Princove ostrovy () je skupina deviatich ostrovov v Turecku vo východnej časti Marmarského mora na juh od Istanbulu. Administratívne tvoria jeden z 39 okresov v provincii Istanbul.
Celková rozloha je asi , obýva ich približne 15 tisíc obyvateľov, žijúcich na piatich najväčších ostrovoch, ktoré sú jediné obývané. Až do polovice 20. storočia si ostrovy zachovali grécku majoritu obyvateľstva. Vďaka priaznivej klíme a dopravnej dostupnosti od centra Istanbulu sú ostrovy obývané bohatšími mestskými vrstvami a taktiež sú obľúbeným turistickým miestom pre miestnych obyvateľov. Hlavné a najväčšie mesto ostrovov je Büyükada na rovnomennom ostrove. Starostom ostrovného okresu je Erdem Gül (CHP).
Cestovný ruch a doprava thumb|left|upright|Historický Hotel Splendid Palace z roku 1908 na Büyükade. Princove ostrovy sú počas letných mesiacov populárnym miestom pre denné výlety z Istanbulu. Na ostrovoch je takmer úplne vylúčená motorová doprava, jediné dopravné prostriedky sú bicykle a vozy ťahané koňmi. Z tohto dôvodu sú ostrovy pokojnejšie než zvyšok mesta. Na ostrovoch sa nachádza v zime asi 500, v lete asi 1000 koní do záprahov. Každoročne je nutné doviezť sem asi 400 koní. V roku 2019 do septembra za deväť mesiacov zahynulo 170 miestnych koní, najmä pre choroby a prepracovanosť. Na ostrovy sa dá dopraviť trajektmi, a to z ázijskej (Bostancı, Kartal a Maltepe) aj z európskej (Kabataş) strany. Väčšina z trajektov stojí postupne na štyroch najväčších ostrovoch v postupnosti Kınalıada, Burgazada, Heybeliada a Büyükada. Trajektové služby zabezpečuje šesť spoločností.
Počas jari a jesene je na ostrovoch menej turistov. More naopak vie byť rozbúrené, preto bývajú ostrovy pravidelne počas jesene, zimy a jari odrezané od okolitého sveta kvôli zrušeniu trajektov pre búrky a vysoké vlny. Počas zimy aj pre silné studené vetry a nevyspytateľné trajektové spojenia bývajú ostrovy takmer vyľudnené. Na ostrove Büyükada v zátoke svätého Mikuláša (Aya Nikola) sa nachádza Múzeum Princových ostrovov, prvé súčasné mestské múzeum v Istanbule.
Dejiny thumb|left|Ulica na ostrove Büyükada. thumb|Prístav trajektov v Büyükade.
Počas byzantskej éry boli ostrovy známe ako miesto častého exilu mnohých vysokopostavených členov šľachty vrátane princov. Neskôr tu boli rovnako vysielaní aj členovia osmanskej sultánskej rodiny. Internovaní princovia dali aj ostrovom ich súčasný názov. Büyükada sa v gréčtine nazýval Prinkipos. Ostrovy počas obliehania Konštantínopola v roku 1453 okolo 18. apríla zabrala osmanská flotila. Počas 19. storočia sa ostrovy stali populárnym dovolenkovým miestom pre istanbulskú smotánku, pričom na najväčšom z ostrovov, Büyükade, sa stále zachovali vily z viktoriánskej éry.
Podľa osmanského všeobecného sčítania ľudu v rokoch 1881/82-1893 mala kaza (územná jednotka Osmanskej ríše) Adalar, pokrývajúce Princove ostrovy, 7 937 obyvateľov, z toho 5 501 Grékov, 533 Arménov, 254 moslimov, 133 katolíkov, 65 židov, 27 Latinov (hlásiacich sa k Latinskému cisárstvu), 7 protestantov, 3 Bulharov a 1 404 cudzích občanov.
1. októbra 1844 bol na druhom najväčšom ostrove, na Halki (Heybeliada) založený ortodoxný seminár Halki, oficiálne Teologická škola Halki (grécky: Θεολογική Σχολή Χάλκης a turecky: Ortodoks Ruhban Okulu). Halki slúžila ako hlavná škola teológie Konštantínopolského ekumenického patriarchátu pravoslávnej cirkvi až do roku 1971, kedy turecký parlament zákonom zakázal súkromné inštitúcie vyššieho vzdelávania. Teologická škola sa nachádza na vrchole Vrchu nádeje na mieste byzantského ortodoxného kláštora Svätej Trojice. Priestory školy sú naďalej udržiavané kláštorom a diskusia o jej opätovnom otvorení pokračuje.
V roku 1912 na ostrovoch žilo 10 250 Grékov a 670 Turkov.George Sotiriadis, An Ethnological Map Illustrating Hellenism in the Balkan Peninsula and Asia Minor, 1918 Etnická štruktúra ostrovov sa začala výraznejši poturčovať v prvých rokoch tureckej republiky po roku 1923. Na ostrovy sa sťahovalo veľké množstvo tureckej smotánky, pôvodný Britský jachtový klub, ktorý tu existoval, sa premenoval na Anadolu Kulübü a slúžil ako miesto letného oddychu v Istanbule pre tureckých poslancov. Ostrovy predstavovali až do polovice 20. storočia vzácnu ukážku multikultúrnej spoločnosti, aká bola kedysi typická pre celý marmarský región v okolí Konštantínopolu v časoch Osmanskej ríše. Po roku 1950 sa etnické skupiny, ktoré boli typické pre jednotlivé ostrovy, začali vytrácať. Väčšina Grékov opustila ostrovy po protigréckych nepokojoch v Istanbule v roku 1964, tureckej okupácii Severného Cypru v roku 1974 a súvisiacich diskriminačných zákonoch zameraných proti Grékom zo 60. rokov 20. storočia. V súčasnosti je predominantná časť obyvateľov tureckej národnosti a tak je dnes dedičstvo minulosti zachované skôr kultúrne než demograficky. V roku 2009 už na ostrovoch žilo asi iba 80 Grékov, väčšina z nich vo vysokom veku.
Známi obyvatelia Zo známych osôb boli ostrovy v dejinách obývané politickými vyhnancami, ako aj umelcami, najmä spisovateľmi. V exile tu žili viacerí byzantskí cisári a cisárovné, ako aj konštantínopolskí patriarchovia. Turci ostrovy navštevujú ako bydlisko spisovateľa Saita Faika Abasıyanıka či futbalistu Leftera Küçükandonyadisa. Medzi rokmi 1929-1933 na ostrove Büyükada žil vo svojom prvom exile po odchode zo ZSSR Lev Davidovič Trockij. Námornú školu na Hebeliade v rokoch 1913-1918 navštevoval turecký básnik Nâzım Hikmet. Na ostrovoch tiež žili známi arménski literáti Zahrad a Zabel Sibil Asadour, ktorí obaja bývali na Kinaliade. Dom na Burgazade (Antigone) mal aj grécky vydavateľ Demetrius Nicolaides.
Charakteristika ostrovov thumb|400px|Mapa súostrovia s označením jednotlivých ostrovov.
Büyükada thumb|left|Jedna z početných víl z osmanskej éry, ktoré lemujú ulice Büyükady. thumb|right|Grécky ortodoxný sirotinec Prinkipo z roku 1899, najväčšia drevená stavba v Európe.
Büyükada (po turecky "Veľký ostrov"; ) je najväčší z deviatich ostrovov súostrovia. Büyükada má geomorfolgicky dva kopce na severnom a južnom konci ostrova, medzi ktorými sa rozkladá údolie.
Podobne ako pri zvyšných Princových ostrovoch, aj tu je vylúčená automobilová doprava s výnimkou služobných vozov. Na prepravu po ostrove sa okrem chôdze využívajú početné bicykle alebo konské záprahy, tzv. phaetony, ktoré fungujú ako taxislužba pre miestnych aj vyhliadková služba pre turistov.
V kláštore na Büyükade bolo v exile minimálne päť byzantských cisárovien a princezien – Irena, Anna-Euphrosyna, Theophano, Zoe Porfyrogenéta a Anna Dalassene. Po deportácii zo Sovietskeho zväzu tu žil od februára 1929 štyri roky tiež Lev Davidovič Trockij. Narodila sa tu iracká princezná Fahrelnissa Zeid.
Na ostrove sa nachádza viacero historických budov vrátane kostola svätého Juraja (Aya Yorgi, Άγιος Γεώργιος)) a kláštora zo 6. storočia n.l., kostola svätého Demetera (Ayios Dimitrios) a mešity Hamidiye, postavenou sultánom Abdülhamidom II.. Na kopci Hristos, ktorý je bližšie k prístavu, sa rozkladá bývalý grécky sirotinec, obrovská drevená budova, v súčasnosti známa ako Environmentálne centrum Prinkipo, ktoré tu chce konštantínopolský patriarcha Vartholomeos I. kvôli záchrane budovy od roku 2012 zriadiť. Sirotinec, päťpodlažnú budovu s 206 izbami, postavili podľa projektu francúzskeho architekta Alexandrea Vallauryho v roku 1899. Ako sirotinec fungovala do roku 1964, kedy ju uzavreli. Bývalý sirotinec je druhá najväčšia drevená stavba na svete a najväčšia v Európe. Kvôli neochote tureckej vlády prenechať ho konštantínopolskému patriarchátu je v dezolátnom stave, najmä čo sa týka zastrešenia. V marci 2018 bola budova zaradená ochranárskou organizáciou Europa Nova medzi sedem najohrozenejších pamiatok v Európe. Podľa odhadov Európskej investičnej banky a nadácie Europa Nostra z júla 2019 si bude oprava sirotinca Prinkipo vyžadovať najmenej 40 miliónov €. Na základe výskumu oboch organizácií v máji 2019 by na stavbe malo nájsť prácu 250-300 ľudí, financie na rekonštrukciu musí vyzbierať Grécky ortodoxný patriarchát v Istanbule.
V centrálnom údolí medzi dvoma kopcami sa nachádza kostol a kláštor Ayios Nikolaos a bývalý zábavný park Luna Park.
Heybeliada thumb|Turecká námorná stredná škola na Heybeliade. thumb|Teologická škola Halki na vrchole Vrchu nádeje.
Heybeliada (po turecky "Sedlový ostrov"; , tiež nazývaný Halki) je druhý najväčší ostrov v súostroví. Má približne 2,7 kilometra zo severu na juh a 1,2 kilometra zo západu na východ. Najvýraznejším prvkom na ostrove je rozľahlý areál Námornej školy pre kadetov (Deniz Lisesi) v blízkosti prístavu, ktorá bola založená v roku 1773. Architektonicky sú významné dve miesta. Prvé je Kamariotissa, jediný zachovaný byzantský kostol na ostrove a zároveň posledný kostol v Byzancii vybudovaný pred dobytím Konštantínopola. Druhé je hrob druhého anglického veľvyslanca pri Vysokej porte, Edwarda Bartona. Toho vyslala do Konštantínopolu kráľovná Alžbeta I., avšak rozhodol sa žiť na Halki, aby unikol ruchu mesta. V prístavnej časti ostrova je dnes čulý ruch so službami pre turistov.
Na ostrove sa rozkladajú štyri malé kopce, najvyšší z nich, Degirmentepe, má 136 metrov. Na Vrchu nádeje v strede ostrova (85 m.n.m.) sa rozkladá grécky ortodoxný kláštor Hagia Triada pôvodom z 11. storočia, v priestoroch ktorého sídli od roku 1844 Seminár Halki, jediný grécky ortodoxný seminár v Turecku. Súčasná budova bola vybudovaná v roku 1894. Tento teologický seminár organizačne patrí pod Konštantínopolský ekumenický patriarchát, avšak v roku 1971 bol z dôvodu novej tureckej legislatívy, ktorá umožňovala zakladanie súkromných škôl iba armáde a polícii, zatvorený. Kláštor v súčasnosti láka turistov z Grécka či Turecka, napriek prísľubu tureckej vlády a diplomatickému tlaku z patriarchátu, Grécka, EÚ či USA však seminár stále nebol znovuotvorený. Pri návšteve Istanbulu vo februári 2019 grécky premiér Alexis Tsipras ako prvý grécky predseda vlády navštívil tiež seminár Halki a žiadal od prezidenta Erdoğana, aby bol opätovne otvorený. Erdoğan to podmienil zlepšením situácie Turkov žijúcich v západnej Trácii. Podľa Grékov záleží iba na Erdoğanovi, či a kedy sa Halki otvorí.
V novembri 2017 bola kaplnka Premenenia Pána zo 17. storočia v areáli semináru Halki, ktorá prežila zemetrasenie v júni 1894, takmer úplne zničená lesníkmi z Tureckej správy lesov. Kaplnka bola pritom čerstvo zrekonštruovaná. Nebolo žiadne predošlé varovanie o demolačných prácach, organizovaných so súhlasom tureckej vlády. Búranie zastavilo iba po naliehaní ekumenického patriarchu Bartolomeja I., budova však bola ťažko poškodená.
Na ostrove sa tiež po vzniku Tureckej republiky v roku 1923 otvorilo sanatórium na liečbu tuberkulózy, ktoré bolo neskôr zatvorené. Na ostrove prežil väčšinu života spisovateľ Hüseyin Rahmi, po ktorom je pomenovaná miestna stredná škola, v jeho dome sídli múzeum a má sochu v parku pri prístave.
Z dôvodu ochrany znečistenia ostrova majú povolenie na premávku iba vozidlá bezpečnostných zborov (sanitky, hasiči, polícia) či smetiari. Dopravu zabezpečujú konské povozy, na ostrov je nutné prepraviť sa loďou, rovnako ako na okolité. V zime dosahuje populácia ostrova asi 3 000 obyvateľov, na leto sem prichádza viac majiteľov letných domov a stúpa až na 10 tisíc. Hlavnými kultúrnymi a športovými lákadlami sú malé koncerty pod holým nebom, ktoré sponzoruje miestna samospráva a možnosť plávania. Hlavnou udalosťou je každoročný sprievod počas osláv Dňa nezávislosti Turecka, ktorého sa zúčastňuje miestna námorná kapela.
Burgazada thumb|Prístav na ostrove Burgazada. thumb|left|Trajektový prístav na Burgazade.