náhľad|Ostrogótske spony (fibuly) v tvare orla, zdobená technikou cloisonné (priehradkový email), cca. 5. storočie, Metropolitan Museum of Art, New York Ostrogótske umenie bolo jedným z najranejších prúdov predrománskeho výtvarného umenia. Ako národné umenie germánskeho Ostrogótov bolo spojené predovšetkým s existenciou Ostrogótskeho kráľovstva na území dnešného Talianska, kde sa kmeň usadil v roku 488. Hlavným centrom jeho rozvoja bola Ravenna, bývalé hlavné sídlo rímskych cisárov. Vrchol dosiahlo za vlády kráľa Theodoricha, ktorý financoval rozsiahlu výstavbu a opravu stavieb.
Ostrogótske umenie predstavovalo transformáciu neskoroantického a ranokresťanského umenia na ranostredoveké umenie. V dôsledku historického vývoja umenie Ostrogótov menilo svoj charakter. Z pôvodne pohanského barbarského umenia neskôr vznikol osobitný umelecký štýl prijímajúci početné prvky z kresťanského, a najmä byzantského umenia. Na rozdiel od ortodoxného byzantského umenia, sa však umenie prevažne ariánskych Ostrogótov vyznačovalo čiastočne odlišnou ikonografiou.
Historický a umelecký vývoj náhľad|Politická mapa Európy v roku 500 Góti založili svoju ríšu na čiernomorskom pobreží a prenikali ďalej na Krym. V roku 375 boli podrobení Hunmi. Po smrti Atilu v roku 453 sa Ostrogóti (časť pôvodného kmeňa) usadili v Panónii. V roku 486 poveril východorímsky (byzantský) cisár Zénón kmeňového vodcu Theodoricha Veľkého ťažením proti Odoakerovi do Itálie. Theodorich Odoakera v roku 493 porazil a následne sám vládol v Itálii až do svojej smrti v roku 526. Ostrogótska ríša zahŕňala Sicíliu, Dalmáciu, Panóniu a Noricum.
Umelecká produkcia Ostrogótov pred osídlením Itálie je málo známa. Väčšinou sa sústreďovala na výrobu šperkov alebo spôn. Je ťažké povedať, že sa niekedy vyvinul osobitý štýl ostrogótskeho umenia. Umenie. ako to bolo v prípade ostatných migrujúcich barbarských kmeňov, pozostávalo z úžitkových predmetov a šperkov. Po príchode Ostrogótov do Itálie sa naďalej vyrábali, ako napríklad nájdené šperky v hrobke v Domagnano v San Maríne, asi 70 km južne od Ravenny. Ornamentálne a zoomorfné motívy vypĺňajú povrchy fibúl, spôn alebo náušníc.
K zásadnému posunu v ostrogótskom umení došlo vďaka dvom faktorom. Prvým bolo osídlenie Ostogótov v Itálii, kde bolo možné vidieť snahy nadviazať na antický odkaz vďaka množstvu antických a ranokresťanských stavieb a iných foriem umenia. Druhým faktorom bola výchova ostrogótskeho kráľa Theodoricha na byzantskom dvore v Konštantínopole, ktorý neudržiaval umelecké tradície Ostrogótov ale obracal sa na antickú či ranokresťanskú umeleckú tradíciu.
Theodorich sníval, že obnoví rozvrátenú Rímsku ríšu z dôb cisárov Augusta alebo Trajána.PIJOAN, José. Dějiny umění, str. 170. Bol aktívnym mecenášom a podporovateľom, ktorý využil umenie a architektúru ako politické nástroje. Pričom stavby a ich výzdobu používal na vlastné mocenské postavenie a ako prostriedok podpory ariánskej viery. Theodorich obnovil cisársky dvor v Ravenne a zhromaždil spisovateľov, filozofov a právnikov. Architektúra sa viac-mennej inšpirovala ranokresťanskou, ale aj antickou architektúrou alebo výzdobou baptistérií, chrámov a palácov. Jedinou odlišnou stavbou je Theodorichovo mauzóleum v Ravenne, ktoré nevychádza priamo z rímskej alebo byzantskej architektúry. Theodorichovými vzormi neboli ostrogótski predkovia a ani iní barbarskí vládcovia, ktorí sa usadili na území bývalej Rímskej ríši ale túžba byť považovaný za rímskeho cisára.A Companion to Ostrogothic Italy, str. 386. Theodorich a jeho dcéra Amalaswintha udržiavali styky s Byzantskou ríšou, kým kráľ Vitiges a Totila viedli s Byzanciou rozsiahle boje. Nástupcovia Theodoricha sa sami považovali za dedičov rímskych cisárov. Umelecká činnosť počas ich panovania je preto silno ovplyvnená Rímom a Konštantínopolom. V roku 552 sa ríša pod tlakom Byzancie rozpadla a jej územie bolo dobyté byzantskými vojvodcami Narsesom a Belisarom.
Architektúra vľavo|náhľad|Mozaika Theodorichovho paláca (palatium) v Bazilike Sant'Apollinare Nuovo, 6. storočie, Ravenna, Taliansko Kvôli krátkej existencie Ostrogótskeho kráľovstva je stavebná činnosť spojená najmä s vládou Theodoricha Veľkého a jeho dcéry Amalaswinthy. Architektúra čiastočne nadväzuje na rímsku a ranokresťanskú tradíciu.A Companion to Ostrogothic Italy, str. 357. Po ovládnutí Itálie sa Theodorich usídlil v bývalom hlavnom meste Západorímskej ríše, pravdepodobne obsadil východnú stranu mesta neďaleko komplexu cisárskeho paláca. Centrom Ostrogótskej ríše sa od roku 493 stala Ravenna. Theodorich a Amalaswintha financujú rozsiahle opravy rímskych verejných budov, ale aj výstavbu nových palácov, verejných budov či ariánskych chrámov pod vplyvom byzantskej architektúry.Ostrogothic art In:
Jediným dochovaným dokladom Theodorichovho paláca (palatium) je horná časť mozaiky na južnej stene v Bazilike Sant'Apollinare Nuovo. Palác je vyobrazený trojitým členitým portikom vyčnievajúcim z kolonádovej fasády. Každý oblúk pôvodne obsahoval postavy pod visiacimi vavrínovými korunamiTheodorich uprostred a po bokoch jeho manželka, členovia rodiny a dvora. Po Justiniánovom znovuzískaní Itálie boli portréty nahradené závesmi. Historici umenia predpokladali, že Bazilika Sant'Apollinare Nuovo bola súčasťou palácového komplexu ako kráľovská kaplnka. Niektorí odborníci však mylne identifikujú Theodorichov palác s palácom exarchu (dnes ruiny tzv. brány ChalkéBrána bola pravdepodobne analógiou k hlavnej bráne Chalké Veľkého paláca v Konštantínopole. Názov je odvodený podľa veľkých bronzových či medených dverí) neďaleko Baziliky Sant'Apollinare Nuovo. Podľa väčšiny historikov umenia sa však Theodorichov palác pravdepodobne nachádzal na juhovýchode od Baziliky Sant'Apollinare Nuovo. Písomné pramene spomínajú ďalšie paláce v Pavii, Verone a Monze z ktorých sa nič nezachovalo. Menšie paláce alebo vily boli postavené v Palazzolo a Galeate, niekoľko kilometrov severne od Ravenny. V Ríme Theodorich uskutočnil niekoľko renovácii cisárskeho paláca na Palatíne, Aureliánske hradby, Pomepejovo divadlo, akvadukty a iné verejné stavby na Fóre či Palatíne. Niektoré drobné práce sa uskutočnili na obnovu Kolosea alebo Circus Maximus. Niekoľko tehlových škridiel s Theodorichovou značkou sa našli v pätnástich rôznych kostoloch a na niekoľkých verejných budovách v Ríme. V Abano neďaleko Padovy bol opravený kúpeľný komplex a palác a vo viacerých mestách boli opravené mestské hradby.A Companion to Ostrogothic Italy, str. 358.
náhľad|Theodorichovo mauzóleum, 6. storočie, Ravenna, Taliansko Theodorichovo mauzóleum pravdepodobne postavené okolo roku 526 ako hrobka ostrogótského kráľa Theodoricha Veľkého pred mestskými hradbami na gótskom pohrebisku. Spája v sebe germánske a rímske prvky. Mauzóleum na rozdiel od iných ranokresťanských budov v Ravenne bolo postavené zo starostlivo opracovaných kamenných blokov privezených z Istrie bez malty, ale spojenými železnými svorkami. Mauzóleum je centrálna stavba, ktorá pozostáva z dvoch častí. Nižšia časť v úrovni terénu má dekagonálny pôdorys so slepými arkádami a kruhovým nedokončeným horným poschodím. Uprostred nižšej časti sa nachádza oválny porfýrový sarkofág, do ktorého bol Theodorich Veľký uložený po smrti. Prízemie bolo krížového tvaru a klenuté, pričom horné poschodie bolo kruhové a zakončené monolitickou kupolou s hmotnosťou viac ako 233 ton. Kupola je obklopená dvanástimi výbežkami, na ktorých sú napísané mená apoštolov. Jedinou ozdobou je jednoduchá rímsa s dekórom. Po Justiniánovom edikte, ktorý odsúdil ariánstvo v roku 561 boli Theodorichové pozostatky odstránené. Mauzóleum sa zmenilo na kresťanskú modlitebňu.A Companion to Ostrogothic Italy, str. 359.
Theodorich podporuje výstavbu a opravu ariánskych chrámov pod vplyvom byzantskej architektúry, ako napríklad Dóm Ariánských (dnes San Spirito) z konca 5. storočia alebo Bazilika Sant'Apollinare Nuovo zo začiatku 6. storočia v Ravenne. Tento ariánsky chrám bol pôvodne zasvätený v roku 504 Kristovi Vykupiteľovi a v roku 561 počas nadvlády Byzantskej ríše bol zasvätený svätému Martinovi. Exteriér aj interiér baziliky graficky ilustruje spojenie medzi západným a východným štýlom, ktoré je charakteristické pre 6. storočie. Toto je jedna z najdôležitejších budov z tohto obdobia zásadného kultúrneho významu v európskom náboženskom umení. Apsida a átrium prešli v rôznych obdobiach modernizáciou, ktorá sa začala v 6. storočí ničením ariánskych mozaík, ktoré vyjadrovali oslavu ostrogótskeho kráľa Theodoricha Veľkého. Na niektorých stĺpoch sú vyobrazenia ramien a rúk, ktoré boli v minulosti časťou postav, ktoré kedysi predstavovali modliacich sa Gótov alebo Theodorichov dvor. Tieto postavy boli zničené počas byzantskej nadvlády.A Companion to Ostrogothic Italy, str. 361362.
vľavo|náhľad|Baptistérium ariánov, 6. storočie, Ravenna, Taliansko Agnellus spomína sedem ariánskych kostolov v Ravenne, neďalekej Cézarey a v Classe. Prevažná časť ariánskych chrámov bola postavená vo východnej časti Ravenny. Výnimkou bol chrámu, ktorý pravdepodobne postavila Amalaswintha v staršej časti Ravenny. Ďalšie chrámy sa nachádzali severovýchodne a juhovýchodne za hradbami mesta, ako napríklad Chrám San Eusebio, ktorý dal postaviť ariánsky biskup Unimundus v roku 513 alebo archeologické nálezisko (2 km južne od Baziliky Sant'Apollinare v Classe) veľkej baziliky známej ako Ca'Bianca z konca 5. alebo začiatku 6. storočia. Pravdepodobne prvým chrámom bol Dom ariánov (dnes San Spirito) súčasť biskupského komplexu, ktorý zahŕňal baptistérium a biskupský palác. Jedná sa o širokú a pozdĺžnu baziliku východorímskeho (byzantského) typu, ako napríklad Monastier Studios alebo Chrám Panny Márie v Blachernách z 5. storočia v Konštantínopole.A Companion to Ostrogothic Italy, str. 363365. Apsida je zvonku polygonálna a vo vnútri polkruhová. Steny sú postavené z opätovne použitých tehál rôznych veľkostí. Loď je od bočných lodí oddelená stĺporadím, spočívajúcimi na siedmich stĺpoch na každej strane, zakončené byzantskými hlavicami. V apside a ani na vnútorných stenách sa nenachádza žiadna výzdoba nie je isté či vôbec nejaká existovala. Portál bol možno súčasťou dnes už neexistujúceho átria, ktoré sa rozprestieralo pred Baptistériom ariánov. Baptistérium je oktogonálne baptistérium zo 6. storočia, ktoré sa podobá na o niečo staršie Baptistérium ortodoxných. Dal ho postaviť ostrogótsky kráľ Theodorich Veľký medzi koncom 5. storočia a začiatkom 6. storočia súčasne s Bazilikou Sant'Apollinare Nuovo. Baptistérium je postavené z tehál so štyrmi s vyčnievajúcimi apsidami. Exteriér je rozdelený na dve časti. Horná časť je zakončená tehlovou kupolou a na každej strane s polkruhovým oblúkom. Vnútorné steny sú dnes murované, hoci archeologický prieskum preukázal, že pôvodne boli obložené sadrou, mramorom a mozaikou. Veľká stredová mozaika v kupole zobrazuje Kristov krst Jánom Krstiteľom v rieke Jordán. Ikonografia mozaík je kvalitná a dôležitá v tom, že ilustruje svätú Trojicu, trochu neočakávaný prvok v umení ariánskej stavby, pretože svätá Trojica nebola v prijatá v učení arianizmu. Po zvrhnutí arianizmu, ako herézy v roku 561 sa stalo oratóriom Panny Márie. Na juhu sa nachádzal ariánsky biskupský palác známy neskôr ako Domus Drocdonis. Agnellus uvádza, že na druhom poschodí bolo malé oratórium zasvätené svätému Apolinárovi rovnako ako Arcibiskupská kaplnka v tzv. ortodoxnom biskupskom paláci neďaleko Baptistéria ortodoxných.