Manuel I. Komnénos (, prezývaný aj Porfyrogennétos narodený v purpure; * 28. november 1118, Konštantínopol† 24. september 1180, Konštantínopol) bol byzantský cisár v rokoch 11431180.MANUEL I KOMNENOS. In:
Jeho vláda bola spojená s početnými bojmi, druhou križiackou výpravou a prijímaním západného štýlu života v Byzantskej ríši. Snažil sa upevniť byzantskú moc na Balkáne a v Malej Ázii. Na uhorský trón dosadil Arpádovca Bela III. a spolu s rímskym cisárom Konrádom III. viedol boje s Normanmi na Sicílii. Po Konrádovej smrti sa neúspešne snažil od pápeža získať západnú cisársku korunu, po nezdare zase obmedziť vplyv Fridricha I. v Itálii. Moc nad Levantou sa mu podarilo získať len čiastočne, získal moc v Kilikii a Antiochijsku, no Jeruzalemské kráľovstvo zostalo relatívne nezávislé. Boj proti moci Benátok vyústil v konfiškáciu benátskych majetkov v roku 1171. Spočiatku úspešné boli aj Manuelove boje proti rúmskym Seldžukom, cisárove prísne požiadavky však spôsobili, že sultán Kilič Arslán II. nebol ochotný akceptovať ponúkaný mier, čo viedlo byzantskej porážke v bitke pri Myriokefalone.
Vo vnútornej politike sa Manuel držal spojenectva s cirkvou a bojom proti heretikom. Bol významným mecenášom umenia. Doboví historici ako Eustathios Solúnsky, Ióannes Kinnamos, či Nikétas Choniates jeho vládu hodnotia pozitívne a nebránia sa ani Manuelovej glorifikácii. Súčasná historiografia sa na Manuela pozerá kritickejšie a v konci jeho vlády vidí prvé zárodky úpadku Byzancie v 12. storočí. Na trón po jeho smrti nastúpil jeho syn Alexios II.MANUEL I KOMNENOS In: Manuel I. Komnenos. In:
Životopis
Raný život a nástup na trón vľavo|náhľad|Smrť Jána II. a korunovácia cisára Manuela, iluminácia z manuskriptu dejín Viliama z Týru, dnes Bibliothèque nationale de France Manuel sa narodil 28. novembra 1118 ako štvrtý syn byzantského cisára Jána II. Komnéna a Ireny Uhorskej. Jeho starým otcom bol uhorský kráľ Ladislav Svätý. Podobne ako väčšina byzantských panovníkov, aj Manuel bol vzdelaný človek s rozsiahlymi záujmami. V mladosti sa zúčastnil ťažení Jána II. v Anatólii, kde sa vyznamenal svojou statočnosťou. Zasnúbený bol s Bertou zo Sulzbachu, ktorá bola spriaznená s rímsko-nemeckým panovníkom Konrádom III.
Situácia pre Manuela ako nástupcu na trón spočiatku nebola prívetivá. Hoci bol nástupnícky systém v Byzantskej ríši pomerne voľný, ako štvrtý syn nemal veľké šance na to, stať sa cisárom. Ján mu však plánoval pripraviť panstvo pozostávajúce z územia Kilíkie, Antiochie a Cypru.The Empire of Manuel I Komnenos, str. 40 Situácia sa zmenila po tom, čo cisárovho najstaršieho syna, cézara Alexia a následne aj druhorodeného Andronika postihla nejaká choroba, snáď virulentná horúčka a obaja v roku 1142 zomreli.
Okrem Manuela žil ešte jeho starší brat Izák. Cisár Ján v roku 1143 počas výpravy v Kilíkii vážne ochorel a na smrteľnej posteli za svojho nástupcu zvolil Manuela, ktorý s ním bol na ťažení. Stalo sa tak podľa jeho slov pre Manuelovu odvahu a pripravenosť. Izák mal byť na rozdiel od neho nestabilný a pyšný. Po tom, čo 8. apríla 1143 Ján zomrel, prehlásili byzantské vojská dvadsaťštyri ročného Manuela neďaleko mesta AnazarbosI. M. I. Komnenos In: za cisára.
Aby si udržal moc, rozhodol sa Manuel rýchlo vrátiť do Konštantínopola, kde v tom čase prebýval jeho brat. Do mesta vyslal svojho generála, domestika Ióanna Axoucha, aby Izáka a cézara Rogera zadržal a pripravil pôdu na jeho návrat. Okrem získania podpory mešťanov a cirkvi bolo tiež potrebné vybaviť cisárov pohreb a uskutočniť korunováciu. Tá sa uskutočnila po Manuelovom návrate, možno v novembri 1143, vykonal ju patriarcha Michal II. Kurkuas. Krátko na to Manuel svojho brata prepustil a uzmierili sa.
náhľad|Križiacke štáty na Blízkom východe v roku 1135 Východná politika Po upevnení svojej moci sa Manuel už v roku 1144 musel zaoberať situáciou na východe. Antiochijské knieža Raimond z Poitiers využil smrti Manuelovho otca a vpadol do Kilíkie, kde obsadil niekoľko pevností a miest. Prechod moci v Byzancii využili aj miestni Arméni. Knieža Thoros II. utiekol z byzantského zajatia a začal s obnovou kniežatstva. Cisár na východ poslal vojsko na čele s bratmi Kontostefanovcami a turkickým generálom Bursukom, ako aj námorníctvo na čele s Démétriom Branom. Raimondova armáda bola zahnaná a byzantské loďstvo vyplienilo pobrežie Antiochijska. Po tom, čo koncom roka 1144 mosulský atabeg Zengí dobyl Edessu, Raimond zhodnotiac situáciu odišiel do Konštantínopola a požiadal Manuela o pomoc. Výmenou za to musel uznať byzantskú zvrchovanosť. Arméni zatiaľ odolávali a po porážke Manuelovho bratranca Andronika, správcu Kilíkie, znovu obsadili mestá Anazarbus, Adanu, Tarsus, a Mopsuestia.
V roku 1146 Manuel zhromaždil vojsko v pevnosti Lopadion, odkiaľ vyrazil proti rúmskemu sultánovi Mesúdovi I. Ten napádal byzantské územia v Anatólii a dočasne posunul hranicu ďalej na juhozápad. Cisár podnikol riskantnú kampaň až k rúmskemu hlavnému mestu Ikoniu. Kampaň sa začala víťazstvom pri Akroine, následne byzantské vojsko dobylo Filomelion, počas ktorého obliehanie bol Manuel zasiahnutý šípom. Ikonion sa Byzantínci pre jeho rozsiahle opevnenie dobyť nepokúsili a vrátili sa domov. Ústup im vo vyprahnutých anatólskych údoliach znepríjemňovali turecké nájazdy.
Druhá križiacka výprava
náhľad|Príchod križiakov do Konštantínopola (Arrivée des croisés à Constantinople, maľba od Jeana Fouqueta, 14551460) Už počas kampane v Anatólii Manuela zastihla správa francúzskeho kráľa Ľudovíta VII., ktorý ho informoval o svojom záujme vytiahnuť s vojskom do Svätej zeme. V tom istom období k byzantskému územiu postupovalo vojsko nemeckého cisára Konráda III., ktorý Manuela žiadal o pomoc pri preprave vojsk. Skúsenosti s pochodom križiakov prvej križiackej výpravy ešte stále v Byzancii vyvolávali voči západným vojskám averziu a samotný cisár preto radšej posilnil obranu miest na európskych cestách a opevnil Konštantínopol. Naliehal taktiež na západných panovníkov, aby sa zaručili za pokojný prechod. Cisár Konrád Manuelovi za pomoc prisľúbil, že nebude nijako konať proti jeho záujmom. I napriek prípravám a rokovaniam k potýčkam medzi vojskami a obyvateľstvom dochádzalo pomerne často.Chronology of the Byzantine Empire, str. 481483
Po tom, čo nemecký cisár prekročil Dunaj pri Braničeve, prešiel spolu s vojskom k srbskému Nišu, kde dostali jeho vojská zásoby. V Serdike boli vojská oficiálne privítané miestnym guvernérom. Následne pokračovali údolím rieky Marica na Filippopolis, pričom kumánske vojská vyplienili okolitý vidiek. Neďaleko Adrianopolu sedliaci následne zabili chorého baróna, na čo Fridrich Švábsky vypálil neďaleký kláštor. V odplate Byzantínci zabili niekoľko križiackych oneskorencov. Byzantský vyslanec Prosuch síce obnovil zmier, ale cisár Konrád odmietol jeho žiadosť o pochod cez Hellespont namiesto Konštantínopola.
V septembri 1147 sa nemecké križiacke vojská dostali ku Konštantínopolu a boli preplavené do Malej Ázie. Manuel križiakom radil do Svätej zeme postupovať po pobreží, čo však neuposlúchli a na čo doplatili. V októbri od Dunaja dorazili aj hlavné francúzske sily, ktoré boli taktiež preplavené na druhý breh, kde sa stretli s pozostatkami pôvodnej armády porazenej moslimami. Križiaci následne postupovali k Antiochii cez Laodikeu, no boli obťažovaní búrkami, snehom a Turkami. Ľudovít z problémov obviňoval Manuela, pretože sa nachádzal na cisárskom území. Cez Attaleiu následne križiaci po súši i po mori odišli do Sýrie. Výprava sa nakoniec skončila neúspešne. Samotný cisár Konrád ochorel a zimu strávil v Konštantínopole. Manuel situáciu využil a v roku 1148 s nim v Solúne uzavrel Konrádom spojenectvo proti Normanom rozdeliac si sféry vplyvu v Itálii na dve polovice. Južná Kalábria a Apúlia mali byť venom Manuelovej manželky Berty zo Sulzbachu.Dějiny Byzance, str. 256258
Talianska politika náhľad|List cisára Manuela pápežovi Eugenovi III. viažúci sa ku križiackej výprave Už v roku 1147 počas križiackej výpravy sa cisárova politika musela obrátiť na Západ. Sicílsky kráľ Roger II. obsadil byzantský ostrov Kerkyra neďaleko pevninského Grécka a krátko na to preniklo jeho loďstvo do Egejského mora, kde vyplienilo bohaté mestá Korint a Théby. Z miest Roger odviedol miestnych tkalcov hodvábu a založil vlastnú výrobu látky na Sicílii. Manuel na útok nedokázal hneď zareagovať, pretože musel odraziť útok nomádskych Kumánov zo severu. Už o rok neskôr však uzavrel spojenectvo s Konrádom III. a Benátskou republikou. Benátky Rogerovo vojsko rýchlo porazilo a Manuel v roku 1149 poľahky získal Kerkyru späť. Od ďalšieho útoku na Sicíliu ho odradilo len srbské povstanie povzbudené Normanmi.
Útok na Sicíliu Manuel začal chystať spolu s rímsko-nemeckým cisárom Konrádom III. Situácia sa však zmenila po tom, čo Konrád v roku 1152 zomrel. Jeho nástupcom sa stal Fridrich Barbarossa a vzťahy medzi krajinami ochladli. Manuel peňažne podporil ligu lombardských miest v boju proti Fridrichovi a sám jednal s pápežom o zisku západnej koruny. To následne viedlo k tomu, že Barbarossa nemal na porážke Normanov záujem. Roger medzi tým hľadal spojencov u Srbov a Uhrov, ktorí boli byzantskými protivníkmi na Balkáne. V roku 1154 vypuklo po smrti Rogera II. na Sícílii a v Apúlii povstanie proti jeho nástupcovi Viliamovi. Manuel vyslal do južnej Itálie vojsko na čele s Michaélom Palaiologom a Ióannom Dukom. Friedrichovi Barbarossovi pobývajúcemu v Itálii Manuel navrhol spoločné ťaženie, avšak západný cisár ďalší postup odmietol. Byzancia preto v boji proti novému sicílskemu kráľovi Viliamovi zostala sama.Chronology of the Byzantine Empire, 485489
vľavo|náhľad|Južné Taliansko v roku 1115, šedou sú označené dočasné zisky pápežstva, červenou Byzancie. Zelená farba patrí oblasti vernej Sicílii. náhľad|127x127bod|Pápež Hadrián IV., kamea Vďaka početným financiám a značnej vojenskej sile sa Byzantínci zmocnili mnohých pevností a mesto Bari im brány otvorilo samo. Nasledovali ďalšie juhotalianské mestá ako Trani, Giovanazzo a Brindisi. V roku 1155 získala Byzancia Anconu. Na stranu Byzancie sa postavili aj niektorí miestni páni vrátane Róberta z Capuy. Obnovením byzantskej moci v južnej Itálii sa znovu otvorila otázka vzťahov s rímskymi pápežmi. Manuel preto začal viesť rokovania s pápežom Hadriánom IV. o spojenectve proti Normanom, ktorých pápežská kúria neznášala. Za vyhnanie Viliama zo Sicílie a platenie pravidelných platieb Pápežský štát Byzancii postúpil tri pobrežné mestá a uzavrel s Byzanciou spojenectvo.
Problémy vo vedení byzantských vojsk však znamenali upadnutie počiatočného entuziazmu. Po prehratej bitke pri Brandisi (28. apríl) Normani prešli do protiútoku a postupne získali všetky stratené územia. Manuel sa opätovne snažil uzavrieť spojenectvo s Barbarossom no jeho požiadavky o južnej Itálii ho nahnevali a z plánu zišlo. V roku 1156 nakoniec normanské vojsko znovu vyplienilo byzantské pobrežie na Balkáne a pápež Hadrián IV. pod tlakom uznal Viliamov nárok na južnú Itáliu. Byzantsko-sicílske boje pokračovali nasledujúce dva roky, no šťastie sa od Byzancie stále viac a viac odkláňalo. V roku 1158 nakoniec vďaka sprostredkovaniu pápeža Hadriána uzavrel byzantský veliteľ Alexios Axouchos s Normanmi tridsaťročnú mierovú zmluvu, následkom ktorej Byzancia navždy upustila od reálnych plánov ovládnuť Itáliu.Chronology of the Byzantine Empire, str. 491493
Antiochia a Malá Arménia náhľad|Renaud z Châtillonu sa klania cisárovi Manuelovi, stredoveká iluminácia