Franská ríša (regnum Francorum) bola najväčším post-rímskym barbarským kráľovstvom v západnej Európe. V ranom stredoveku mu vládli franské dynastie Merovejovcov a Karolovcov. Bola jedným z posledných prežívajúcich germánskych kráľovstiev z obdobia sťahovania národov.
Pôvodné jadro franských území v bývalej Západorímskej ríši bolo blízko riek Rýn a Mása na severe, ale Frankovia ako Chlodio a Childerich I. rozšírili franskú vládu na územie dnešného severného Francúzska. Jedno kráľovstvo spájajúce všetkých Frankov založil Chlodovik I., syn Childerika, ktorý bol v roku 496 korunovaný za franského kráľa. Založil dynastiu Merovejovcov, ktorú vystriedala karolínska dynastia. Za takmer nepretržitých vlád Pipina II. Prostredného, Karola Martela, Pipina Krátkeho, Karola Veľkého a Ľudovíta Pobožného – otca, syna, vnuka, pravnuka a prapravnuka – bola zabezpečená najväčšia expanzia Franskej ríše začiatkom 9. storočia a v tomto bode sa označuje ako karolínska ríša.
Počas dynastie Merovejovcov a Karolovcov bola Franská ríša jedným veľkým štátom, ktorý sa vo všeobecnosti delil na niekoľko menších kráľovstiev, ktorým vládli rôzni členovia vládnucich dynastií. Tie sa koordinovali, ale aj pravidelne dostávali do vzájomného konfliktu. Napríklad staré franské krajiny sa pôvodne nachádzali v kráľovstve Austrázie so stredom na Rýne a Máse, čo zhruba zodpovedalo neskoršej Dolnej Lotharingii. Galo-rímske územie na juhu a západe sa nazývalo Neustria. Presné hranice a počet týchto podkráľov sa v priebehu času menili, až kým základné rozdelenie medzi východnou a západnou doménou nepretrvalo. Po rôznych zmluvách a konfliktoch na konci 9. a na začiatku 10. storočia Západofranská ríša pokračovala ako stredoveké Francúzske kráľovstvo, zatiaľ čo Východofranská ríša a Lotharingia sa dostali pod kontrolu nefranskej otonskej dynastie a stali sa jadrom stredovekej Svätej rímskej ríše.
Dejiny
Pôvod vľavo|náhľad|201x201bod|Územie franských foederatov Termín „Frankovia“ sa objavil v 3. storočí nášho letopočtu ako označenie pre niekoľko germánskych kmeňov, ktoré sa usadili na severnej hranici Rímskej ríše na pobreží Rýna, vrátane Bructeriov, Ampsivariov, Chamavov, Chattuariov a Salianov. Hoci všetky národy mali tradíciu účasti v rímskej armáde, Salianom bolo dovolené usadiť sa v rámci Rímskej ríše. V roku 358, keď už nejaký čas žili v oblasti (civitas) Batavia, rímsky cisár Julián porazil Chamavov a Salianov, čo im umožnilo usadiť sa ďalej od hraníc v Toxandrii. náhľad|258x258bod|Politické rozdelenie Galie na začiatku vlády Chlodovika I. (481).
Všimnite si, že po jeho smrti (511) zostalo nedobyté iba Burgundské kráľovstvo a provincia Septimánia. náhľad|Rast Chlodovikovej ríše (481–511) Niektorí z raných franských vodcov, ako napríklad Flavius Bauto a Arbogast, boli oddaní Rimanom, ale iní franskí vládcovia, ako napríklad Mallobaudes, boli aktívni na rímskej pôde z iných dôvodov. Po páde Arbogasta sa jeho synovi Arigiovi podarilo založiť dedičné grófstvo v Trevíre a po páde uzurpátora Konštantína III. niektorí Frankovia podporovali uzurpátora Jovina.
Okolo roku 428 kráľ Chlodio, ktorého kráľovstvo sa pravdepodobne nachádzalo v civitas Tungrorum (oblasť východného Belgicka a južného Holandska s hlavným mestom v Tongerene), zaútočil na rímske územie a rozšíril svoju ríšu až po Camaracum (Cambrai) a rieku Somme. Hoci galský básnik Sidonius Apollinaris uvádza, že Flavius Aetius okolo roku 431 porazil svadobnú hostinu svojho ľudu, toto obdobie predstavuje začiatok situácie, ktorá pretrvávala mnoho storočí: germánski Frankovia vládli nad rastúcim počtom galsko-rímskych poddaných.
Merovejské obdobie, 481 – 751
Chlodovik I. (481 – 511) Chlodiovi nástupcovia sú neznáme postavy, ale isté je, že Childerich I., pravdepodobne jeho vnuk, vládol ako správca rímskej provincie Belgia secunda z Tournai ako foederatus Rimanov. Childerich I. je pre históriu dôležitý najmä preto, že odkázal Frankov svojmu synovi Chlodovikovi I., ktorý sa začal snažiť rozšíriť svoju moc nad ostatnými franskými kmeňmi a rozšíriť ich territorium na juh a západ do Galie. Chlodovik I. konvertoval na kresťanstvo a nadviazal dobré vzťahy s mocnou cirkvou a so svojimi galsko-rímskymi poddanými.
Počas svojej 30-ročnej vlády Chlodovik I. porazil Syagria vo Fransko-rímskej vojne a dobyl Syagriovu ríšu. V bitke pri Tolbiacu v roku 496 porazil germánsky kmeň Alamanov a nastolil nad nimi franskú hegemóniu. V roku 507 Chlodovik I. porazil Vizigótov v bitke pri Vouillé a dobyl celé ich územie severne od Pyrenejí okrem Septimánie a dobyl Bretóncov (podľa Gregora Tourskeho) a urobil z nich vazalov Frankov. Pripojil k sebe aj rôzne rímske vojenské osady (laeti) roztrúsené po Galii: Sasov z Bessinu, Britonov a Alanov z Armoriky a údolia Loiry a Taifalov z Poitou, aby sme vymenovali aspoň niektorých. Do konca svojho života Chlodovik I. vládol celej Galii okrem gótskej provincie Septimánie a Burgundského kráľovstva na juhovýchode. vľavo|náhľad|182x182pixelů|Pokrstenie Chlodovika, zobrazenie zo 14. storočia Dátum, kedy sa Chlodovik I. stal „kráľom všetkých Frankov“, nie je známy, ale stalo sa tak niekedy po bitke pri Vouillé (507). V roku 508 si Chlodovik I. urobil z Paríža svoje hlavné mesto, a na Vianoce 508 konvertoval na katolicizmus, a o niečo neskôr zorganizoval vraždy franských kráľov Sigiberta a Ragnachara, čím zjednotil všetkých Frankov pod svojou vládou. Jediným zdrojom pre toto rané obdobie je Gregor Toursky, ktorý písal okolo roku 590. Jeho chronológia vlády prvých kráľov je takmer určite vymyslená, často si protirečí sám sebe a iným zdrojom. Chlodovikov krst, tradične datovaný do roku 496, sa pravdepodobne uskutočnil v roku 508.
Merovejovci boli dedičnou monarchiou. Franskí králi sa držali praxe deliteľného dedičstva a rozdeľovali svoje územia medzi svojich synov. Aj keď vládlo viacero merovejovských kráľov, kráľovstvo bolo chápané ako jedna ríša, ktorej kolektívne vládlo niekoľko kráľov, a zvrat udalostí mohol viesť k zjednoteniu celej ríše pod jedným kráľom. Merovejskí králi vládli na základe božského práva a ich kráľovský titul symbolizovali dlhé vlasy a spočiatku aj aklamácia, ktorá sa vykonávala vztýčením kráľa na štít v súlade so starogermánskou praxou voľby vojnového vodcu na zhromaždení bojovníkov. náhľad|Rozdelenie Franského kráľovstva po Chlodovikovej smrti (511).
Kráľovstvá neboli geografickými jednotkami, pretože boli vytvorené v snahe vytvoriť rovnako veľké fiškálne územia. Rozdiel vo veľkosti odhaľuje koncentráciu rímskych fiškálnych území.
Chlodovikovi nástupcovia (511 – 561) Po Chlodovikovej smrti bolo jeho kráľovstvo územne rozdelené medzi jeho štyroch dospelých synov takým spôsobom, že každý syn dostal porovnateľný podiel fiškálnej pôdy, ktorá bola pravdepodobne kedysi súčasťou rímskeho fisku, ktorý zabrala franská vláda. Chlodovikovi synovia si usadili svoje hlavné mestá blízko franského srdca v severovýchodnej Galii. Teoderich I. si usadil hlavné mesto v Remeši, Chlodomer v Orléanse, Childebert I. v Paríži a Chlotar I. v Soissons. Počas ich vlády boli do Franského kráľovstva začlenení Durinkovia (532), Burgundi (534) a Sasi a Frízovia (cca 560). Odľahlé kmene za Rýnom boli voľne naviazané na franskú zvrchovanosť a hoci mohli nútené prispievať k franskému vojenskému úsiliu, v časoch slabých kráľov boli nekontrolovateľné a náchylné k pokusom o nezávislosť. Romanizovanému burgundskému kráľovstvu však Frankovia zachovali svoju teritorialitu a premenili ho na jednu z ich hlavných oblastí, ktorá zahŕňala centrálne galské srdce Chlodomerovej ríše s hlavným mestom Orléans.
Bratskí králi prejavovali len občasné známky priateľstva a často medzi sebou súperili. Po Chlodomerovej smrti v roku 524 dal Chlotar I. zavraždiť jeho synov, aby získal podiel z jeho kráľovstva, ktoré bolo podľa zvyku rozdelené medzi pozostalých bratov. Teoderich I. zomrel v roku 534, ale jeho dospelý syn Teodebert I. bol schopný brániť svoje dedičstvo, ktoré tvorilo najväčšie z franských podkráľovstiev.
Teodebert I. bol prvým franským kráľom, ktorý formálne prerušil svoje väzby s rímskym cisárom v Konštantínopole tým, že razil zlaté mince so svojím vlastným obrazom a nazýval sa magnus rex (veľký kráľ) kvôli svojej údajnej suzerainte nad národmi až po Panóniu. Teodebert zasiahol do Gótskej vojny na strane Gepidov a Longobardov proti Ostrogótom a ako korisť získal provincie Raetia, Noricum a časť Benátska. Jeho syn a nástupca Teodebald I. si ich nedokázal udržať a po Teodebaldovej smrti v roku 555 všetky územia prešli na Chlotara. Smrťou Childeberta v roku 558 sa celá Franská ríša znovu zjednotila pod vládou Chlotara.
Chlotarovi nástupcovia (561 – 592) náhľad|Rozdelenie Galie po smrti Chlotara I. (561). Hoci z druhého štvordielneho rozdelenia vznikli geograficky zjednotenejšie ríše, zložité rozdelenie Provensálska spôsobilo vládcom Burgundska a Austrázie mnoho problémov. V roku 561 Chlotar I. zomrel a jeho ríša bola rozdelená medzi jeho štyroch synov v repríze udalostí spred 50 rokov, pričom hlavné mestá zostali rovnaké. Najstarší syn Charibert I. zdedil kráľovstvo s hlavným mestom v Paríži a vládol západnej Galii. Guntram I. zdedil staré kráľovstvo Burgundov, rozšírené o územia stredného Francúzska okolo Orléansu, ktorý sa stal jeho hlavným mestom, a väčšinu Provensálska. Zvyšok Provensálska, Auvergne a východné Akvitánsko boli pridelené Sigibertovi I., ktorý zdedil aj Austráziu s jej hlavnými mestami Remeš a Méty. Najmenším kráľovstvom bolo Soissons, ktoré pripadlo najmladšiemu synovi Chilperichovi I. vľavo|náhľad|186x186bod|Guntram I. a Childebert II. v Grandes Chroniques de France. Rozdelené kráľovstvo bolo rýchlo zničené bratovražednými vojnami, ktoré boli vedené najmä kvôli vražde Galswinthy, Chilperichovej manželky, v roku 568, údajne jeho milenkou (a druhou manželkou) Fredegundou. Brunichilda, sestra Galswinthy a manželka Sigiberta, podnietila svojho manžela k vojne a konflikt medzi oboma kráľovnami naďalej trápil ich vzťahy až do nasledujúceho storočia. Guntram sa snažil udržať mier, hoci sa dvakrát (585 a 589) pokúsil dobyť Septimániu od Gótov, ale oba razy bol porazený.
Všetci preživší bratia z Charibertovej smrti v roku 567 profitovali, ale Chilperich I. dokázal počas vojnového obdobia rozšíriť svoju autoritu aj tým, že Bretóncov opäť prinútil podriadiť sa. Po Chilperichovej smrti v roku 584 musel Guntram I. Bretóncov opäť prinútiť k podriadenosti. V roku 587 Andelotská zmluva – ktorej text výslovne označuje celú Franskú ríšu ako Francia – medzi Brunichildou a Guntramom zabezpečila Guntramovu ochranu jej mladého syna Childeberta II., ktorý sa stal nástupcom Sigiberta I. po jeho atentáte v roku 575. Územie Guntrama I. a Childeberta II. bolo spolu viac ako trikrát väčšie ako ríša Chilperichovho nástupcu Chlotara II. náhľad|Galia v dôsledku Andelotskej zmluvy (587). Zmluva nasledovala po rozdelení kráľovstva Chariberta I. medzi troch preživších bratov. Guntramov podiel s Poitou a Touraine dal Childebertovi II. výmenou za rozsiahle územia v južnom a strednom Akvitánsku.
Rozdelenie na Neustriu, Austráziu a Burgundsko (592 – 614) Keď Guntram I. zomrel v roku 592, Burgundsko pripadlo Childebertovi II. v celom rozsahu, no ten zomrel v roku 595. Jeho dvaja synovia si rozdelili kráľovstvo, pričom Teodebert II. získal Austráziu a Childebertov podiel Akvitánska, zatiaľ čo Teoderich II.zdedil Burgundsko a Guntramov podiel Akvitánska. Bratia sa spoločne snažili odstrániť Chlotara II. z moci, dobyli väčšinu jeho kráľovstva a zredukovali ho na niekoľko miest, ale nepodarilo sa im ho zajať. V roku 599 porazili jeho sily pri Dormelles a zmocnili sa oblasti Dentelin.