale mongolskú hrozbu už zastaviť nedokázali. Od roku 1237 sa Rum stal poplatníkom Ílchanátu a od roku 1243 (bitka pri Köse Dağ) sa stali ich priamymi vazalmi. Mongolskou predĺženou rokou v krajine sa stal Ali ad-Dajlamí a jeho syn Mu'ín ad-dín, ktorý výrazne ovplyvňovali rumskú politiku. V roku 1265 dokonca zavraždili Kiliča Arslana IV. (12491254), ktorý sa pokúsil zbaviť mongolskej nadvlády. Úpadok rumskej ríše viedol k postupnej strate niektorých území a k vykorisťovaniu Mongolmi. Začiatkom 14. storočia sa ríša začala fragmentovať na menšie krajiny až nakoniec v roku 1307 definitívne zanikla.
Jej hlavným nástupníckym štátom sa stal Karaman. Medzi nástupníckymi štátmi však boli najmä Osmanská ríša, či iné menšie turecké štáty (begliky/bejliky) nazývané po ich vládcoch, či vládnucich rodoch Germiyanoglu, Karašiovci, Ajdin, Dulkariovci, panstvo Hamidoglu, bejliky Menteš (oblasť Lýdie až po Mýziu), Saruchan, Kastamonu, Eretna, Teke, Kanik a iné.
Kultúra a spoločnosť Vládnuce vrstvy rumského sultanátu boli moslimského vierovyznania sunnitskej vetvy. Na území ríše však žilo najmä spočiatku prevažne kresťanské (najmä grécke a arménske) obyvateľstvo bývalej Byzantskej ríše. Postupne však miestne obyvateľstvo začalo konvertovať na islam a kresťanská populácia sa zmenšovala.
Kultúrny život v moslimských krajinách sa v stredoveku orientoval najmä okolo moslimských škôlmadrás, ktoré sa v krajinách šírili z Perzie. Keďže Seldžuci prichádzali do Anatólie práve z Iránu, rozšírili sa na jeho území pomerne v hojnom počte a pomerne rýchlo aj madrasy. Medzi najznámejšie zachované pamiatky tohto typu patrí Ince minare madrasa v Konyi (Ikonion), či Nebeská madrasa v Sivas (Sebastopolis).
Pre náboženský život boli typické a významné náboženské bratstvá ako napr. vefijovia, jesevíja, kalenderíja, mevlevíja či hajdaríja. V roku 1240 v krajine dokonca vypuklo povstanie tzv. babovcov, nasledovníkov charizmatického Babu Išaka, prívrženca hnutia bektašíjemoslimského hnutia, ktoré v sebe kombinovalo i prvky budhizmu a kresťanstva. Prívrženci mystických hnutí boli zároveň najvýznamnejšími učencami vtedajšej doby a medzi najväčšie kultúrne pamiatky literárneho charakteru patria práve ich diela. Medzi učencov patria najmä Ibn al-Arabí, Sadr ad-dín Kunaví, Džalál ad-Dín Rúmí a Šams ad-dín Aflákí. Jazykom vzdelancov bola perzština a arabčina, neskôr však vznikali aj turecké mutácie diel. Turečtina bola pôvodne najmä laickým jazykom a väčšina diel v nej mala ústnu tradovanú podobu.Dejiny, str. 30– 31
Architektúra rumského sultanátu bola prienikom typickej perzskej architektúry a pôvodnej byzantskej architektúry. Znamenala však odklon od kresťanstva k islamu. Neuplatňuje sa zobrazovanie postáv typické pre kresťanské umenie od porážky obrazoborectva ale využívajú sa najmä zvieracie, mýtické a rastlinné motívy. Medzi najvýznamnejšie pamiatky patria madrasy, mešity a tehlové pohrebné veže nazývané kümbet či türbe.
Chronológia rumských dejín
1071Seldžucký sultán Alp Arslán poráža Romana IV. v bitke pri Mantzikerte 1077Sülejman ibn Kutalmiš (aj Kutulmiš) je ustanovený ako správca seldžuckých území v Anatólii, kde vládne (minimálne) ako poloautonómny vládca 1081Turecký vojvodca Tzachas dobýja Smyrnu, kde zakladá vlastné panstvo 1084Seldžuci dobýjajú Antiochiu 1086Sülejman I. sa pokúsil pripojiť Sýriu k svojmu panstvu, po porážke jeho bratranca, damaského emira Tutuša Sülejman spáchal samovraždu 1092Vlády nad Rúmom sa po smrti seldžuckého sultána Malikšáha I. ujíma Kilič Arslán I., syn Sülejmana I. 1096Kilič Arslán I. poráža ľudovú križiacku výpravu 1097Križiaci a Byzantínci dobýjajú Nikaiu, porážka Rumitov pri Dorylae, presun hlavného mesta do Ikonia 1100Danišmendovci porážajú Bohemunda Tarentského pri Melitene 1101Kilič Arslán poráža druhú vlnu križiackych útokov na Rum pri Mersivane 1107Kilič Arslán dobýja Mosul, ale hynie v rieke pri úteku pred Seldžukmi, na trón nastupuje Malikšáh I. 1116Na rumský trón nastupuje Masúd I., krajina je dočasne pod vplyvom Danišmendovcov 1142Po smrti Mehmeda Danišmendského sa Rum stáva anatolskou veľmocou 1147Masúd poráža Konráda III. v bitke pri Dorylaione a Ľudovíta VII. pri Laodikei 1176Kilič Arslán II. poráža Manuela I. v bitke pri Myriokefalone 1178Kilič Arslán II. dobýja Danišmedovskú ríšu 1190Vojská tretej križiackej výpravy prechádzajú cez Rum, križiaci dočasne dobýjajú hlavné mesto Ikonium 1194Zánik Seldžuckej ríše 1202Sülejman II. dobýja panstvo Saltukovcom v okolí Erzurumu, následne je však odrazený pri útoku na Gruzínsko (1203) 1207Rumiti dobýjajú Anatáliu 1214Dobytie Sinope 1221Rum dobýja Alániu 1224Kajkubád I. pripája k ríši časť artukovského panstva 1227Seldžuci obliehajú krymský Sudak, mesto však neudržali dlho 1228Mongoli dobýjajú Perziu, Kajkubád dobýja územie Mengujekovcov 1230Bitka pri Yassıçemene, porážka Chórezmskej ríše 1239Povstanie bektašíjov Baby Išaka 1240Dobytie Diyarbakıru 1243Bitka pri Köse Dağ, Rum sa stáva vazalom hülegovského Ílchanátu 1256Mongoli porážajú Rumitov v bitke pri Sultanhane 1258Krajina je rozdelená medzi Mongolov, Mongolská nadvláda 1277Bej Mehmed vtrhol s podporou Mamelukov do Anatólie a zakladá tam prvé od Seldžukovcov nezávislé panstvo 1289Rumsko-ílchanátska koalícia poráža Germiyanoglu 1307Rozpad sultanátu na malé begliky (bejliky)
Panovníci náhľad|Socha Kajkubáda I. v Alanyi náhľad|Rodokmeň dynastie Seldžukovcov (Rumská vetva tyrkisovou) Sultanát bol dedičnou monarchiou, kde sa vlády po smrti predchádzajúceho panovníka ujímal niektorý z jeho synov, neuplatňoval sa princíp primogenitúry, ženy boli z dedenia vylúčené. Nástupcov si často vyberal panovník sám už počas svojho života, čo prejavoval udelením správy nad určitou oblasťou danému synovi. Správa ríše vychádzala z perzsko-turkickej tradície a niesla tradičné názvy titulov. +