SkýrosAchilles. In: (, niekedy tiež Skyros, Skiros alebo Scyros) je grécky ostrov v súostroví Severné Sporady, patriaci do regionálnej jednotky Eubója v Strednom Grécku.
Polohopis a geografia Ostrov Skýros sa rozkladá v juhovýchodnej časti súostrovia Severné Sporady v centrálnej časti Egejského mora. Ostrov má rozlohu 223,10 km² a rozprestiera sa primárne zo severu-severozápadu na juh-juhovýchod. Ostrov je predelený centrálnym údolím ťahajúcim sa od Linárie k hlavnému mestu Skýros na dve biotopovo odlišné časti. Severná časť je hustejšie obývaná, prevažne zalesnená riedkym lesom. Je bohatšia na vodu, existuje tu niekoľko riek s meniacou sa občasnou výdatnosťou, je tu tiež vybudovaná vodná nádrž na pitnú vodu. Čo sa týka nadmorskej výšky, je miernejšia, najvyšší vrch severnej časti Olympos má tu 403 m.n.m. Južná časť je hornatejšia, skalnatá a suchšia. Najvyšší vrch Kochýlas má 792 metrov, v jeho masíve sa nachádzajú lomy na hrubozrnný farebný mramor.
Pri ostrove sa nachádza viacero menších ostrovov a skál, najvýznamnejší z nich je Skyropoula, ktorý je v súkromnom vlastníctve.
Etymológia Názov ostrova Skýros je pravdepodobne odvodený od slov skyron alebo skiron, znamenajúcich "kamenné trosky". Názov Skýros môže byť tiež odvodený od „skýrskeho pestrého kameňa“, teda známeho farebného mramoru zo Skýrosu, ktorý Rimania ťažili na dekoráciu svojich sídel.LAZZARINI, Lorenzo. Characterisation and differentiation of the Skyros marbles (Greece) and the Medici's breccias (Italy). Príspevok na konferencii Conference internationale ASMOSIA (Association for the Study of Marble and Other Stones used in Antiquity), 9.-13. októbra 1995. Dostupné online z: https://books.google.com/books?id=51vdxp7FUdwC Počas stáročí sa používalo viacero mien ostrova.
Dejiny Najstaršie dejny náhľad|vľavo|Mozaika z Olmedy, na ktorej Odyseus odhalil Achilla v prezlečení na Skýrose. Podľa gréckej mytológie na ostrove tragicky zahynul hrdina Tézeus, keď ho zhodil z útesu miestny kráľ Lykomédes. Sofokles vo svojej hre Filoktetes, rovnako ako Homérova Iliada zmieňuje, že na Skýrose sa narodil Neoptolemos, syn Achilla a Déidameie.
So Skýrosom sa spája viacero legiend o Achillovi. Jedna legenda tvrdí, že Achilles bol na ostrove skrytý jeho matkou Thetis, ktorá takto dúfala, že ho odstraší od účasti v Trójskej vojne. Preoblečený za dieťa bol Achilles ukrytý medzi dcérami kráľa Lykoméda. Čoskoro sa však z jeho stykov s dcérami narodil kráľovský syn a jeho krytie bolo prezradené. Iná verzia tvrdí, že ho tu odhalil Odyseus, ktorý sám prišiel do kráľovského paláca prezlečený za kupca a Achilla prezradil záujem o brnenie, ktoré Odyseus predával, následne odišli bojovať do Tróje. Podľa tretej verzie Achilles ostrov vyplienil ako pomstu za Tézeovu vraždu kráľom Lykomédom. Po Achillovi je pomenovaná malá zátoka Achili na východnom pobreží ostrove. Z tohto miesta mal hrdina odplávať s Grékmi, resp. naopak tu mal pristáť po búrke, ktorá prerušila prvú výpravu Grékov do Malej Ázie.
Ostrov bol preukázateľne obývaný v neolite v rokoch 50002800 pred Kr. Obývali ho kmene Pelasgiáncov, Karov, Lelegov a Dopolov. Rozmach ostrova nastal v mykénskom období (16501100 pred Kr.), Pelasgiánci vybudovali na Skýrose prvé obranné valy. Na ostrove sú prítomné tiež znaky z geometrického, archaického a klasického obdobia gréckych dejín.
V roku 475 pred Kr. podľa Tukydida aténsky generál Kimón porazil Dolopiov, pôvodných obyvateľov ostrova, a pripojil Skýros k Délskemu spolku a pod aténsku sféru vplyvu. Kimón tvrdil, že našiel kosti Tézea a previezol ich do Atén. Na ostrove sa presadila aténska hegemónia. V rokoch 340 až 197 pred Kr. bol ostrov okupovaný Macedónčanmi a následne Rimanmi. V roku 192 pred n. l. ho kráľ Filip V. Macedónsky spolu s jednotkami Rímskej republiky vrátil Aténam.
Stredovek a novovek náhľad|vľavo|Byzantsko-benátsky hrad Kástro z 13. až 15. storočia. Následne bol ostrov súčasťou Byzantskej (Východorímskej) ríše. V rokoch 1204 až 1207 po Štvrtej križiackej výprave ostrov obsadil benátsky veľmož Geremia Ghisi, ktorý tu spolu so Skopelosom a Skiatosom zriadil svoje panstvo, trvajúce až do roku 1277. Vtedy ostrov dobyl pre Byzanciu naspäť admirál Licario.Setton 426
Po dobytí Konštantínopolu v roku 1453 vládu nad ostrovom prevzali Benátky. V roku 1538 ho dobyl pirát Chajruddín Barbarossa a Skýros sa tak stal súčasťou Osmanskej ríše. Ostrov získal isté privilégiá – na ostrove nebola dislokovaná osmanská posádka – avšak trpel pirátskymi nájazdmi, pri ktorých sa ostrovania museli utiekať do byzantského hradu Kástro v Chore. Botanik a cestovateľ Joseph Pitton de Tournefort navštívil Skýros v roku 1702, popísal, že na ostrove bola jediná dedina pod strmou skalou, v ktorej bývalo asi 30 rodín.
Skýros v gréckom štáte (od 1821) náhľad|Hrob Ruperta Brookea nad zátokou Tris Boukes. Počas Gréckej vojny za nezávislosť Skýros v roku 1821 povstanie Grékov podporil finančne aj materiálne a následne sa stal v roku 1830 súčasťou nového gréckeho štátu.
V roku 1848 sa okolo ostrova na lodi HMS Volage plavil kapitán Thomas Graves, ktorý zmapoval Skýros pre grécku admiralitu. Jeho zápisky o ostrove boli publikované nasledujúci rok.
Na ostrove je pochovaný anglický vojnový básnik Rupert Brooke, ktorý zomrel na palube francúzskej nemocničnej lode pri južnom pobreží ostrova 23. apríla 1915 počas prvej svetovej vojny. Jeho hrob sa nachádza v zátoke Tris Boukes, na hrobe sa nachádza Brookeova báseň Vojak (The Soldier).
V roku 1918 na ostrove vypukla epidémia španielskej chrípky, ktorá za menej ako mesiac zabila tretinu obyvateľov ostrova. Chrípka vypukla 27. októbra 1918 a z cca 3 200 obyvateľov ostrova bolo takmer 2 000 nakazených a tisíc zomrelo.
V roku 1941 napísal držiteľ Pulitzerovej ceny Karl Shapiro vojnovú báseň Scyros, ktorú lokalizoval na ostrov Skýros ako poctu Rupertovi Brookeovi.
V roku 1963 bolo založené Archeologické múzeum Skýros, ktorého otvorenie sa uskutočnilo v roku 1973. Od roku 1964 tu tiež funguje Folklórne múzeum Faltaits ako jedno z prvých folklórnych múzeí v Grécku.
Podnebie, fauna a flóra Skýros má stredomorské podnebie s miernymi zimami a chladnými letami. Priemerná ročná teplota na ostrove je 17°C, maximum namerané je 42,6°C a minimum -3,6°C. Napriek častej oblačnosti sú na ostrove dážďové zrážky zriedkavé.
Na severozápade a juhovýchode ostrova sa nachádzajú významné zóny hniezdenia vtákov.
náhľad|Typický krajinný ráz v severnej časti ostrova. náhľad|Skýroské poníky pri napájadle na plošine Aris na juhu ostrova. Skýroský poník Na južnej časti ostrova sa zachoval skýroský poník, dávne plemeno pochádzajúce z čias Achilla a Alexandra Veľkého. Poníky patria medzi najvzácnejšie plemená koní na svete. Ich najbližšími príbuzdnými sú shetlandské poníky.
Ich maximálna výška dosahuje 110 cm, napriek svojej výške sú jedince silné. Srsť varíruje od hnedo-červenej alebo orieškovo hnedej až po bielu či šedo-hnedú, pričom hriva býva tmavšia než zvyšná srsť.
Skýroský poník je plemeno pochádzajúce ešte zo staroveku, majúce spoločné korene s koňom z pohoria Pindos. Podľa legendy ide o potomkov koní, ktoré si so sebou zobral Achilles do Tróje. Alternatívne verzie pôvodu hovoria o tom, že ich na ostrov mohli doviezť Aténčania v 5. st. pred Kr. alebo Macedónčania o storočie neskôr. Je možné, že poníky sú vyobrazené na vlyse Parthenónu.
V minulosti boli poníky zdomácnené farmármi pre poľnohospodárske využitie, ako aj športové a rekreačné využitie pri kultúrnych udalostiach. Po zavedení motorizácie do poľnohospodárstva na ostrove v 60. rokoch 20. storočia, ako aj podpore pre chov oviec a kôz, ktoré začali nadmerne spásať zdroje potravy pre poníky, sa skýroské poníky dostali na pokraj vyhynutia. V 90. rokoch 20. storočia bolo v Grécku len 220 jedincov, z toho 120 na Skýrose a kone boli v roku 1991 vyhlásené za kriticky ohrozené. Podľa gréckej legislatívy poníky nemôžu byť vyvezené z ostrova, čo komplikuje možnosti rozširovania populácie. Napriek tomu boli v roku 1996 prevezené štyri poníky na Korfu, kde sa ich populácia rovnako rozširuje. Každoročne od októbra do mája kone žijú slobodne na svahoch masívu Kochýlas na juhovýchode ostrova. Počas letných mesiacoch sa vracajú k ľudským obydliam hľadajúc vodu a jedlo. Na začiatku 20. storočia bolo poníkov asi 200, z nich 90 geneticky čistých, do roku 2020 sa podarilo zvýšiť počet koní na 400 celkovo, z nich 160 so všetkými fenotypickými znakmi plemena.
Obce a samospráva Linaria Hlavným sídlom na západnom pobreží je Linaria. V roku 2011 mala 116 obyvateľov. Dedina je relatívne mladá, bola založená v roku 1828. Rozkladá sa v malej kotline klesajúcej k zálivu pri ostrove Valaxi, kde sa nachádza primárny prístav ostrova. Na kopci nad Linariou je kostol sv. Mikuláša, ktorý je najväčší na ostrove.
náhľad|Charakteristická úzka ulička v Chore-Skýrose Skýros (Chora) Hlavné mesto ostrova je rovnomenná obec Skýros, miestnymi nazývané tiež Chora. Rozprestiera sa na skalnom masíve blízko východného pobrežia. Hlavnou dominantou Chory je hradný kopec so zrúcaninami byzantsko-benátskeho hradu Kástro a ortodoxným kláštorom. V roku 2011 mala 1 657 obyvateľov. V obci sa nachádzajú dve múzeá – archeologické a folklórne. Na sever a severovýchod je mesto aglomeráciou zrastené s druhou najväčšou obcou Molos, kde sa nachádza prístav a populárne pláže s viacerými možnosťami ubytovania. Na čele mesta Skýros stojí starosta, v súčasnosti je ním Nikolaos Mavros.
Partnerské mestá Skýrosu Gembloux, Belgicko Primorskie, Rusko Polemidion, Cyprus
Obyvateľstvo V roku 2011 na ostrove žilo 2 994 obyvateľov, ich rozloženie medzi 19 obcami bolo nasledovné: Skýros/Chora – 1 657, Molos – 618, Trachy – 196, Linaria – 116, Aspous – 107, Acherounes – 65, Achilli – 53, Kalamitsa – 43, Loutron – 28, Pefkos – 24 a Atsitsa – 13. Obce Kira Panagia, Mela, a oblasť Antoninou, rovnako ako ostrovy Mesa Podia, Exo Podies, Skyropoula a Sakarino nemali žiadnych stálych obyvateľov.
Rok Počet obyvateľov 1918 3 200 1981 2 757 1991 1 806 2001 2 602 2011 2 994
Hospodárstvo náhľad|Výhľad z Kástra na pláže a obec Molos. Väčšina obyvateľov ostrove pracuje v primárnom a terciárnom sektore. Primárny sektor je reprezentovaný rybárstvom, terciárny turistickým ruchom. Skýros sa od okolitých gréckych ostrovov v Egejskom mori pri svojom turistickom ruchu líši tým, že klientelu netvoria primárne zahraniční, ale domáci turisti. Vďaka tomu ostrov prečkal úspešne aj rapídny pokles turistov v Grécku počas pandémie ochorenia COVID-19.
Pamätihodnosti a kultúra Na ostrove sa nachádzajú početné grécke pravoslávne kostolíky a kaplnky, podľa miestnej samosprávy je ich spolu až 365.
Monastier sv. Juraja (Agios Georgios) – pôvodne byzantský Grécky ortodoxný monastier, nachádzajúci sa na západnom úbočí hradného kopca na Chore. Bol vybudovaný v 10. storočí, od stredoveku patrí pod monastier Megistri Lavra na hore Athos. Lavre patrí rovnako až pätina ostrova, ktorú získala ako dar od byzantského cisára Nikefora II. Fókasa po víťazstve nad Arabmi. Terajší chrám sv. Juraja pochádza zrejme zo 17. storočia a je významným pútnickym miestom pre Grékov. V roku 2001 bol monastier ťažko poškodený zemetrasením a zostal zatvorený až do roku 2015. Odvtedy je opätovne sprístupnený pre verejnosť. Od roku 1993 je jeho jediným obyvateľom archimandrita Gerontios.
Archeologická lokalita Palamari – nachádza sa na severovýchode ostrove pri obci Trachy. Ide o staroveké sídlo z doby medenej (cca 2500-1800 pred Kr.) s rozsiahlymi vykopávkami.
Archeologické múzeum – nachádza sa v Skýrose-Chore, sú v ňom vystavené početné nálezy z viacerých archeologických lokalít na ostrove. Múzeum pokrýva prehistorické obdobie (2800 až 1900 pred Kr.), rímske obdobie a tzv. prvé geometrické obdobie (sarcophagi), vrátane objavov z nálezísk Magazia (hroby z 3. tisícročia pred Kr.), Markesi a Palmari.