Pápežský východný inštitút alebo aj Pápežský orientálny inštitút (), ľudovo nazývaný aj Orientál alebo PIO, je katolícka inštitúcia vyššieho vzdelania v Ríme.
Plán vytvorenia školy tohto druhu pre východných kresťanov bol na programe katolíckej cirkvi prinajmenšom už od pápeža Leva XIII Por. Soetens, Congrès eucharistique de Jérusalem (1893), Louvain 1977, p. 725. Táto myšlienka saprvýkrát objavuje v Konštantínopole, ako aj výber Bielych otcov, ktorí ho mali riadiť. Podobne boli títo otcovia určení na obnovu Gréckeho kolégia. , realizoval ho až pápež Benedikt XV. (19141921) v roku 1917.
Pápežský východný inštitút je súčasťou konzorcia spolu s Pápežskou Gregorovou univerzitou (založenou v roku 1551) a Pápežským biblickým inštitútom (založeným v roku 1909), ktoré sa tiež nachádzajú v Ríme. Všetky tri inštitúcie riadi Spoločnosť Ježišova. Zatiaľ čo Pápežský východný inštitút závisí od Svätej stolice, jeho správa a vedenie je zverené Spoločnosti Ježišovej. Jeho veľkým kancelárom je prefekt Kongregácie pre východné cirkvi a vicekancelárom je generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej, zatiaľ čo kompetenciou Kongregácie pre katolícku výchovu je schvaľovanie akademických programov Pápežského východného inštitútu.
Pápežský východný inštitút mal v akademickom roku 2018/2019 spolu 422 študentov, z ktorých je 242 hosťujúcich študentov z iných fakúlt. 351 študentov navštevovalo Fakultu východných cirkevných vied (SEO) a 71 študovalo na Fakulte východného kánonického práva (DCO). Súčasťou Pápežského východného inštitútu je aj moderná knižnica, ktorú okrem domácich profesorov a študentov každý rok navštívi približne 400 ďalších študentov či vedeckých pracovníkov.
Poslanie Založený bol pápežom Benediktom XV. v roku 1917 a jeho správou poveril v roku 1922 Pius XI. Spoločnosť Ježišovu. Pápežský východný inštitút je škola vyšších štúdii, ktorá si kladie za cieľ službu východným cirkvám. Ide o umožnenie poznania východných cirkví a ich „nesmierneho bohatstva, ktoré sa nachádza v pokladoch ich tradície“ (Ján Pavol II., Orientale lumen 4) a rovnako o sprostredkovanie týchto bohatstiev, tak málo poznaných, latinskej cirkvi. Jeho misiou je uskutočňovať výskum, výučbu a publikácie súvisiacich s tradíciami východných cirkví v oblasti teológie, liturgie, patristiky, histórie, cirkevného práva, literatúry a jazykov, spirituality, archeológie a zaoberať sa i otázkami, ktoré majú ekumenický a geopolitický význam.
Cieľom Pápežského východného inštitútu je výučba študentov, ktorí už získali prvý stupeň akademického vzdelania, bez ohľadu na ich náboženské vyznanie, latinských alebo východných katolíkov, pravoslávnych a iných. Ide o prehĺbenie ich vedomosti o kresťanskom východe v ich cirkvách, teológii, spiritualite, liturgii, disciplíne, histórii a kultúre. Študenti pochádzajú prevažne z krajín východných cirkví: t. j. z oblasti Blízkeho východu, východnej Európy, Afriky (Egypt, Etiópia a Eritrea) a Ázie (Kéraly a iných častí Indie). Nemalý počet študentov, ktorý sa taktiež zaujíma o kresťanský východ pochádza z Európy a Ameriky. V súčasnosti, pri záplavách migrantov a utečencov z niektorých vyššie uvedených krajín, prichádzajú študenti aj z komunít žijúcich v diaspóre.
História Prvé roky náhľad|Santa Maria Maggiore od Alberta Pisa (1905) Prvé, dočasné umiestnenie Pápežského východného inštitútu bolo v bezprostrednej blízkosti Vatikánu, v budove Palazzo dei Convertendi, na námestí Piazza Scossacavalli, ktorú neskôr zabrala ulica Via della ConciliazioneRoberta Maria Dal Mas, “Il Palazzo dei Convertendi e la casa di Raffaello”, Claudio Parisi Presicce a Laura Petacco, La Spina: dall’Agro vaticano a via della Conciliazione, Roma 2016, p. 129 . Pápežský východný inštitút bol do roku 1926 premiestnený do súčasných priestorov Pápežského biblického inštitútu, na ulici Via della Pilotta 25, odkiaľ sa natrvalo presťahoval na námestie Piazza Santa Maria Maggiore, 7 V. Poggi, “Il Pontificio Istituto Orientale”, Per la storia del Pontificio Istituto Orientale, Roma 2000, p. 1530, 23.. Na tomto námestí sa nachádza i Bazilika Santa Maria Maggiore, ktorá je zo všetkých chrámov v Ríme kresťanskému východu najbližšie. Slávne mozaiky, ktoré sa nachádzajú v tejto bazilike boli vytvorené za pápeža Sixta III. (432440) a to na oslavu tretieho ekumenického koncilu v Efeze. Okrem toho je táto Bazilika známa i tým, že sa v nej nachádzajú pozostatky jasličiek, preto ju nazývajú ako ad Praesepe, chrám Betlehemu. Okrem toho koncom roku 860 apoštoli Slovanov, svätý Cyril a Metod, tu položili na oltár svoje liturgické knihy, čo je znakom toho, že od tohoto momentu, čo boli knihy schválené pápežom, bolo možné sláviť liturgiu v staroslovienskom jazyku. V bočnej uličke oproti Pápežskému východnému inštitútu sa nachádza Bazilika Santa Prassede s karolínskymi mozaikami. Neďaleko od vchodu do tejto baziliky je umiestnená mramorová doska, ktorá pripomína, že v roku 869 na tomto mieste zomrel svätý Cyril Filozof, brat svätého Metoda. V rámci komplexu budov, v ktorom sa nachádza Pápežský východný inštitút, je i Chrám svätého Antona Veľkého (San Antonio Abate), ku ktorému majú východní kresťania mimoriadnu úctu. Veľmi obľúbený je aj v Ríme, pretože donedávna sa v tomto kostole konalo požehnanie zvierat. Od vzniku Pápežského kolégia Russicum roku 1929, Piom XI. (19211939), bolo vedenie chrámu zverené jezuitom žijúcim v tomto kolégiuC. Simon, Pro Russia: The Russicum and Catholic Work for Russia, Rome 2009, p. 404432.. Lokalita inštitútu je v mnohých ohľadoch ideálna.
Prvých sto rokov vľavo|náhľad|Mgr. Michel d'Herbigny, biskup a rektor Pápežského východného inštitútu (Rím) Pápežský východný inštitút bol vytvorený ako bratská inštitúcia Kongregácie pre východnú cirkev, ktorej meno sa v roku 1967 zmenilo na Kongregácia pre východné cirkvi a v roku 2022 na Dikastérium pre východné cirkvi. Bez úzkeho prepojenia na túto dôležitú inštitúciu Svätej stolice by nebolo možné pochopiť účel a poslanie Pápežského východného inštitútu. O jeho dôležitosti svedčí i skutočnosť, že bol založený uprostred „zbytočného masakru“ prvej svetovej vojny, v roku 1917. Otázka, prečo bol založený Pápežský východný inštitút, má i ďalšie, časovo vzdialenejšie dôvody. Bola známa „la question d’Orient“, teda východná otázka a po prvýkrát sa vynorila po ponižujúcej porážke Osmanov zo strany Rusov v roku 1774. Na svojej intenzite nabrala po vstupe Napoleona do Egypta v roku 1798: vynorili sa otázky budúcej existencie miliónov kresťanov žijúcich pod vládou Osmanov. Tieto otázky odzneli na eucharistickom kongrese v Jeruzaleme v roku 1893, keď východní katolícki patriarchovia informovali pápežského legáta kardinála Benoîta Langenieuxa o krutom zaobchádzaní s členmi ich spoločenstiev. Tento o situácii informoval pápeža Leva XIII. Pápež okamžite zvolal stretnutie východných katolíckych patriarchov na nasledujúci rok (1894), z ktorého vyšiel apoštolský list Orientalium dignitas Por. Orientalium dignitas Ecclesiarum: in V. Peri, Orientalium varietas, Roma 1994, p. 334339., známy ako Magna Charta o právach východných katolíkov.
Krátko po februárovej revolúcii v roku 1917, po zániku Ruského impéria a po postupnom zániku osmanskej ríše sa pápež rozhodol konaťDokument, v ktorom sa uvádzajú konzultácie uskutočňované v priebehu rokov ešte predtým, ako bolo možné prijať takéto rozhodnutie, bol vypracovaný strojopisom, ktorý nebol adresovaný širokej verejnosti kardinálom Niccolòm Marinim v Opinamenta et vota quoad pontificiam in Urbe pro ecclesiarum orientalium dissidentium Concordia institutionem, Rome 1917.. Svojím Motu proprio Providentis DeiPor. Dei providentis arcano: in V. Peri, Orientalium varietas, Roma 1994, p. 344346. (1. máj 1917), pápež vytvoril Východnú kongregáciu a ďalším motu proprio Orientis catholici (15. október 1917)Por. Orientis Catholici: in V. Peri, Orientalium varietas, Roma 1994, p. 372. založil Pápežský východný inštitútPor. C. Koroloevskij, La foundation de l’Institut Pontifical Oriental, in E.G. Farrugia (ed.), The Pontifical Oriental Institute: the First Seventy-five Years 19171992, Rome 1993, p. 65106. introductione di A. Raes. G.M. Croce ha curato cinque volume di grande interesse informativo di Cyrille Korolevskij (18781959), Kniga bytija moego (Le livre de ma vie): Mémoires autobiographiques, 15, Vatican City 2007.. Prefektom novej Kongregácie sa stal samotný Sv. Otec i keď jeho bezprostredné vedenie zveril sekretárovi, ktorý podľa kánonickej normy (por. kán. 257 Codex Iuris canoniciPor. N. Loda, “Codex Iuris Canonici 1917”, EDCE, p. 465466. z roku 1917 to presnejšie špecifikoval) mal byť kardinálom. Už o tri roky po založení Orientálu Benedikt XV. prostredníctvom apoštolskej konštitúcie Quod nobis in condendo, dal právo novovzniknutej inštitúcii udeľovať akademické titulyPor. Quod nobis in condendo, in V. Peri, Orientalium varietas, Roma 1994, p. 373374.. Pápež od samotného začiatku zdôrazňoval potrebu budovania bohatej špecializovanej knižnicePor. Orientis catholici, no. VII. In V. Peri, Orientalium varietas, Roma 1994, p. 373., ktorá je neodlučiteľnou súčasťou štúdia a vedeckého poznania kresťanského východu.
náhľad|Pápež Benedikt XV. Na začiatku boli profesori vyberaní z rôznych rehoľných rádov a dokonca aj laikov. Bol tam Antoine Delpuch (18681936)Por. V. Poggi, Per la storia del Pontificio istituto Orientale, Roma 2000, p. 147153. z kongregácie Biely otec, ktorý mal v prvom roku po založení Orientálu (19181919) funkciu pro-prezidentPor. V. Poggi, “Il Pontificio Istituto Orientale”, Per la storia del Pontificio istituto Orientale, Roma 2000, p. 1530.; dvaja benediktíni medzi ktorými bol blahoslavený Ildefonsa Schustera; traja asuncionisti, medzi ktorými bol Martin Jugie (18781954), ktorý pôsobil na východnom inštitúte iba počas prvých piatich rokov, ale ktorý je autorom monumentálnej syntézy dejín východnej teológie. Ďalej tu pôsobil jeden dominikán; mechitarista; štyria jezuiti, medzi ktorými bol známy archeológ Guillaume de Jerphanion (18771948); dvaja Rusi, Grék a Etiópčan; z troch laikov treba spomenúť Michelangela Guidiho, vynikajúceho filológa a historikaPor. V. Poggi, Per la storia del Pontificio istituto Orientale, Roma 2000, p. 154174..