náhľad|Vladimírska Theotokos - Vladimírska Bohorodička, byzantská ikona z 12. storočia náhľad|Ján II. Komnenos a jeho žena Irena Uhorská na mozaike v Hagii Sofii Byzantské umenie v komnénovskom a angelovskom období bola epocha byzantského umenia spojená s vládou Komnénovcov a Angelovcov voľnejšie ohraničená rokmi 10811204.Používa sa aj prepis Komnénovci, aj prepis Komnenovci. Prvým komnenovským panovníkom na byzantskom tróne bol Izák I. (1057 – 1059), avšak až vládou Alexia I. sa dynastia moci ujala trvalejšie. Obdobie vlády Komnénovcov býva občas označované aj ako komnénovská renesancia. Koncom 12. storočia sa na byzantský trón dostal rod Angelovcov, ktorý však zásadnejší prelom v oblasti umenia nevytvoril a v roku 1204 bol z Konštantínopola následkom IV. križiackej výprave vyhnaný. Byzantská ríša tak až do roku 1261 pre vládu križiakov v Konštantínopole de facto neexistovala, za jej hlavného nástupcu sa považovalo Nicejské cisárstvo, vďaka ktorého iniciatíve sa ríša dokázala obnoviť.
Vývoj umenia Druhá polovica 11. storočia, t.j. obdobie po vymretí macedónskej dynastie, Byzantskú ríšu vtrhla do zmätkov, ktoré znamenali veľkých území na východe. Nástup dynastie Komnénovcov úpadok ríše pozastavil a svoje uplatnenie vo väčšej miere znovu našlo i inovatívne prevedenie výtvarného umenia a architektúry. Po dočasnej strate väčšiny Anatólie sa umelecká tvorba začala viac orientovať na európsku časť. Miestne (dnes geograficky grécke, macedónske, či bulharské) diela stále častejšie obsahovali i lokálne prvky a prístupy odlišné od prístupu konštantínopolských štýlov. V architektúre tak vznikla napr. grécka škola s chrámami v Aténach a na gréckych ostrovoch. Najvýznamnejšie pamiatky z obdobia možno nájsť najmä v početných kláštoroch. Zrejme najznámejšími sú mozaiky v aténskej Dafnii, či v monastieri Hosios Loukas.
Byzantské umenie v tomto období expanduje i do zahraničia. Pozvaní umelci skrášlili normanské i kyjevské chrámy a paláce. V Monrealskom chráme v Palerme sa napríklad nachádza najväčší mozaikový cyklus na svete. Umelecky však ide o menej estetické dielo. Byzantský konzervativizmus často spôsobuje ťažkosti pri presnom datovaní určitého predmetu a takisto pri určovaní chronologického vzťahu medzi dvoma podobnými dielami.
Vplyv umenia je badateľný i v Benátkach, ktorým sa byzantské umenie podarilo úspešne imitovať a do ktorých sa navyše veľká časť byzantského kultúrneho dedičstva dostala po IV. križiackej výprave. Byzantské umenie si v Taliansku svoju obľubu zachovalo až do príchodu renesancie. V 11. a na začiatku 12. storočia sa staré témy začali prispôsobovať novým záujmom, čo sa prejavilo napríklad na militarizácii svätcov, ktorí sa na Západe dovtedy zobrazovali najmä v civilnom odeve. Archanjel Michal tak má namiesto tuniky oblečené brnenie a držanie zbraní a brnenia je analogické póze svätého Michala ako na macedónskom žaltári Bazila II. (Bibliotheca Marciana, Benátky).
Za vlády Komnénovcov sa čiastočne mení i štýl umenia. Okrem duchovna sa zvýrazňuje i krása. Maliarske diela sú žiarivejšie, ťahy jemnejšie a hojne sa využíva zlatá a strieborná farba. Novými umeleckými centrami sa stáva Solún, Athos, zo starších znovu ožíva Jeruzalem a Sinaj.
V kaligrafii umenie už iba opakuje svoj dosiahnutý vrchol. V knihách klesá i počet ilustrácií. Naopak vrchol dosahuje byzantské zlatníctvo, ktoré sa exportovalo do celej Európy. Koexistencia rozličných foriem potvrdzuje, že výber bol ľubovoľný (neviazal sa na konkrétny model) a vyjadroval zámer donátora. Byzantskí kovotepci mali viaceré zákazky v Benátkach. Najznámejším je pravdepodobne oltár Pala d´OroJeho niektoré časti však pochádzajú aj zo staršieho (macedónskeho) obdobia v Bazilike svätého Marka. Čiastočne byzantský zlatý oltár patrí k najväčším zlatníckym dielam na svete. Do Benátok sa po roku 1204 dostala i byzantská okrídlená kvadriga.
Na druhú stranu viacero pamiatok byzantského umenia aj zaniká, za čo môžu najmä ťažké boje vedené ríšou proti okolitým krajinám, ale aj potreba financií na iné účely. Aby cisár Alexios I. mohol zaplatiť armádu žoldnierov a čeliť invázii Normana Roberta Guiscarda, prisvojil si (s cirkevným súhlasom) pozlátené brány s vyobrazeniami cirkevných sviatkov z Chrámu Panny Márie v Blachernách, ako aj poklady iných kostolov. Keď sa chalcedónsky biskup postavil proti tomuto znesväteniu, Alexis zvolal do Blachernae synodu, ktorá potvrdila rozhodnutia 7. ekumenického koncilu, t.j., že posvätný je iba prototyp obrazu a nie jeho reprodukcia.
Začiatok 13. storočia a vláda Angelovcov Byzantskú ríšu znova vtrhli do obdobia úpadku a podobný smer malo aj umenie. Počas IV. križiackej výpravy bola vyplienená väčšina konštatinopolských chrámov a rozvoj sa výrazne pozastavil. Až do roku 1261 (znovuzískanie Konštantínopola) sa ťažisko byzantskej kultúry presunulo na vidiek - do sídiel miestnych nástupníckych štátov - Trabzon, Arta, či NIkaia. Keď nová dynastia Palaiologovcov znovu preniesla svoje sídlo do Konštantínopola, sláva mesta a jeho krása jeho pamiatok bola už dávno preč. Vďaka križiakom sa však byzantské umenie dostalo do západnej Európy a niektoré západné prvky sa zase skombinovali s umením v Byzancii.
Architektúra náhľad|Chrám svätého Spasiteľa (Chóra) náhľad|Bývalý kláštor Krista Pantokratora (dnes mešita Zeirek) v Istanbule Architektúra komnénovskej renesancie sa rozvíjala hlavne v okolí hlavného mesta a v Malej Ázii. Staršie byzantské štýly prežívajú skôr na okrajoch Byzantskej ríše. Nanešťastie takmer všetky kostoly v Malej Ázii, ktoré po prvej svetovej vojne skončili za tureckými hranicami, boli zničené, prestavané na mešity alebo opustené po gréckom prenasledovaní v rokoch 19151923. Z tohto dôvodu sa v hojnosti vyskytujú iba národné formy ruskej, bulharskej, srbskej, či chorvátskej architektúry a tiež viaceré diela na Sicílii (napr. Cappella Palatina v Palerme), v Ríme, či v Benátkach (napr. Bazilika sv. Marka, katedrála Torcello).
Štýlovo komnénovská architektúra spela k odhmotňovaniu, k dekoratívnosti a zmenšovaniu objemu. Typické je striedanie tehlovej červeno ružovej a bielej maltovej farby. Často sa využíva tehlová drť, meandre, zuborezy, rozety a majolikové detaily. Miznú obľúbené obrazoborecké zoomorfné symboly a takisto sa prakticky vôbec nevyužíva sochárstvo.
Veľkolepejšie architektonické diela boli už tradične financované najmä z pokladníc byzantských cisárov. Komnénovci svoje hlavné sídlo presunuli z chátrajúceho Veľkého paláca do menšieho, no luxusnejšieho a modernejšieho Blachernského paláca nad Zlatým rohom. Ďalšie cisárske inštitúcie svedčia o tom, že byzantský trón stále disponoval veľkými zdrojmi. Pravdepodobne najznámejším cisárskym dielom bol novovybudovaný Kláštor Krista Pantokratora. Významným konštantinopolskýcm chrámami sú Chrám svätej Theodory (dnes Kilise džámí), či Kristus Pantepoptes (Eski Imaret džámí) alebo aj Chrám svätej Theodosie (dnes Gül džámí), či Chrám svätého Spasiteľa v Chore (nazývaný aj Chora). Všetky však prešli značnými zmenami buď palaiologovskom období alebo po dobytí mesta Turkami.
Mimo hlavného mesta sa šírila najmä tzv. grécka škola, ktorá však tiež vychádza z trendov vytvorených v hlavnom meste - najmä z vpísaného kríža. Takmer žiadne chrámy mimo Konštantínopolu nemajú päťkupolie. Naďalej sa rozširuje mníšske panstvo na hore Athos, kde svoje kláštory okrem Grékov zakladajú aj iné národy ortodoxného sveta. Rozrastá sa aj kláštorný komplex Hagios Loukas. O niektorých kláštoroch a dielach v nich máme zase len písomné zmienky.
Nemožno ignorovať ani majetky a diela komnénovských úradníkov. V Byzancii sa najmä od 11. storočia rozšíril zvyk zakladania súkromne sponzorovaných oratórií a kaplniek. Tento druh súkromných svätýň pri kláštoroch poskytoval istý druh života v ústraní, dosť blízky pustovníctvu. Významnou bola napríklad kaplnka v Kláštore svätého Jana Zlatoústeho založená Eumathiom Filokalom, cyperským guvernérom. Budova je jedným zo vzácnych budov cyperskej tehlovej architektúry.
Významné diela komnénovskej epochy Kláštorný komplex Krista Pantokratora (dnes Zeirek džámí) založený cisárovnou Irenou bol v komnénovských časoch nepochybne najbohatšou stavbou hlavného mesta. Dokončený bol po smrti cisárovnej Ireny jej manželom Jánom II. Ján k pôvodnej stavbe zo severu pripojil kostol zasvätený Panne Márii Eleuskej (Milosrdnej), ktorý bol podľa svojich zakladacích dokumentov (typikon) postavený v októbri 1136. Budovy zdieľajú spoločný nartex a spája ich kaplnka zasvätená svätému Michalovi. Kaplnka tvorila tzv. heroín (rodinné mauzóleum), v ktorom boli pochovaní Ján II. a jeho syn Manuel I. Ide o posledné konštantinopolské päťloďové byzantské dielo.
Bohaté prevedenie mal najmä južný kostol, na ktorom boli použité aj viaceré antické mramorové materiály. Mramorové obloženie nad zeleným antickým soklom obklopujúcim pôdorys v tvare gréckeho kríža bolo osvetlené cez šestnásť otvorov prerezaných v kupole, cez ktoré dopadalo svetlo aj na dlážku vykladanú zvieracími motívmi a výjavmi zo Samsonovho života. Po páde Konštantínapola bol Kláštor Krista Pantokratora premenený na mešitu a jeho tvár sa výrazne pozmenila, južný kostol sa dokonca nezachoval.
náhľad|Palatínska kaplnka (Cappella Palatina), kráľovská kaplnka, nachádza na prvom poschodí v strede Palazzo dei Normanni v Palerme na Sicílii Palatínska kaplnka (Cappella Palatina) je kráľovská kaplnka normanských kráľov na Sicílii. Nachádza sa na prvom poschodí v strede Normanského paláca (Palazzo dei Normanni). Palácovú kaplnku dal v roku 1132 Roger II. Sicílský na miestne staršej kaplnky postavenej okolo roku 1080.Staršia kaplnka dnes tvorí priestory krypty Zasvätená bola sv. Petrovi a pripomínala kupolovitú baziliku. Stavba trvala osem rokov, pričom mozaiky z roku 1143 sú dokončené iba čiastočne. Má tri apsidy so šiestimi špicatými oblúkmi (tri na každej strane hlavnej lode) spočívajúcimi na recyklovaných klasických stĺpoch. Kaplnka harmonicky kombinuje rôzne štýly: normanskú architektúru, arabské oblúky a strechu, byzantskú kupolu, počet apsíd a mozaiku. K ďalším pozoruhodným rysom kaplnky patrí strop Mukarnas zložený zo stoviek maľovaných kaziet s najmä rastlinnými a zoomorfnými vzormi. Okrem nich sú však prítomné aj scény z každodenného života a dokonca s nerozpoznateľnými predmetmi. Obrazy sú výrazne ovplyvnené moslimským abbásovským umením.
Chrám svätého Spasiteľa v Chore v Konštantínopole (dnes Kahrie džámí) je považovaný za jeden z najkrásnejších žijúcich príkladov byzantskej architektúry a sakrálneho umenia. Chrám bol pôvodne postavený ako kláštorný komplex. Názov „Chora“ odkazuje k symbolicky nazvanému miestu výstavby „Krajina živých“ (gr./ἡ Χώρα των ζώντων/i chora ton zonton), dnes sa používa pre skrátenie názvu chrámu. Počiatky pôvodného chrámu na tomto mieste sa datujú k prelomu 4. a 5. storočia. Pre rozsiahle fortifikačné úpravy cisára Theodosia II. sa chrám ocitol za hradbami mesta. Väčšina z dochovaných stavieb a výzdoby však pochádza z konca 11. storočia, keď chrám nechala prestavať Mária Duková, svokra cisára Alexia I. Na počiatku 12. storočia bol chrám zničený zemetrasením, neskôr bol opravený cisárom Izákom II. Dostavanie chrámu do súčasného stavu sa datuje až do 14. storočia (palaiologovská éra). V 16. storočí bol chrám osmanskými vládcami premenený na mešitu, od roku 1948 je múzeom.
náhľad|Chrám Panagia Theotokos Gorgoepikoos v Aténach|vľavo