náhľad|Evanjeliár z Kellsu, Kristus na tróne, 8./9. storočie, Trinitty College, Dublin. Predrománske výtvarné umeniekarolovské umenie In: predrománske výtvarné umenie In: je súborne označenie širokej množiny antikizujúceho a stredovekého umenia, zahŕňajúceho viacero individuálnych umeleckých smerov, prevažne kresťanského charakteru. Rozvíjalo sa v západnej Európe približne medzi 5. storočím až prvou polovicou 11. storočia. Jeho vývoj je úzko spojený s pádom Západorímskej ríše (476). Kým vo Východorímskej ríši umenie kontinuálne nadviazalo na antickú tradíciu a postupne prešlo k osobitnému byzantskému umeniu. Na kresťanskom Západe sa umelecká homogenita rozpadla na viacero lokálnych smerov. Výboje Longobardov, Ostrogótov, Vandalov a ďalších germánskych kmeňov, sťahovanie národov ale aj expanzia kresťanstva. Vytvárajú priestor na vývoj umenia so špecifickými charakteristickým črtami, v ktorom sa spája antická a kresťanská tradícia s umením barbarov. Vznikajú nové štáty (napríklad Ostrogótske kráľovstvo, Longobardské kráľovstvo, Franská ríša, Vizigótska ríša atď...) a kultúrne centrá vybudované na mocenskom, svetonázorovom a jazykovom princípe.
Charakteristika a definícia Termín predrománske výtvarne umenie sa objavuje prvýkrát v roku 1938 v práci L'Art préroman od Jeana Huberta.PRE-ROMANESQUE ART In: Vo francúzskych hovoriacich krajinách sa termínu predrománsky vyhýba a používa sa väčšinou v širšom zmysle, bez štylistického významu. V Taliansku naopak predrománsky označuje krátke obdobie po karolovskom umení a pred románskym umením hlavne obdobie 10. storočia, zatiaľ čo v Španielsku pokrýva rozmedzie od druhej polovice 8. storočia až do konca 10. storočia.predromanika In: Hoci vo Francúzsku, Nemecku a Taliansku je dnes preferovaný historickejší pojem „raný stredovek“. Označuje veľké umelecké obdobia, ktoré predchádzajú prvej polovici 11. storočia. Termín predrománsky teda zahŕňa karolovské a merovejské umenie, ktoré sú obmedzené trvaním ich dynastií. A priori vylučuje byzantské umenie ako aj vizigótske a mozarabské umenie, aj keď niektorí historici umenia zahŕňajú posledné dve z nich do predrománskeho umenia. Nerovnomerné používanie terminológie je výsledkom vývoja vedeckých poznatkov za posledné polstoročie a uvedomenia si nevhodnosti termínu. Na druhej strane heterogenita umeleckých prejavov v západnej Európy v ranom stredoveku a ich štúdium v národných kontextoch vyústilo do úplnej terminologickej fragmentácie, ku ktorej došlo na samom začiatku 21. storočia. Vecný vedecký obsah pojmu však nie je dlhodobo vyjasnený a je predmetom mnohých diskusií, polemík a pokusov o systemizáciu.
V širšom zmysle predrománske umenie označuje umelecký prejav západoeurópskych krajín (s vylúčením oblastí pod priamym byzantským vplyvom) v období medzi neskoroantickým a ranokresťanským umením a začiatkom románskeho výtvarného umenia, to znamená približne od 6. do prvej polovice 11. storočia. Umenie tohto obdobia známe aj ako „včasný stredovek“, nepochádzalo zo spoločného základu a nebolo vyjadrené ani v jednom štýle. Namiesto toho, ako je prirodzené v období takýchto etnických, politických a ekonomických otrasov predstavujú rozmanitosť výrazov, ktorých prejavy v rôznych regiónoch by sa mali skúmať oddelene. Podrobná štúdia jednotlivých umeleckých oblastí je tu doplnená o všeobecný pohľad, ktorý je o to významnejší. Každá z predrománskych škôl alebo hnutí prispela k formovaniu románskeho umenia, v ktorom západná Európa opäť našla zásadne jednotný výtvarný prejav (pozri aj kap. Periodizácia).PRE-ROMANESQUE ART In:
V užšom zmysle predrománske umenie označuje proto-románske umenie v oblasti juhozápadnej Európy od 9. do 10. storočia. Umenie tvorí základné piliere románskeho umenia, predovšetkým v architektúre (vďaka použitiu klenieb v celej budove a tzv. lombardskej výzdobe, ktorá rozdeľuje fasádu lizénami a arkádovými vlysmi). Do architektonického rámca predrománska architektúra zaviedla figurálnu sochársku výzdobu.przedromańska sztuka In:
Vznik Počiatky predrománskeho umenia datujú jednotliví autori rozlične. Východiskové body pre usporiadanie terminológie a pochopenie štylistických zmien sa nachádzajú v extrémne veľkom počte systematických výskumov neskorých antických a včasnostredovekých pamiatok v posledných dvoch desaťročiach 20. storočia, čo umožnilo vytvorenie nových syntéz a reinterpretáciu starších nálezov. Základným predpokladom je, že všetko umenie neskorej antiky a raného stredoveku, to znamená zo 5. do 10. storočia, by sa malo pozorovať prostredníctvom fenoménu „dlhého trvania“, pričom kontinuita je viditeľná počas celého obdobia. Napriek tomu rozlišovacia línia však môže byť stanovená do neskoroantického obdobia alebo do druhej polovici 7. storočia, keď sa pozorujú nové funkčné, liturgické, morfologické a štylistické definície umenia. Z územného hľadiska je zjednotenie výtvarného prejavu možné vidieť v celej oblasti Franskej ríše počas tzv. karolínskej renesancie a na jej okraji ako je Katalánsko, Chorvátsko, Veľká Morava, Britské ostrovy a iné krajiny mimo hraníc ríše.
Vývoj predrománskeho výtvarného umenia sa spája pozvoľnou, miestne zafarbenou syntézou antického odkazu, abstraktných foriem barbarských kmeňov a podnetov z Byzancie.předrománské umění In: Uprostred rozkladu antického sveta predrománske umenie nadväzuje na ranokresťanské umenie. Z veľkej časti bolo ovplyvnené umeleckým tradíciami novo usadených národov, ale aj byzantským umením. Okrem ranokresťanského dedičstva v sebe spájalo štylistické pohanské prvky germánskeho a keltského umenia, ktoré siahajú až k ich tradíciám pred prijatím kresťanstva, s jasnými vplyvmi grécko-rímskeho umenia, ale aj skýtskeho umenia z východu. Umenie bolo úplne preniknuté náboženským spiritualizmom. Antický senzualizmus a realizmus úplne zanikol. Až do 10. storočia prevláda náboženské umenie a tvoria výhradne mnísi v kláštoroch. Postupne však dochádzalo k novému zblíženiu s antickými tradíciami - abstrakciu a idealizmus prekonával nový realizmus, najmä z dôvodu nástupu filozofického realizmu, ktorý vplýval na výtvarné umenie (maliarstvo, sochárstvo).Encyklopedie umění středověku, str. 243. Postupne smerovalo k prvej stredovekej monumentalite. K prejavom predrománskeho umenia patrí anonymita umelcov a výroba či ideologická spojitosť s Cirkvou alebo svetskou mocou.
Historické pozadie Ravenna zažíva rozkvet práve v 5. storočí počas vlády ostrogótskeho kráľa Teodoricha Veľkého. Fresky v Santa Maria a samotné Cividale vznikajú za čias Longobardov a napokon Frankovia dokázali vytvoriť politické a spoločenské štruktúry na základe antického odkazu. Medzi 6. a 8. storočí je Západ rozdrobený, ale nerozpadá sa vďaka Cirkvi, ktorá si zachovala myšlienku jednoty kresťanského sveta okolo Ríma, svätého Petra a jeho nástupcov. Západné elity zostanú pripútané k tomuto mestu ako ku duchovnému centru kresťanstva. To umožnilo, aby sa potom vzchopili. Latinčina sa stala jazykom každodenného života, Cirkvi a písomníctva. Dochádza k asimilácii pôvodného obyvateľstva s barbarskými národmi. Evanjelizácia umožňuje spojenie ľudí, ktorí veria v toho istého Boha. Správna štruktúra si zachovala svoje základy. Obchodné cesty v oblasti Stredomoria fungovali ďalej, ale už neslúžili šíreniu rímskeho umenia na Východ, naopak umožňovali čerpať z Orientu príklady a vzory. Snahy Byzantskej ríše, najmä za vlády Justiniána I., o obnovu rímskeho impéria v jeho niekdajšom rozsahu alebo aspoň získať kontrolu nad Barbarmi. Cirkvi pripadla úloha zachovať kontinuitu západoeurópskej kultúry. Jediný účinný nástroj vytvorili mnísi. Kláštorný život, straniaci sa všetkého svetského ponúkal útočisko pred týmto svetom, ktorý sa inšpiroval umením Orientu. Hlásateľmi evanjelia boli írsky misionári, ktorí stelesňovali naopak kresťanskú vieru prispôsobenú v barbarskom a severskom duchu, a to do tej doby než im v tom benediktínsky rád s prispením Ríma a hlavne pápeža Gregora Veľkého definitívne zabránili. Na konci 6. storočia dochádza k obnove latinskej liturgie a umenia. Gregor Veľký sa rozhodol pre benediktínov, ktorých poveril kresťanskými misiami k pohanom, aby tam ohlásili evanjelium a paralyzovali tak snahy írskych misionárov.
V 7. storočí už jednotný kresťanský svet začala ohrozovať expanzia islamu, ktorý sa šíril od roku 622 do roku 755 svoje územie od Kaukazu po Zaragozu. V rovnakej dobe sa posledná vlna barbarov, Longobardov, postupne osídlila Itáliu. Invázia Vikingov a útoky moslimov na juhu završujú rozdelenie Európy na oslabenú Franskú ríšu. Otrasený Západ sa v 8. storočí zrejme spamätal, barbari sa húfne obracali na kresťanskú vieru. Na začiatku 8. storočia Merovejovci prenechali moc Karolovcom. Karol Martel odrazil Arabov za Pyreneje a zlomil definitívne ich nápor. Jeho syn Pipin Krátky dokončil dobytie Galie a podporil pápeža Štefana II. proti Longobardom, tým že mu v roku 756 daroval územie, ktoré sa stalo základom Pápežského štátu. Karolovci tak vytvoril zväzok medzi Franskou ríšou a Cirkvou. Definitívne sa ustálila situácia v Európe a stala sa základňou budúcich snáh o obnovu rímskeho impéria. Tieto tradície znovu sa zrodili v počas tzv. karolínskej renesancii a boli prijaté na dvore Karola I. Veľkého. Zhromaždil vedcov a umelcov z rôznych častí vtedajšieho sveta a inicioval pokus o zjednotenie umenia v rámci svojej ríše. Jeho krajina bola ovplyvnená vplyvmi antického sveta a ranokresťanského umenia. Otonská dynastia nadväzuje na karolínske umenie spolu s ideou obnovy rímskeho impéria na Západe. Tieto snahy ožívajú počas tzv. otonskej renesancii. Bolo silno ovplyvnené antickým umením a byzantským umením. Na konci 10. storočia vzniká a vyvíja sa feudálna spoločnosť s pánmi, ktorí sú schopní sa brániť pred nepriateľmi. Vznikajú hrady, kláštorné komplexy a väčšie chrámy, ako napríklad opátstvo v Cluny. Kláštor patril k najvplyvnejším cirkevným organizáciám v 11. a 12. storočí v celej západnej, čiastočne aj strednej Európe, preto malo značný vplyv nielen náboženský, ale aj intelektuálny, politický a umelecký na celý Západ. Zároveň v 11. storočí na Pyrenejskom polostrove zahájili kresťanské kráľovstvá na severe polostrova Reconquistu.
Periodizácia
V odbornej literatúre sa možno stretnúť s viacerými rozličnými členeniami predrománskeho výtvarného umenia. Medzi niektoré delenia, ktoré používajú významné publikácie patri napr.:
Encyclopedia of World Art predrománske umenie delí na 6 veľkých okruhov: Francúzsko (galorímske umenie, merovejské umenie* a karolovské umenie*); Nemecko (merovejské umenie*, karolovské umenie* a otonské umenie); Anglicko (inzulárne umenie); Španielsko (vizigótske a astúrske umenie); Itália (longobardské umenie) a Škandinávia (vikingské umenie).
Dictionary of the Middle Ages predrománske umenie delí iba na: karolínske umenie (v Nemecku, Anglicku, Francúzsku, Itálii a Španielsku).
Gran enciclopèdia catalana predrománske umenie delí na: karolínske umenie alebo karolínskú renesanciu v rôznych častiach Franskej ríši, na Pyrenejskom polostrove rozlišuje iba astúrske umenie a mozarabské umenie.preromànic In:
Hrvatska enciklopedija predrománske umenie delí na: merovejské umenie, anglosaské umenie, vizigótske umenie, longobardské umenie, karolínske umenie a otonské umenie.
Encyklopedia PWN predrománske umenie delí na 3 veľké etapy: prvá etapa: longobardské umenie (6.8. storočie) v severnej Lombardii, vizigótske umenie (5.8. storočie) na Pyrenejskom polostrove, merovejské umenie (5.8. storočie) vo Franskej ríši, inzulárne umenie (5.7. storočie) na Britských ostrovoch; druhá etapa: karolínske umenie (druha polovica 8.prvá polovica 10. storočia) okrajový vplyv umenia na Veľkej Morave; tretia etapa: otonské umenie (druhá polovica 10.prvá polovica 11. storočia).
Encyklopedie umění středověku predrománske umenie delí na: barbarské umenie, vikingské umenie, írske umenie, merovejská Galia, longobardská Itália, vizigótske Španielsko, karolínske umenie, otonské umenie a anglosaské Anglicko.Encyklopedie umění středověku, str. 472.