Vostok 1 (oficiálne iba Vostok; ) bol sovietsky pilotovaný orbitálny kozmický let v rámci programu Vostok a prvý kozmický let s ľudskou posádkou vôbec. Vostok vyštartoval 12. apríla 1961 s kozmonautom Jurijom Gagarinom na palube. Obletel Zem a po 106 minútach úspešne pristál na padáku.
Posádka Jurij Gagarin (1), pilot
Záložná posádka German Titov, pilot
Rezervná posádka Grigorij Neľubov, pilot
Údaje o kozmickej lodi Vostok 1 bola kozmická loď určená pre jedného kozmonauta, vypustená rovnomennou raketou z kozmodrómu Bajkonur. Hmotnosť bola 4 725 kg, dĺžka 5 a priemer 2,3 metra. Označenie podľa katalógu COSPAR dodatočne pridelené v tvare 1961-012A. Pred jej letom bolo vypustených v rokoch 19601961 päť testovacích exemplárov.
Prípravy na štart Noc pred štartom ležali kozmonauti Jurij Gagarin a German Titov na lôžkach v malom drevenom fínskom domčeku na kozmodróme Bajkonur. Buď spali, alebo spánok veľmi dobre predstierali, aby neznepokojili lekárov. Asi okolo piatej hodiny prišiel oboch skontrolovať hlavný konštruktér Sergej Koroľov. Náčelník Strediska prípravy kozmonautov a zároveň šéflekár Jevgenij Karpov ho uistil, že obaja „orlíci“ skutočne spia, načo Koroľov, tiež neschopný zaspať, odišiel na štartovaciu rampu, kde okolo 01:00 moskovského času (03:00 miestneho času) začali prípravy rakety na štart. V stredu 12. apríla 1961 o 03:30 moskovského času (05:30 miestneho času) kozmonautov prebudil lekár Karpov, ktorý Gagarinovi ľahko potriasol ramenom: „Juro, je čas vstávať!“ Gagarin a Titov sa pritom tvárili, že sa preberajú z hlbokého spánku. Karpov sa zvedavo opýtal: „Ako ste spali?“ „Ako ste nás učili,“ odpovedal Gagarin a vyhol sa tak priamej odpovedi. Karpov kozmonautom priniesol darček – kytice stepných tulipánov od Klaudie Akimovovej, ktorá sa o dom starala, keď bol prázdny. Potom si Gagarin a Titov ľahko zacvičili, umyli sa, oholili a o 03:45 moskovského času (05:45 miestneho času) si sadli k raňajkám, ktoré pozostávali z túb kozmickej stravy. Všetci pritom žartovali, ako im takéto občerstvenie úžasne „chutí“. V tubách bolo spracované mäsové pyré a džem z čiernych ríbezlí. To všetko doplnené kávou.
náhľad|vľavo|Kozmonauti German Titov (vľavo) a Jurij Gagarin (vpravo) náhľad|vľavo|upright|Gagarin v skafandri SK-1
Okolo 04:15 moskovského času (06:15 miestneho času) kozmonautov vyzdvihlo vozidlo a previezlo ich k montážnej budove MIK. Tu obaja podstúpili poslednú lekársku prehliadku pred štartom a obliekli si skafandre SK-1. Titov sa začal obliekať ako prvý, Gagarin až po ňom, aby sa v skafandri potil čo najkratší čas. Obliekanie skafandra SK-1 znamenalo nasadiť si elektródy biologických čidiel, spodné prádlo, samotný skafander modrej farby, helmu a nakoniec žiarivo oranžový overal. Gagarinovi pritom niektorí technici začali podávať do ruky lístočky. „Podpíšete sa mi, prosím?“ Gagarin bol zmätený: „Je to naozaj nutné?“ Karpov sa pozrel na Gagarina a povedal mu: „Začni si na to zvykať, po lete budeš takých papierov podpisovať milióny...“ Keď už mal Gagarin oblečený skafander, Karpov sa k nemu sklonil a zaťukal prstom na bielu helmu so slovami: „Malo by sa sem niečo napísať. Až pristane, môžu si ľudia pomyslieť, že im tam spadol zase nejaký Powers.“ Aféra z mája 1960 so zostrelením amerického výškového prieskumného lietadla Lockheed U-2 nad Sverdlovskom (dnešný Jekaterinburg) bola ešte v živej pamäti. Nápad sa nakoniec vzal vážne a na poslednú chvíľu sa rozhodlo, že nad priezor Gagarinovej a Titovovej helmy sa azbukou namaľujú veľké červené písmená „СССР“ (v latinskom prepise: SSSR, čo je skratka názvu Sojuz Sovetskich Socialističeskich Respublik, čiže Zväz sovietskych socialistických republík). Úlohy sa podujal jeden z technikov, ktorý bol známy svojím krasopisným písmom. Autenticitu príbehu dokladá množstvo fotografií, na ktorých je Gagarin v prilbe pred a po namaľovaní nápisu. Gagarin vraj „umelca“ pri maľovaní prosil, nech dáva pozor, aby mu na nos nenakvapkala červená farba. Následne Gagarin s Titovom v skafandroch nastúpili do pripraveného modrobieleho autobusu. Spolu s nimi aj kozmonauti Grigorij Neľubov, Andrijan Nikolajev a Valerij Bykovskij, akademik Vasilij Parin, parainštruktor Nikolaj Nikitin, hlavný inštruktor Mark Gallaj, lekár Karpov a kameraman Vladimir Suvorov. Podľa spomienok niektorých prítomných autobus cestou k štartovacej rampe zastavil vedľa cesty a pri ľavom zadnom kolese Gagarin vykonal malú potrebu. Pravdivosť tejto udalosti sa nikdy nepodarilo spoľahlivo overiť a na záberoch z jazdy autobusom pochopiteľne chýba. Každopádne sa časom z tohto úkonu stala tradícia, ktorá sa v ruskej pilotovanej kozmonautike dodržuje dodnes.
náhľad|Gagarin pri rozhovore s hlavným konštruktérom Sergejom Koroľovom po príchode na štartovaciu rampu v deň štartu
Keď okolo 06:50 moskovského času (08:50 miestneho času) autobus zastavil pri rampe, Gagarin a Titov sa rozlúčili. Tradičný ruský spôsob lúčenia zahŕňa aj vzájomný bozk na líca, čo však v objemných prilbách nebolo možné. Obaja sa len buchli helmami a zasmiali sa tomu. Potom Jurij vystúpil z autobusu a šiel k rampe, kde ho už čakali členovia štátnej komisie, medzi nimi aj hlavný konštruktér Sergej Koroľov, raketový inžinier Valentin Gluško a niekoľko ďalších funkcionárov sovietskej kozmonautiky. Gagarin predpisovo podal hlásenie o pripravenosti na let, ale kvôli nervozite ho omylom zahlásil Koroľovovi a nie predsedovi štátnej komisie Konstantinovi Rudnevovi. Malé zaváhanie rýchlo napravil ospravedlnením a potom opäť začalo lúčenie. Koroľov oblečený v tmavom kabáte s červenou páskou na rukáve a tmavým klobúkom na hlave sa s Gagarinom rozlúčil niekoľkými povzbudivými slovami. Následne Gagarin v sprievode inžiniera Olega Ivanovského vyšiel po schodoch smerom k výťahu, naposledy sa otočil a zamával. Do výťahu ho s Ivanovským sprevádzal aj vedúci konštruktér závodu č. 918 Fiodor Vostokov. O chvíľu už šiel hore výťahom k rakete. Po vystúpení z výťahu ho už čakali technici Vladimir Morozov, Nikolaj Seleznev (podľa iného zdroja Viktor Skopcov), kameraman Suvorov a dvaja mladší dôstojníci raketových síl. Ivanovskij a Vostokov pomohli Gagarinovi usadiť sa do sedadla kozmickej lode Vostok, pripútali ho a napojili na systémy komunikácie a udržiavania životných podmienok. Rozlúčili sa s ním poklepaním ruky na prilbu a potom začali s uzatváraním kabíny. O 07:10 moskovského času (09:10 miestneho času) tak už Gagarin sedel na svojom mieste a nadviazal spojenie s riadiacim strediskom. Používal pridelený volací znak „Kedr“ (Кедр – céder – borovica limbová), pričom riadiace stredisko bolo „Zaria-1“ (Заря – svitanie alebo žiara). Pri udržiavaní kontaktu s Gagarinom sa striedali veliteľ oddielu kozmonautov Nikolaj Kamanin, hlavný konštruktér Sergej Koroľov a kozmonaut Pavel Popovič, ktorí mu na skrátenie čakania púšťali do slúchadiel pesničky. Len čo obsluha rampy dokončila uzatváranie kabíny, zazvonil na jednom zo stĺpikov horného poschodia rampy poľný telefón. Ivanovskij ho zdvihol. Volal Koroľov, ktorý vtedy sedel v bunkri riadenia štartu, a pýtal sa ho, prečo nehlási postup prác na Vostoku a či uzavreli poklop. Ivanovskij mu ohlásil ukončenie prác, ale Koroľov sa vzápätí opýtal: „Je kryt nasadený správne? Nie je skrivený?“ Ivanovskij prekvapene odpovedal: „Nie, Sergej Pavlovič, všetko je normálne.“ Následne Koroľov napoly vykríkol: „Problém je v tom, že to normálne nie je. Nemáme KP-3!“ KP-3 bola skrutka s tlakovým kontaktom, ktorá signalizovala hermetické uzatvorenie kabíny. „Poklop je nasadený správne, Sergej Pavlovič,“ opakoval Ivanovskij. Hlavný konštruktér sa opýtal: „Čo môžete urobiť ohľadom previerky kontaktu? Zvládnete sňať a znovu upevniť kryt?“ Ivanovskij nemal na výber: „Zvládneme, Sergej Pavlovič...“ V momente, keď sa nad Gagarinovou hlavou znova otvoril poklop, bol pokojný, pretože Koroľov ho ubezpečil, že poklop treba otvoriť ešte raz, ale nejde o nič vážne. Keď Ivanovskij nazrel dovnútra kabíny, Gagarin si spieval pesničku Rodina slyšit, Rodina znajet (Vlasť počuje, vlasť vie). Naklonil ruku tak, aby zrkadielkom na rukáve mohol sledovať činnosť obsluhy rampy pri poklope a povzbudivo sa na nich usmial. Problém s hermetickým uzatvorením kabíny sa Ivanovskému podarilo vyriešiť rýchlo a bez problémov. Koroľovovi tak mohol ohlásiť opätovné uzatvorenie poklopu. KP-3 tentokrát signalizovala hermetické uzatvorenie. Obsluha rampy už mohla odísť. Kvôli zdržaniu s poklopom však bola na obslužnej veži v momente, kedy sa začala odkláňať od rakety. Našťastie mali po ruke poľný telefón a zišli výťahom do bezpečia. Len čo zišli dole, začala sa obslužná veža odkláňať už nadobro. Gagarin medzitým pokojne čakal na štart a do riadiaceho bunkra ohlásil: „Nálada je výborná, cítim sa výborne.“ V bunkri sa na uzavretom televíznom okruhu ukázala jeho usmievavá tvár. Medzitým v neďalekom bunkri pre pozorovateľov technici pomáhali Titovovi vyzliecť už nepotrebný skafander. Keď boli uprostred práce, zazneli v ampliónoch záverečné povely pred štartom. Okamžite zabudli na Titova a vyšli z bunkra von, aby mohli sledovať štart na vlastné oči. Titov vyšiel za nimi s mrzutým výrazom.
Priebeh letu Štart náhľad|vľavo|Gagarin v kabíne kozmickej lode Vostok pred štartom náhľad|vpravo|Nadšený Gagarin a nosná raketa Vostok-K náhľad|vpravo|Gagarinov legendárny výkrik „Pojechali!“ („Ideme!“)
Posledné sekundy pred štartom sprevádzali povely: „Kľúč na štart... preplach... zážih... predbežný... hlavný...“ Vostok vyštartoval o 09:06:59,7 moskovského času (11:06:59,7 miestneho času a 06:06:59,7 svetového času) pomocou nosnej rakety Vostok-K z kozmodrómu Bajkonur na území Kazachstanu, ktorý bol vtedy súčasťou Sovietskeho zväzu. Sergej Koroľov pritom vykríkol: „Vzlet!“ Jurij Gagarin mu odpovedal dnes už legendárnym výkrikom: „Ideme!“ „Tu Zaria-1, všetci Vám prajeme šťastný let,“ odprevadil Koroľov prvého kozmonauta sveta na historickú cestu.
„Kedr, tu Zaria-1, sedemdesiat sekúnd po štarte, ako sa cítite?“ „Cítim sa dobre, a vy?“ žartoval Jurij. „Všetko je normálne,“ odpovedal Koroľov po krátkom zaváhaní. V čase 119 sekúnd po štarte sa oddelili postranné urýchľovacie bloky prvého stupňa nosnej rakety. Keď sa v čase 154 sekúnd po štarte oddelil aerodynamický kryt, Gagarin mohol po prvýkrát vidieť von. Uvidel pod sebou širokú rieku niekde na Sibíri a ohlásil: „Vidím rieky, reliéf povrchu, sú krásne viditeľné, viditeľnosť je dobrá. Všetko je perfektne vidieť.“ O chvíľu neskôr: „Pozorujem oblaky nad povrchom, malé kučeravé. Vidím ich tiene. Krásne, je to krása!“ V čase 290 sekúnd po štarte dohoreli motory druhého, resp. centrálneho stupňa a malé pomocné motorčeky dolaďovali rýchlosť zostavy. Gagarin vtedy na malú chvíľu po prvýkrát pocítil stav beztiaže. Vzápätí sa zapálil tretí stupeň, ktorého motor dohorel presne načas. Desať sekúnd po jeho vypnutí, 11 minút a 7 sekúnd po štarte, Gagarin zacítil ľahký otras. Kozmická loď Vostok sa oddelila od tretieho stupňa a pomaly začala rotovať. O 09:18:28 moskovského času (06:18:28 svetového času) sa človek po prvýkrát ocitol na obežnej dráhe Zeme.
Na orbite náhľad|vľavo|upright|Gagarin na moldavskej poštovej známke z roku 2011 pri príležitosti 50. výročia jeho letu