Postbyzantské umenie

náhľad|Ikona Najsvätejšej Trojice, Andrej Rubľov

Postbyzantské umenie je označenie množiny viacerých individuálnych umeleckých smerov, ktoré sa začali rozvíjať v rôznych, prevažne ortodoxných oblastiach Európy a Ázie pod vplyvom byzantského umenia, obzvlášť po páde Konštantínopola v roku 1453. Byzantská umelecká tradícia pokračovala na viacerých miestach, jednak šlo o v centrá vytvorené už v staršom období v Srbsku, Bulharsku, Valašsku, Moldavsku a Rusku, ale aj na Kréte okupovanej Benátkami a v Osmanskej ríši. Významný bol vplyv byzantskej architektúry v ortodoxných krajinách, ikony krétskej školy boli zase známe a dychtivo vyhľadávané aj za hranicami ostrova v latinskej Európe, kde ovplyvnili štýl niektorých raných renesančných umelcov. Mnohí maliari krétskej školy boli tzv. „dvojjazyční“, maľovali buď alla greca (byzantský štýl), alebo alla latina (t. j. renesančný štýl).

Vývoj umenia Byzantské umenie už od svojich prvopočiatkov ovplyvňovalo umelecký vývoj v okolitých krajinách. Tisícročný príbeh Byzantskej ríše sa skončil dobytím Konštantínopola Mehmedom II. Fatihom v roku 1453. Udalosť nepredstavovala len koniec jednej dlhej etapy v dejinách ľudstva a ortodoxie, ale i prelom v umení. Pád Konštantínopola predstavoval nesmierne nešťastie pre celý kresťanský umelecký svet, znamenal však aj otvorenie nových možností a presun ťažiska byzantského umenia do južnej a východnej Európy. Keďže Osmanská ríša tolerovala náboženskú slobodu, kresťanom bolo dovolené ponechať si svoju vieru, boli im odňaté početné chrámy a statky. Podobne bola na mešitu premenená Hagia Sofia, Kláštor Krista Pantokratora, či Kláštor Konštantína Lipsa a mnohé iné budovy. Kresťanom v Konštantínopole bol naopak ponechaný Chrám svätých Apoštolov, ktorý však musel byť krátko na to pre zlý stav zbúraný a nahradený mešitou. Počet kresťanov v Osmanskej ríši sa neustále zmenšoval, pretože konverzia na islam často ľahko napomohla sociálnemu a profesionálnemu rozvoju. Centrá kresťanstva v Osmanskej ríši sa stále udržiavali v Grécku a Anatólii, kde existovalo početné grécke ortodoxné etnikum udržiavajúce odľahlé kláštory, napr. na hore Athos, či v Meteore. Počas celého obdobia fungovali tiež kláštory na Sinaji. Tradícia monastierov pokračovala vo fungovaní počas celého osmanského obdobia. Duchovná jednota bola podporovaná taktiež pocitom národnej jednoty. Grécky jazyk rovnako ako kresťanstvo a sakrálne umenie predstavovali spoločné prostredie, ktoré reálne spájalo viacero rozdrobených ortodoxných skupín a obcí.

Prostredníctvom byzantských kresťanských misií sa byzantská kultúra v priebehu 8. až 15. storočia rozšírila do Bulharska, Srbska, Valašska a Moldavska (dnešné Rumunsko). Zároveň už od vlády macedónskej dynastie byzantská kultúra a rítus presahovali i do Ruska, ktoré sa neskôr po dobytí Balkánu stalo centrom ortodoxného sveta. Termín „postbyzantské umenie“ uznáva túto kontinuitu byzantského náboženského a spoločenského života po zániku samotnej ríše. Z praktického hľadiska to znamená, že stále existoval trh s byzantským umením: budovanie sakrálnych pamiatok sa znížilo, ale ich údržba a výzdoba pokračovala, rovnako ako potreba liturgických predmetov vrátane ikon.

Postbyzantské umenie v jednotlivých krajinách sa prejavilo najmä v sakrálnej architektúre, spája sa však s regionálnymi aspektmi. Vznikol takto napr. srbsko-byzantský štýl (vardarská škola), či iné miestne školy. V 14. a 15 storočí sa rozvíja moravská škola, ktorá prešla celkom nezávislým vývojom a neskôr sa stala architektonickým vzorom pre moldavské chrámy a ďalšie balkánske krajiny (Valašsko, Bulharsko). Byzantská architektúra významne ovplyvnila osmanskú islamskú architektúru a výstavbu rady dôležitých mešít, ako napr. Modrej mešity, ktorá bola vytvorená podľa vzoru Hagie Sofie. Z hľadiska tohto trendu sú mimoriadne významné aj sultánske mešity zo 16. storočia, ktorých výstavba zažila zlatú éru v ére sultána Suleymana I. (Mešita Şehzade, Mešita Suleymaniye a Mešita Edirne Selimiye). Miestni architekti, z nich najmä Mimar Sinan, neustále skúmajú justiniánske umenie. Posadnuté skúmanie modelu Hagie Sofie prispelo k tvorivo originálnym architektonickým dielam, ktoré patria do pokladnice svetového umenia. náhľad|Andreas Pavias, krétska škola, Ukrižovanie Najmä príkladom grécko-srbskej postbyzantskej kontinuity v sakrálnom umení je viacero kláštorov Meteory, z ktorých každý je postavený na vrchole prírodných stĺpcov skál. Táto mníšska kolónia bola založená v polovici 14. storočia mníchom, ktorý ako poctu zakladateľovi kláštorného života na polostrove Mont Athos prijal meno Athanasios. Neskôr založil založil Kláštor Premenenia Pána (Veľká Meteora) a neskôr koncom 14. storočia spolu s mecenášom a despotom Jánom Urošom Palaiologom aj najmenej štyri ďalšie kláštory. Architektúra v Rusku a Srbsku okrem byzantských štýlov v absorbovala vplyvy zo Západu (románsky a gotický sloh). Slovanské kostoly a kláštory (napr. Gračanica, Visoki Dečani, Kalenić) sa vyznačovali dôrazom na vertikalitu, ktorú Byzancia celkom vynechávala. Dobrým príkladom sú fresky gréckych umelcov pracujúcich na dvore srbského vládcu Štefana Uroša II., alebo v kláštore Gračanica. Byzantský vplyv sa objavoval tiež vo všetkých aspektoch života (odevy, tituly). Pokračoval centrálny pôdorys kostolov. Stavby rašskej školy sú najviac ovplyvnené románskym pôdorysom (napr. Kláštor Studenica), dôraz sa kladie takisto na farebnosť a pestrosť fasády. Najvyspelejšia fáza srbsko-byzantského umenia bola dosiahnutá za vlády despotu Stefana Lazarevića (14041427), moravská škola dosiahla výraznú kvalitu architektúry, ktorej pečať možno na srbských kostoloch badať dodnes.

Ekonomický základ pre realizáciu monumentálnej maľby a maľby ikon bol výrazne slabší ako v predchádzajúcich storočiach. Hoci osmanské úrady priamo nezasahovali do duchovných záležitostí kresťanov, nezostali v ríši skoro žiadni bohatí patróni, či aristokrati, ktorí by mohli financovať vznik drahších diel. Ortodoxná populácia bola naopak často prenasledovaná finančným vydieraním, skrz ktorého si nové diela nemohla dovoliť. Nákladná a drahá výroba mozaík sa skončila už v 14. storočí. Hlavným cieľom ortodoxie bolo prežiť a chrániť dedičstvo byzantského umenia. To sa prejavilo výrazným konzervativizmom voči umeniu a vytrvalým úsilím udržať ho bez západného vplyvu. Predsa však grécke monastiere čerpali umenie i z dielní pôsobiacich v západných krajinách, najmä z Kréty. Maľba v Kláštore svätého Mikuláša Anapausa, ktorá bola dokončená v roku 1527 od významného predstaviteľa krétskej školy, Teofana Strelitza (či Teofana z Kréty) patrí k najvýznamnejším dielam svojho obdobia. Teofanes neskôr pracoval na dielach priamo v kláštoroch na vrchu Athos. Na Kréte sa ďalej pod záštitou Benátok vyvíjal regionálny post-byzantský štýl krétskej školy. Písanie (t. j. maľba) ikon sa výrazne nezmenila, skôr sa pridržiavala tradície byzantského umenia. Niektorí umelci krétskej školy rozvíjali štýly, ktoré absorbovali prvky západného umenia, z jej radov vyšiel aj známy umelec El Greco. Silná produkcia krétskej školy ukazuje, že ikony boli v krétskych dielňach vyrábané hromadne vo veľkých množstvách (zhruba 200 až 300 kusov súčasne), takže po nich bol evidentne silný dopyt na trhu. Ruský ikonografický štýl sa začína vyvíjať vlastným smerom, ale výrazne imituje byzantské predlohy. Medzi významné prelomové dielo patrí najmä ikona Najsvätejšej Trojice od Andreja Rubľova.

Vďaka Benátčanom byzantské umenie prežilo pád Konštantínopola aj na Západe a dokázalo svojimi prvkami a ideami ovplyvniť aj katolícke umenie. Pretože bol ale byzantský štýl v protiklade so snahami renesančných umelcov o naturalizmus, bol jeho prínos pre umenie renesančnej Európy nevyhnutne obmedzený len na určité predmety a ikonografiu. Pre renesanciu bol dôležitý aj prínos byzantských intelektuálov, ktorí počas úpadku Byzantskej ríše emigrovali na Západ. V Európe vďaka nim znovu ožili platónske myšlienky a v európskej spoločnosti stále pôsobil nádych akejsi mystickej chuti.

V 40. rokoch 19. storočia vznikol v západnej Európe prelomový historizujúci novobyzantský, či neobyzantský štýl. Využíva prvky ranobyzantských chrámov z 5. až 11. storočia. Vzorom mu boli hlavne stavby v Konštantínopole a Ravenne. Svoj vrchol zažil v Rusku v poslednej štvrtine 19. storočia. Izolovaná neobyzantská škola existovala ešte medzivojnovom období v Juhoslávií. náhľad|Chrám Krista Pantokratora, Nesebar, Bulharsko

Architektúra Po páde Byzantskej ríši na byzantskú architektúru priamo nadviazali ako ortodoxní stavitelia v južnej a východnej Európe, rovnako aj islamskí architekti od Istanbulu cez Palestínu až po Španielsko. Byzantská architektúra bola akýmsi kľúčovým bodom vo vývoji architektúry medzi starovekom a stredovekom ale aj novovekom. Vplyv byzantskej architektúry na vývoj architektúry vo východnej a západnej Európe bol veľmi veľký a dosiaľ nebol dostatočne ocenený. Vo vzťahu k východní Európe, hlavne Rusku, sa nepožadujú žiadne zvláštne dôkazy, pretože byzantské zdroje ruskej architektúry sú uznávané oprávnene. Dôležité prvky byzantské architektúry najmä centrálny pôdorys a kupola hrali veľkú úlohu v talianskej renesančnej a barokovej architektúre (napr. Santa Maria del Fiore vo Florencii, Bazilika svätého Petra v Ríme), odkiaľ sa rozšírili po celej Európe. Tieto vplyvy je možné sledovať v dielach od Brunelleschiho cez Bramanteho až po Andrea Palladia. Byzantská architektúra ovplyvňovala islamskú architektúru, najmä teda tureckú architektúru, keď sa v Istanbule začali postupne objavovať priame reprodukcie Hagie Sofie. (pozn. pre fresky a mozaiku pozri príslušné časti nižšie)

Architektonické školy v Bulharsku

náhľad|Bojanský chrám Bulhari na byzantskú architektúru a umenie nadviazali už v prvopočiatkoch svojej štátnosti po tom, čo sa usadili na byzantskom území v Mézii na južnej strane Dunaja. Architektúra Prvej bulharskej ríše sa rozvíjala najmä v hlavnom meste Pliske a následne v Preslave. Bulharské umenie však zároveň nieslo niektoré prvky a symboliku prevzaté z nomádskych čias, zvláštnym príkladom je napríklad rytina jazdca na koni vyrytá v útese nad Madarou (Madarský jazdec), ktorá bola pravdepodobne inšpirovaná perzskými vzormi. Isté vplyvy na bulharské umenie mala pravdepodobne aj arménska architektúra. Definitívne znaky byzantského vplyvu nieslo umenie Bulharska počas okupácie Byzanciou (napr. Monastier Petritzos, Bojanský chrám alebo nesebarské chrámy – Chrám svätej Sofie, Chrám svätej Bohorodičky Eleusy) a v období Druhej bulharskej ríše. Významným centrom druhej ríše bolo Tărnovo. V tomto období vznikol napr. pôvodný Rilský monastier, ktorého podoba sa však do dnešných čias nezachovala. palaiologovské umenie malo vplyv na stavby v Nesebare (vtedajšia Mesembria).BULGARIAN ART AND ARCHITEXTURE In: Viaceré stavby sa nachádzajú na dnes albánskom, kosovskom, či macedónskom území. vľavo|náhľad|Preslavská pevnosť náhľad|Ruiny tzv. Okrúhle kostola v Preslave

Preslav

Počas vlády Simeona I. dosiahla Prvá bulharská ríša pozoruhodné vojenské a politické úspechy. Hlavné mesto Preslav bolo postavené byzantským spôsobom ako rival Konštantínopolu. Medzi najvýznamnejšie budovy mesta patrili Okrúhly kostol, známy tiež ako Zlatý kostol a panovnícky palác.

Tărnovská architektonická škola

Postbyzantské umenie

Źródło i licencja