náhľad|Veľký štátny znak Švédskeho kráľovstva Dejiny Švédska sú dejinami územia, na ktorom sa dnes nachádza Švédske kráľovstvo, ale aj dejiny švédskeho kráľovstva mimo územia súčasného štátu. Dejiny Švédska sa začínajú písať potom, čo z južného Švédska ustúpil ľadovec. Prvé stopy ľudskej činnosti sú zaznamenané z doby 12 000 rokov pred naším letopočtom. Hoci existujú odkazy na kmeňové dejiny minimálne od 1. storočia, až do roku 1000 sú písané pramene len útržkovité a tvorili ho väčšinou cudzinci. V tom, kedy možno hovoriť o plnohodnotnom švédskom štáte, sa historici nezhodujú a hovorí sa o 6. storočí, rovnako ako o šestnástom. Za zakladateľskú osobnosť však možno považovať prvého historicky doloženého kráľa Erika Víťazného, ktorý sa ujal vlády na konci 10. storočia. Vypálenie pohanského chrámu v Uppsale v 11. storočí môžeme považovať za signál plnohodnotného pokrstenia krajiny. Od 11. storočia možno vysledovať jednotné zákonodarstvo, ale trón bol dlho veľmi neistý a nebolo výnimkou, že kráľ končil zavraždený.
Na konci 14. storočia sa Švédsko dostávalo čoraz viac pod vplyv Dánska, ktoré snívalo o veľkej severskej ríši. To sa podarilo na konci 14. storočia, kedy vznikla Kalmarská únia, avšak so sídlom v Kodani. Dánska hegemónia vyvolávala vo Švédsku nespokojnosť a viedla k sérii povstaní. To z roku 1523, ktoré viedol Gustáv Vasa, bolo nakoniec úspešné. Gustáv sa stal kráľom a Švédsko obnovilo svoju samostatnosť. Bol to tiež kráľ Gustáv, kto podnietil ťahanie protestantizmu a vytlačil katolíctvo . Počas 17. storočia, po víťazstve vo vojnách proti Dánsku, Nórsku, Rusku a Poľsko-litovskému štátu, sa Švédsko stalo európskou veľmocou a prevzalo priamu kontrolu nad celou baltskou oblasťou. Švédsko zohralo tiež zásadnú úlohu v tridsaťročnej vojne, počas ktorej švédske vojská križovali celý kontinent. Švédska hegemónia však znervóznela susedov, Nórov a Dánov, ktorí začali proti nemu pracovať za pomoci Ruska. Napokon bolo Rusko aj úspešné, keď ho roku 1721 porazilo v Severnej vojne. Švédi si potom zahojili rany aspoň porážkou Nórska (1814), ktoré bolo prinútené k personálnej únii (tzv. Švédsko-Nórsko), z ktorej však v roku 1905 vystúpilo.
Od polovice 19. storočia Švédi stavili na budovanie svojej demokracie, neutralitu a nezasahovania do európskych konfliktov (vrátane prvej a druhej svetovej vojny a v zásade aj studenej vojny). V dvadsiatom storočí dvadsiatom pridali ešte budovanie sociálneho štátu, pričom kľúčovú úlohu v tom mali sociálni demokrati (vládli 1932-1976). Švédsky sociálny štát býva označovaný za najmohutnejší v celej Európe. Silne sa Švédsko zapojilo aj do európskeho integračného procesu, hoci odmietlo jednotnú menu euro.
Prehistória a Vikingovia Švédsko má rovnako ako susedné Nórsko vysokú koncentráciu nástenných malieb, pričom najviac ich nájdeme v provincii Bohuslän. Najstaršie však môžeme nájsť v provincii Jämtland datovaných do rokov okolo 9000 pred Kr. náhľad|Bitka pri Fýrisvelliru, maľba z roku 1888 Počiatky švédskych dejín sú veľmi nejasné. Existenciu silných kmeňov zaznamenáva na území Švédska Tacitus už v roku 98, keď píše o panovníkovi, ktorý vládol nad zemou Svealand. Nasledujú zmienky o kráľovstvách Svea Rike a Göta Rike. Pravdepodobne z čias, kedy si Svea Rike podrobila druhú z ríš, pochádza súčasný názov Sverige. Prvým panovníkom zjednotenej ríše bol Erik Víťazný (vládol v rokoch 970-995). Priezvisko Víťazný si získal výhrou v bitke pri Fýrisvelliru, ktorej odrazil inváziu z juhu. Rozsah Erikoveho kráľovstvo je sporný. Mimo okolí jazera Mälaren mohlo siahať na juh k Baltskému moru u Blekinge. Saský kronikár Adam Brémsky píše, že Erik krátko tiež ovládol Dánsko potom, čo porazil kráľa Svena Vidlího Fúzatého. Podľa Flateyjarbok bol úspešný, pretože sa spolčoval so sedliakmi proti aristokratickej triede Jarle . Zrejme založil aj mesto Sigtuna. Erik bol podľa ság švagrom dánskeho kráľa Haralda Modrozuba, jeho manželka bola sestrou poľského kráľa a českého kniežaťa Boleslava Chrabrého.
Začiatkom stredoveku patrili Švédi medzi tzv. Vikingov, bojovné kmene, ktoré v 8.-11. storočí expandovali zo severských krajín (dnešné Nórsko, Dánsko a Švédsko) do mnohých častí Európy a po nejakú dobu ich ovládali. Švédski vikingovia (Varjagovia) tvorili elitnej družiny ozbrojených kupcov, ktorí sa zamerali na východ. Po vodných tokoch a plochách prenikali z Fínskeho alebo Rižského zálivu na Volge alebo Dnepra. Po týchto vodných cestách postupovali ďalej k juhu, po Volge do arabských krajín a po Dnepra do Čierneho mora a Byzancie, kde začali Varjagovia slúžiť ako osobná garda byzantských cisárov. Podľa rozšírenej normanskej teórie vzniku ruského štátu boli Varjagovia zakladateľmi Kyjevskej Rusi a jej pôvodné panovníckej dynastie Rurikovcov, ktorá v cárskom Rusku vládla až do konca 16. storočia. vľavo|náhľad|Varjagovia ako palácová garda byzantských cisárov. Zobrazenie v iluminovanom rukopise kroniky Ioanna Skylitza Σύνοψις Ἱστοριῶν, Synopsis historion Vikingskí miestni šľachtici či náčelníci (tzv. jarlovia) si zo svojho stredu volili kráľa. Jeho moc však bola obmedzená mocou zhromaždenie slobodných mužov zvaného thing . V thing sa rozhodovali dôležité záležitosti, ale takisto sa tu hrali hry. Česť znamenala pre Vikingov všetko, a tak sa veľmi často uchyľovali k súbojom (tzv. Holmgang), ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou ich životov a kultúry. Postavenie žien bolo pravdepodobne lepšie ako v iných častiach vtedajšej Európy. Je známe, že mohli muža žalovať, ak na ne siahol. Podľa toho, kam siahol, sa určilo, koľko musí zaplatiť. Niektoré ženy boli aj bojovníci. náhľad|Mince razená Olofom Skötkonungem Vikingovia boli pohania. Prechod ku kresťanstvu bol zložitý, postupný a občas násilný. Podľa Adama Brémskeho bol v Dánsku pokrstený už Erik Víťazný, zabudol však na kresťanskú vieru po tom, čo sa vrátil do Švédska. Pokrstený bol tiež druhý švédsky kráľ Olof Skötkonung, syn Erika Víťazného, a to okolo roku 1008 v Husaby misionárom Sigfridom. Podľa Adama Brémskeho síce Olof až do svojej smrti zostal kresťanom, ale pretože väčšina Švédov boli stále pohania, jeho kresťanské aktivity sa obmedzili len na už pokrstenú provinciu Götaland. Podľa legendy bol Olof v Štokholme umučený po tom, čo odmietol obetovať pohanským bohom.
Hlavným skorým zdrojom náboženského vplyvu bola Anglicka, vďaka kontaktu medzi Škandinávci a Sasy v Danelaw as írskymi misionári. Nemecký vplyv bol na začiatku slabší, napriek ranému misijného pokusu Ansgar. Náboženský vplyv z Nemecka sa však postupne ukázal ako dominantný, najmä po normanskom dobytí Anglicka. Cez úzke vzťahy medzi švédskou a ruskou aristokraciou neexistuje žiadny priamy dôkaz pravoslávneho vplyvu. Problémom bola zrejme jazyková bariéra.
Pokrstenie v 11. a 12. storočí prispelo k vzniku jednotného švédskeho štátu, násilnú christianizáciu si za svoju politiku zvolil najmä kráľ Stenkil, prvý panovník z rodu Stenkilu, ktorý Švédsku vládol od roku 1060 až do roku 1125. Ešte Anund Gardské (vládol okolo roku 1070) však bol zvrhnutý, keď vydal zákaz ľudských obetí v chráme v Uppsale . Tiež Inge I. Švédsky (1079-1084, 1087-1105) mal byť zvrhnutý kvôli zákazu pohanských obetí. Práve Inge však roka 1087 znovudobyl Uppsale, ktorá bola náboženským centrom starej viery celého Švédska (a možno celej Škandinávie), starý chrám zapálil, zabil pohanského vzdorovitého kráľa Blot-Svena a znovu uzurpoval pre seba trón. To je v christianizačnom procese zrejme zásadný medzník. Inge tiež presunul kráľovské sídlo do Gotland, ktorý bol viac pokrstený, a kde mal väčšiu podporu obyvateľov. Blot-Sven býva označovaný za posledného naozaj pohanského panovníka Švédska.
Ingeho mladší syn Inge II. zomrel bezdetný a jeho smrťou končí vláda Stenkilov. Manželka Ingeho II. Ulvhild Håkansdotter sa neskôr vydala za dánskeho kráľa Nielsa a ešte neskôr za Sverkera I. (podľa niektorých teórií mimochodom vnuka Blot-Svena) a začala vláda dynastie Sverkerov.
Sverkerovci, Erikovci a Folkungovci náhľad| Magnus IV. na iluminácii v Magnus Erikssons landslag, asi z roku 1350 V 11. storočí sa na švédskom tróne striedali zástupcovia dvoch dynastií, a to rod Sverkerovcov a rod Erikov, po ktorých v 12. storočí nastúpila dynastia Folkungov . Folkungovia sú známi svojimi vzájomnými, často krvavými zvykmi.
Podľa ruských letopisov a záznamov podnikli Sverker I. a Karol VII. Švédsky neúspešné krížové výpravy na východ. Niektorými historikmi sú švédske krížovej výpravy na východ považované len za legendu, iní oponujú, že sú kľúčom k rastúcemu napätiu medzi Švédskom a Ruskom, napätie, ktoré malo pokračovať po mnoho rokov.
Erik IX. Svätý dal vzniknúť prvému švédskemu písanému zákonníku. Vnútropolitická situácia bola však v krajne nestabilná - zavraždený bol kráľ Sverker I., jeho nástupca Erik IX. Svätý, ktorého mučenícky kult rozšírili jeho potomkovia, jeho nástupca (a vrah) Magnus II. Švédsky a jeho nástupca Karol VII. Švédsky. Aj potom pokračovali občianske vojny a nekonečné ťahanice o trón.
Počas vlády Karola VII. bolo vo Švédsku založené prvé arcibiskupstva, v roku 1164. Švédske kostoly sa tým pádom mohli úplne odpútať od závislosti na dánskom arcibiskupstvo v Lunde. Išlo o dôležitý krok k suverenite Švédska a ohradzovanie sa voči vplyvu Dánov, najmocnejších Škandinávcov v stredoveku.
Tzv. jarl (náčelník) Birger Magnusson z Bjölbo, ktorý od roku 1250 vládol ako regent za svojho syna, maloletého kráľa Valdemara Birgerssona, sa potom zaslúžil o pripojenie Fínska ku Švédsku. Jarl Birger tiež založil mesto Štokholm. vľavo|náhľad|Brigita Švédska Za Magnusa IV. (vládol 1319-1364) pôsobila najuctievanejšia švédska svätica Brigita Švédska. Jej mystické vízie silne ovplyvnili stredovekú ikonografii Kristovho narodenia a očistca.
Nástup trojročného Magnusa IV. na trón v roku 1319 tiež znamenal prvé spojenie Švédska a Nórska do jedného štátneho celku, keď Magnus, syn nórskej princeznej Ingeborg, zdedil nórsky trón od svojho dedka Haakona V. Nedospelosť kráľa oslabila vo Švédsku kráľovský vplyv a viedla k vzostupu pozemkovej aristokracie a tiež miest. V roku 1359 kráľ zvolal prvý švédsky parlament, Riksdag, do ktorého boli pozvaní zástupcovia miest, šľachtici i duchovní. To kráľa však neuchránilo pred šľachtickou vzburou. Šľachta si vyhliadla v Meklenbursku nového adepta na trón, Albrechta Meklenburského. Ten potom vykonal do Švédska inváziu, s pomocou nemeckých hanzovných miest, a kráľ bol skutočne zvrhnutý. Nepomohla mu ani pomoc nórskeho kráľa Haakon VI. Albrecht sa stal novým švédskym panovníkom, avšak za cenu toho, že ako prvý švédsky kráľ v histórii musel v roku 1371 zložiť korunovačnú prísahu, v ktorej sa zaviazal previesť rad kráľovských právomocí na šľachtu. Kráľ nebol populárny preto, že do úradov dosadzoval často Nemcov. Avšak snahu dánskeho kráľa Valdemara IV. ho zosadiť ustál a moc si udržal. Väz mu zrazil ešte len pokus vymaniť sa z područia švédskej šľachty. Keď jej zabavil niektoré majetky, šľachtici sa obrátili so žiadosťou o pomoc na dánsku kráľovnú Markétu I. Tým nevedomky zmenili chod švédskych dejín a hodili Švédsko na dlhší čas pod dánsku hegemóniu. Markéta totiž neváhala, Albrechta zosadila, sama si uzurpoval trón a novo spojila Dánsko a Švédsko (teda aj Nórsko) do jedného štátu, ktorému sa začalo hovoriť Kalmarská únia. Švédsky kráľ tak odvtedy sídlil v Dánsku. náhľad| Markéta I., tvorkyňa Kalmarskej únie