Babička s podtitulom Obrazy venkovského života je najznámejšie dielo Boženy Němcovej, prvýkrát vydané roku 1855. Uniká jednoduchým žánrovým, smerovým a tematickým interpretáciám. Žánrovo býva označovaná za idylu, novelu,, poviedkový obraz, súbor čŕt alebo za román. Niektorí literárni historici ju priraďujú k romantizmu, iní k biedermeieru alebo realizmu. Kniha má podobu idealizovaného spomínania na detstvo v Ratibořickom údolí, opisuje ľudové zvyky, dedinský spôsob života a obyčajné i výnimočné udalosti , pričom jednotlivé epizódy spája postava babičky, láskavej, múdrej a zbožnej ženy, ktorú si vážia všetci na okolí. V texte sa nachádza veľké množstvo nárečových výrazov, úsloví a zastaraných slov, zároveň však obsahuje mnoho rysov hovoreného jazyka, čo ho oživuje a robí pomerne zrozumiteľným aj pre moderného čitateľa.

Dielom, z ktorého autorka pri písaní Babičky ideovo najsilnejšie čerpala, bola Erbenova Kytice (1837-1853).Janáčková (2007), s. 133. Tiež sa inšpirovala dielom olomouckého univerzitného profesora a lekára Františka Jana Mošnera Pestúnka (1851) a uvažuje sa tiež o ovplyvnení Adalbertom Stifterom.Janáčková (2007), s. 133-134. Sama Němcová videla hlavný zdroj vo svojich spomienkach na mladosť v Ratibořiciach. Využila však tiež svoje neskoršie bohaté etnografické skúsenosti a do Babičky umiestnila opisy zvykov z rôznych miest vrátane Slovenska.Janáčková (2007), s. 143-144.

Božena Němcová Babičku písala po smrti syna Hynka, kedy sa musela potýkať s chorobami, chudobou a policajným sledovaním. Začala ju písať v pražskej Ječnej ulici v dome č.p. 516 koncom roka 1853 a dokončila ju v lete roku 1854 vo Vyšehradskej ulici, č.p.1378. Babička potom bola publikovaná v lete roku 1855 v štyroch zošitoch. Postupom času sa stala jednou z najúspešnejších českých kníh, dosiahla viac ako tri stovky českých vydaní a bola preložená do viac ako dvadsiatich cudzích jazykov.

Stručné zhrnutie deja

Babička prichádza k rodine svojej dcéry na Starom bielidle a pomáha vychovávať svoje vnúčatá. Stáva sa radkyňou susedom a nakoniec i pani kňažnej, ktorú spoločne s deťmi navštívi na zámku. Kniha popisuje tiež príbeh tragickej lásky dievčaťa Viktorky, ktorý patrí k najdramatickejším momentom knihy. Podstatné miesto má tiež opis života na dedine i jeho tradícií a zvykov v priebehu roka – od náboženských sviatkov, vrátane Vianoc, Veľkej noci a púti do Svatoňovíc, až po sezónne práce (zber plodov a bylín, zber, driapanie peria, pradenie a podobne).

Charakteristika hlavných postáv

Babička

náhľad|Súsošie Babička s deťmi v Ratibořiciach (autor Otto Gutfreunda, 1922) Babička (vlastným menom Magdaléna) na žiadosť svojej dcéry prichádza na Staré bielidlo. Určuje poriadok domácnosti, pomáha a radí a teší sa prirodzenej autorite u všetkých osôb žijúcich v okolí, od detí až po pani kňažnú. S deťmi sa prechádza po Ratibořiciach a vykonáva návštevy na rôznych miestach (na zámku, v mlyne, v horárni a podobne).Janáčková (2006), s. 248-251. Reprezentuje staročeský život. Vychádza zo zidealizovanej postavy Márie Magdalény Novotnej-Čudovej, ktorá sa podľa niektorých dohadov zdržiavala v Ratibořiciach v rokoch 1825 až 1830, podľa iných na toto miesto medzi rokmi 1820 a 1830 iba príležitostne zachádzala.

Barunka

Barunka je najstaršia a najobľúbenejšia babičkina vnučka. Predstavuje čiastočne autobiografický obraz mladej Boženy Němcovej. Barunka však môže zobrazovať tiež mladosť samu o sebe a vzmáhajúci sa národ. V priebehu deja vyrastá a pohybuje sa na hranici medzi detstvom, do ktorého doposiaľ spadajú jej mladší súrodenci, a vážnym svetom dospelých.

Pani kňažná

Pani kňažná je dobrá a prívetivá šľachtičná, stará sa o svoju chovanicu Hortenziu. Babičku si váži a chová sa k nej ako k seberovnej. V údolí má pozíciu absolútneho vládcu, Boha, zatiaľ čo babička funguje v príbehu ako Panna Mária, láskavá orodovnica, ktorá sa môže u vrchnosti prihovoriť. Predobrazom pre pani kňažnú bola vojvodkyňa Katarína Wilhelmína Zaháňská. Tá však bola v skutočnosti skôr ženou pohybujúcou sa vo vysokej spoločnosti a blízkou priateľkou mnohých dobových osobností (kancelára Metternicha, kniežaťa Esterházyho), nie romantizovanou a idealizovanú kňažnou starajúcou sa v prvom rade o svojich poddaných.

Viktorka

Dielo obsahuje tiež smutný príbeh bláznivej Viktorky, ktorá sa zamilovala do vojaka („černého myslivce“) a z tragickej lásky sa pomiatla. Na rozdiel od ostatných postáv takmer nehovorí, žije v lese a je vystavená živlom, s ktorými je úzko spojená.Janáčková (2006), s. 249-250. Je možné ju chápať ako stelesnenie pudovej a zmyselnej (ženskej) prírody, ktorá je premáhaná tým, že sa o nej ritualizovane rozpráva. Viktorka funguje ako hrdinka príbehu rozprávaného poľovníkom (vloženej poviedky či novely) a morálne a didaktický prvok, avšak súčasne ako prvok estetický, obohacujúci text o romantickú poetiku. Hana Šmahelová uviedla, že prostredníctvom Viktorkinho príbehu najsilnejšie preniká rozprávkovosť. V prvej časti jej dramatického osudu sa opakuje dejové schéma rozprávky, ako ho opísal Vladimir Jakovlevič Propp. Po niekoľkých náznakoch prichádza náhle nešťastie a začína snaha o záchranu nevinnej, trpiacej dievčiny. Rodičia hľadajú pomoc proti škodcovi, čiernemu poľovníkovi, a sľubujú odmenu. Zásadnú úlohu hrá postava pomocníka kováčky, ktorá daruje Viktorke magický predmet, škapuliar. Ženích je však ako záchranca nepoužiteľný a tiež zlo čierneho poľovníka ohrozujúce Viktorku nie je celkom jednoznačné. Šmahelová si všimla tiež prepojenie postavy Viktorky s obrazom autorky v záverečnej scéne jej postavy, keď leží mŕtva v rakve a na perách jej zostáva trpký úškrn.Šmahelová (1993), s. 206.

Symbolický hrob bláznivej Viktorky sa nachádza v Červenom Kostelci, kde Božena Němcová žila od septembra 1837 do apríla 1838. Predobrazom postavy bola reálne žijúca Viktórie Židová, ktorá v skutočnosti nakoniec zomrela na starobu v roku 1868 vo svojom rodisku, neďalekej Červené Hore (patriacej do Kosteleckej farnosti) a bola pochovaná na vtedajšom Kosteleckom cintoríne do spoločného hrobu chudobných.Červený Kostelec – pamätihodnosti Za spodobnenie Viktorky sa niekedy považuje motív na rube českej 500korunovej bankovky; oficiálne ide ale o všeobecnejší "symbol ženských postáv z diela Boženy Němcovej".Zákon 159/1993 Zb. o vydanie bankoviek po 500 Sk, § 4

Obsah

Úvodná pasáž

Text začína nemeckým mottom, ktoré možno preložiť takto: "Z toho vidíš, že chudobní nie sú tak celkom úbohí, ako si myslíme; sú naozaj blaženejší, než si predstavujeme a ako my sami sme. "Úryvok pochádza z románu Rytieri ducha (Die Ritter vom Geis, 1850-1851) a jeho autorom je mladonemecký spisovateľ Karl Gutzkow. Z motta je proti originálu vypustené oslovenie "teuer Communist" (drahý komunista). V Gutzkowovom románe je daná pasáž súčasťou polemiky mierenej na presadzovateľa komunizmu a utopického socializmu a postavené okolo myšlienky, že nebezpečenstvu triedneho boja je možné sa vyhnúť zrovnoprávnením neprivilegovaných spoločenských vrstiev. Text Němcovú oslovil okrem iného preto, že súznel s jej vlastnými predstavami o bezproblémovom spolužití rôznych vrstiev, kedy chudobní bohatým nezávidia a bohatí chudobnými nepohŕdajú, ako to opísala aj v Babičke.

Nasleduje venovanie grófke Eleonóre z Kounic, rodenej grófke Voračickej z Paběníc (1809-1898), významnej dobovej filantropke a vlasteneckej podporovateľke českej literatúry. Táto šľachtičná ako prvá prekladala Babičku do nemčiny, avšak výsledok jej práce sa pravdepodobne nezachoval.

V prológu sa krátko hovorí o obtiažnosti zachytenia spomienok na dávno mŕtvu babičku do podoby písaného textu. Autorka sa predstavuje ako účastníčka kultúrneho prechodu od starobylej orálnej kultúry k modernej kultúre písaného slova.Janáčková (2007), s. 136.

1. kapitola

náhľad|Ilustrácia Adolfa Kašpara z roku 1924 Babička na začiatku žije v chalúpke v podhorskej dedine Olešnici. Od najstaršej dcéry Terezky prichádza babičke list; dcéra v ňom oznamuje, že sa vydala a že jej manžel prijal službu u kňažnej, ktorá má panstvo v Čechách, blízko babičkinho bydliska. Takisto babičku prosí, aby k nim prišla bývať. Ktorú Olešnici mala Němcová na mysli, nie je celkom jasné. Staršie bádanie súdilo, že Mária Magdaléna Čudová-Novotná sa v skutočnosti prisťahovala v roku 1825 z Rovného v Orlických horách, kde žila so synom Kašparom. Pravdepodobnejšie možno ale jej príchod do Ratiboříc datovať do roku 1823, kedy skončil jej pobyt v Sliezsku (pravdepodobne na rôznych miestach, možno tiež v Zaháňi).

Babička dcérino pozvanie prijme a prichádza na Staré bielidlo, kde žijú Proškovi, rodina jej dcéry. Všetci, vrátane detí (Barunka, Ján, Vilímek a Adelka) a dvoch veľkých psov (Sultán a Tyrl) ju netrpezlivo očakávajú. Keď príde, sú prekvapení jej oblečením, bielymi vlasmi, scvrknutými rukami a iba štyrmi zubami. Ihneď sa však s babičkou spriatelia. Babička si okamžite vezme na starosť hospodárstvo. Začína pečením chleba, učí, aby ľudia mali úctu k božiemu daru a žehnali chlieb zakaždým, keď niekto vezme do ruky cesto alebo vojde do kuchyne. Barunke vysvetlí, že dobrá gazdiná má byť šetrná a pre pierko má aj cez plot skočiť. Babička je tiež prekvapená najrôznejšími novotami, čalúneným a lesklým nábytkom alebo klavírom. Preto sa radšej zdržiava vo svojej izbičke. Deťom ukazuje svoje poklady, darčeky z pútí, rodinné spisy a drobnosti, vrátane toliara od cisára Jozefa II.

2. kapitola

Opisuje babičkin všedný deň; v lete vstáva o štvrtej, v zime o piatej; povie požehnanie, pobozká krížik a asi hodinu pradie. Nasleduje popis jej nežného vzťahu k zvieratám: zvieratá (psy, ošípané, hovädzí dobytok, hydina atď.) ju majú radi a ona ich chráni proti týraniu. Keď ale zistí, že psy roztrhali káčatká, a pán Prošek ich zmlátil, uznáva, že museli byť potrestaní. Akonáhle babička obstará zvieratá, ide prebudiť deti a potom buď ďalej pradie, alebo ide s deťmi na prechádzku a zbiera liečivé byliny, vďaka ktorým nepotrebuje lekára. V lese stretávajú bledú, rozstrapatenú, bláznivú Viktorku, ktorá žije v jaskyni a večer spieva pri splave. Večer pozorujú hviezdy a babička rozpráva, že každý má tú svoju, boží vyvolení jasnú a krásnu, ľudia ako Viktorka zakalenú.

3. kapitola

Popisuje domov Proškových, Staré bielidlo. Je to malý domček uprostred kvetinových a zeleninových záhrad, blízko je tiež ovocný sad, hospodárske budovy a pretekajúca rieka Úpa. Babička chodieva s deťmi k vode, aby sa mohli kúpať v struhe, a rozpráva o rieke, ako tečie do Labe a potom až k moru.

Rozpráva sa aj o rýzmburskom poľovníkovi, ktorý sa často zastaví so psom Hektorom na pohárik vína a chlieb so soľou. Objavuje sa aj panský strážca Mojžiš, ktorého sa deti boja. Samotné panstvo, prechádzajúce okolo na koni, však deti obdivujú a tiež babička hovorí, že šľachta je ľuďom k radosti. Večer prichádza babičku a deti navštíviť Kristla, čiperná a usmievavá dcéra krčmára poňatá podľa skutočnej dcéry hostinského Františka Celbu. Jej spomienky na slávnu babičku zachytil tiež Alois Jirásek v stati "Pani kňažná".Havránek (1953), s. 267. Zastavuje sa aj mlynár a jeho pani a tiež pani správcová zo zámku, ktorú babička nemá pre jej pýchu rada a zakaždým odchádza aj s deťmi, aby sa s ňou nemuseli stretnúť. Inak však babička rada víta prostých a núdznych ľudí: olejkára, drotára alebo žida. Deti majú veľmi v obľube pána Beyera, krkonošského poľovníka z Horného Maršova, vysokého, svalnatého a chudého, s dlhými vlasmi, veľkými fúzami a vtáčími perami za klobúkom; deťom prináša kryštály a rozpráva im o horách a Rýbrcoulovi.

4. kapitola