náhľad|Komunisti oslavujú menovanie Gottwalda premiérom Februárový prevrat (alebo Februárový puč, tiež Február 1948, z pohľadu komunistov: Víťazný február) je názov komunistického prevratu v Česko-Slovensku, ktorý sa uskutočnil medzi 17. a 25. februárom 1948. Je vnímaný ako prechod od demokracie k totalite, pripojenie k sovietskemu mocenskému bloku, začiatok útlaku obyvateľstva a ekonomického úpadku. V období socializmu bol 25. február oslavovaný ako významný deň Česko-Slovenska.
Priebeh a následky
Situácia Komunisti sa dlhodobo, už počas druhej svetovej vojny, pripravovali na prevzatie moci v štáte. Úzko spolupracovali so stalinským Sovietskym zväzom, snažili sa narušovať činnosť ostatných politických strán po roku 1945 združených v tzv. Národnom fronte. V prvých povojnových voľbách 26. mája 1946 získali komunisti v Česku 40,17 % (v Čechách 43,25 %, na Morave 34,46 %) hlasov. Na Slovensku triumfovala Demokratická strana (DS) so 62 % hlasov, čo však predstavovalo len 14 % v celoštátnom meradle. Komunisti s hlasmi sociálnych demokratov (Československá sociální demokracie - ČSSD) dosiahli pohodlnú väčšinu v parlamente a postupne sa im podarilo ovládnuť políciu, armádu i robotnícke organizácie. 2. júla 1946 sa vtedajší predseda Komunistickej strany Česko-Slovenska (KSČ) Klement Gottwald stal predsedom koaličnej vlády, v ktorej bolo 9 komunistov v menšine oproti 15 ministrom z iných strán a dvoch nezávislých. Komunisti využívali roztrieštenosť vtedajších demokratických politických strán (Československá strana národně socialistická – ČSNS, Československá strana lidová – ČSL a DS), faktickú neexistenciu opozície, povojnový radikalizmus a "mníchovské sklamanie" a nerozhodnosť chorého prezidenta Edvarda Beneša. (Vládu tvorilo 9 ministrov KSČ+KSS, ďalej 4 členovia ČSNS, 4 z ČSL a 4 z DS, 3 z ČSSD a dvaja nestraníci.)
Napriek tomu, že komunisti získavali rozhodujúce pozície v mocenských zložkách, Československo bolo začiatku roku 1948 posledným štátom v sovietskej sfére vplyvu (principiálne dohodnutej vo februári 1945 na Jaltskej konferencii), kde ešte stále neboli komunisti dominantne pri moci. Moskve takýto stav nevyhovoval a preto podľa historika Michala Barnovského Gottwald zvažoval všetky možné varianty uchopenia moci v štáte ešte pred regulárnymi parlamentnými voľbami, ktoré sa mali uskutočniť v máji 1948. KSČ bola kritizovaná aj na Informbyre (Kominforma), pretože Česko-Slovensko reálne zvažovalo pripojiť sa k americkému Marshallovmu plánu európskej obnovy, ktorý bol predstavený 5. júna 1947. V konečnom dôsledkom bolo práve účelom Infobyra, v ktorom prvý krát zvolal J. Stalin na september 1947 vodcov komunistických strán, aby presadzovali sovietske záujmy, o čom svedčí aj jeho rozpustenie v roku 1956, keď sa tak už udialo.
Možné scenáre a slovenská politická kríza v roku 1947 Ako najúčinnejší sa podľa historika Barnovského javil Gottwaldovi scenár vyvolania masových protestov sociálne slabších vrstiev spoločnosti. Ich zástupcovia (najmä odborári) sa mali domáhať znárodňovania priemyslu a agrárnych reforiem. Tento postup by našiel podporu aj medzi slovenskými komunistami. Viliam Široký a Július Ďuriš s podporou bývalých partizánov (Zväz slovenských partizánov) a odborov (Revolučné odborové hnutie) vyhrocovali politickú situáciu na Slovensku už od roku 1946. Na Slovensku komunistický prevrat prebehol akoby v dvoch fázach. Slovenská vládna kríza na jeseň roku 1947 bola generálkou komunistov na prevrat v celoštátnom meradle. Komunisti zneužitím už ovládnutej polície proti DS vykonštruovali akési „protištátne ľudácke sprisahanie“ odvolávajúc sa najmä na Obuchovu aféru. (23. septembra 1946 bol zatknutý Otto Obuch, tlačový tajomník demokrata Jána Ursínyho, ktorý mal mať kontakty na ľudácky exil a bol za Slovenského štátu pracovníkom úradu propagandy). Poprední politici DS boli obvinení z protištátnych aktivít (čo z českého pohľadu bola zradná spolupráca s bývalými ľudákmi HSĽS s cieľom rozbiť republiku). Zboru povereníkov (vtedajší ekvivalent slovenskej vláde) už od jeho vzniku predsedal komunista: najprv Karol Šmidke, potom od 1946 Gustáv Husák, ktorý podal v októbri 1947, v rozpore so zákonom, demisiu všetkých jeho členov. V atmosfére tlačových kampaní, pouličných demonštrácií a hrozieb si potom KSS vynútila na schôdzke 9. novembra 1947 s demokratom Lettrichom zmeny v Zbore povereníkov, čo viedlo k vytvoreniu nového 8. Zboru 18. novembra 1947. Z postu podpredsedu československej vlády bol donútený odstúpiť Ján Ursíny (cirkevný hodnostár, agrárnik). V novej podobe Zboru povereníkov DS stratila tri miesta. Kríza sa takto vyriešila kompromisom ale komunisti nedosiahli úplne všetko, čo chceli. "Ovládli síce slovenský Zbor povereníkov ale už nie Slovenskú národnú radu, Národný front a národné výbory, ako si to pôvodne predsavzali." Slovenským komunistom sa nepodarilo počas politickej krízy v 1947 odstaviť alebo aspoň podstatne oslabiť vplyv Demokratickej strany.
Udalosti februára 1948 v Prahe Vo februári 1948, po Gottwaldovom odmietnutí prerokovať na vláde zneužívanie národnej bezpečnosti komunistami, došlo k sérii udalostí, ktoré viedli k úplnému prevzatiu moci v celom štáte komunistami. V hre bolo veľa. KSČ sa netajila plánmi na ďalšie znárodňovanie a novú pozemkovú reformu. Komunistom neprešiel v parlamentnom výbore návrh na výrazné obmedzenie vlastníctva pôdy (nad 50 hektárov) a jej odobratie všetkým, ktorí na nej nepracujú. Tieto plány smerovali aj ku zvyšovaniu popularity komunistickej strany pred voľbami naplánovanými na rok 1948 v krajine ešte stále sa nachádzajúcej v období nedostatku aj napriek skončeniu vojny.
Vo vtedajšej vláde zasadalo 26 ministrov, z toho boli 9 komunisti, 3 sociálni demokrati, 12 tzv. „nekomunistických“ alebo „buržoáznych“ a 2 nestraníci (Masaryk a Svoboda). 20 februára 1948 podali 12 nekomunistickí ministri (ČSNS – 4, ČSL – 4, DS – 4) demisiu v nádeji, že prezident Beneš (bývalý člen ČSNS) rozpustí Gottwaldovu vládu a uskutočnia sa buď nové politické rokovania na utvorenie novej vlády alebo nové voľby, alebo prezident donúti komunistov dodržiavať demokratické zásady. Keďže neodstúpila nadpolovičná väčšina vlády, vláda ako celok nemusela podať demisiu. Nekomunistickí politici potrebovali presvedčiť ešte dvoch ministrov z radov nestraníkov alebo z ČSSD. Komunisti ich naopak potrebovali zastrašiť, aby sa k demisii nepridali. Nakoniec (25. februára) po nátlaku podali demisiu a boli zbavení úradu aj dvaja ministri ČSSD Václav Majer a František Timeš. Ministrov, ktorí nepodporovali Gottwalda, bolo spolu 14, teda väčšina, napriek tomu sa udalosti nevyvíjali podľa ich predstáv. Stále ešte mohol zasiahnuť prezident Beneš. Komunisti tvrdili, že ministri demisiou „zaujali miesto rozvratnej opozície“ a preto sa vraj sami vyradili z politického života. Zároveň začali organizovať manifestácie ako nátlakový prostriedok. Dňa 21. februára na Staromestskom námestí Gottwald vyzval na vytváranie akčných výborov, ktoré mali „očistiť verejný a politický život od reakcie“. 24. februára 1948 začal komunistami inšpirovaný generálny štrajk, ktorý sa stal formou nátlaku na prezidenta. Komunisti urobili ďalšie kroky na ovládnutie Národného frontu. 25. februára bol ustanovený Ústredný akčný výbor Národného frontu, kde okrem komunistov a sociálnych demokratov zasadli aj prokomunistickí politici z radov národných socialistov a ľudovcov, významné osobnosti a zástupcovia odborov. Na čele akčného výboru stál Antonín Zápotocký, generálnym tajomníkom bol Alexej Čepička a podpredsedami Rudolf Slánský, Zdeněk Fierlinger, Alois Neuman a Josef Plojhar. Už 21. februára začali vznikať komunistické Ľudové milície. Na Slovensku boli fenoménom februárových udalostí partizáni. Komunistické organizácie rozbehli rozsiahlu kampaň, začali prebiehať demonštrácie, písať petície adresované Benešovi. A úplne zásadné bolo zasadnutie odborových rád v nedeľu 22. februára. Odbory prijali rezolúciu adresovanú prezidentovi Benešovi, ktorého vyzývali, aby prijal demisiu. Beneš len ťažko znášal vyhrážky Klementa Gottwalda napätím v továrňach, možnosťou občianskej vojny a ďalšími nepokojmi. Beneš sa bál rozdelenia národa a ďalšej vojny. Pondelok 23. 2. navštívil Gottwald Beneša, ktorý vtedy zamietol demisiu „a chcel jednať s jednotlivými stranami, vyhrážal sa vlastnou demisiou a obával sa násilia“ hovorí český historik Michal Stehlík. Beneš sa nakoniec podvolil a 25. februára prijal demisiu ministrov a namiesto predčasných volieb doplnil vládu kandidátmi navrhnutými Gottwaldom. Vznikla tak prevažne komunistická druhá vláda Klementa Gottwalda.
Gottwaldovo víťazstvo Komunisti počas obdobia socializmu v ČSSR oslavovali tento dátum ako „Víťazný február“, „Vítězství československého pracujícího lidu“. Žiaci sa učili, že vtedy „vláda prešla do rúk ľudu“. Ovládnutie najvyššej úrovne rozhodovania v krajine komunistami malo rýchlo ďalekosiahle dôsledky. Na Slovensku sa hlavné oslavy "Víťazného februára" do roku 1989 uskutočňovali v Bratislave na Námestí Klementa Gottwalda (teraz Námestie slobody) pred oslavným súsoším. Na stožiaroch viali červené zástavy a ulicami pochodovali oddiely Ľudových milícií, Zboru národnej bezpečnosti a ľudovodemokratickej armády. (Účasť verejnosti nebola povinná.)
Rad Víťazného februára bolo jedno z najvyšších štátnych vyznamenaní, ktoré udeľovala komunistická vládna moc. Na Slovensku bolo po roku 1955 množstvo jednotných roľníckych družstiev, ktoré niesli vo svojom názve Víťazný február.
Už 10. marca 1948 nevysvetliteľne umrel nekomunistický minister zahraničia Jan Masaryk. 9. mája 1948 bola prijatá nová ústava vyhlasujúca Československo za ľudovodemokratickú republiku a 30. mája sa uskutočnili voľby len s možnosťou voliť jednotný zoznam kandidátov komunistami ovládaného Národného frontu (vhodiť do urny jednotnú / spoločnú kandidátku), alebo vhodiť do urny „biely lístok“ na znamenie nesúhlasu, čo urobilo 13,4 %, inak bol hlasovací lístok neplatný. Ďalšou možnosťou bolo nevoliť a preto komunisti najprv agitovali a v neskorších rokoch vynucovali účasť na voľbách 2. júna 1948 zo zdravotných dôvodov odstúpil prezident Beneš a 14. júna bol za jeho nástupcu zvolený predseda KSČ a vtedajší premiér Klement Gottwald. 15. júna 1948 sa predsedom vlády namiesto Gottwalda stal komunista Antonín Zápotocký.
Gustáv Husák vyhlásil demisiu DS v československej vláde aj za demisiu ich zástupcov v slovenskom Zbore povereníkov. Išlo o mocensko-pragmatický krok, ktorého nelegitímnosť si Husák uvedomoval. Po prevrate mu Gottwald oficiálnym dopisom potvrdil správnosť jeho uvažovania aj konania a vymenovania slovenských komunistov za povereníkov namiesto členov DS.
Dôsledky a hodnotenia Prechod moci do rúk komunistov viedol k vnútornej aj zahraničnej závislosti politiky štátu od Sovietskeho zväzu, politickým procesom, väzneniu politicky a ideologicky nepohodlných osôb, nútenej emigrácii a prenasledovaniu oponentov. Totalitný režim trval nasledujúcich 41 rokov. Na Slovensku bolo počas jeho trvania, podľa ÚPN, v politických procesoch za politické trestné činy odsúdených celkovo 71 168 osôb, z toho 51 zahynulo vo väzení.