Jü Kuang-čung (iný zápis: Yu Guangzhong, ; * 21. október 1928, Nanking† 14. december 2017, Kao-siung) bol taiwanský básnik, prozaik, esejista, literárny kritik, umelecký prekladateľ a univerzitný pedagóg, ktorý na Taiwane pôsobil od roku 1950. Bol vedúcou osobnosťou Básnického spolku modrej hviezdy (19541964), jedného zo štyroch hlavných básnických zoskupení moderného taiwanského básnického hnutia, pričom si získal uznanie ako na Taiwane a v Hongkongu, tak aj v pevninskej Číne, ako aj v čínskej diaspóre po celom svete.

Štúdium a akademická kariéra Narodil sa v Nankingu v rodine Jü Čchao-jinga, učiteľa a neskôr úradníka v Čankajšekovej vláde Čínskej republiky a jeho manželky, učiteľky Sun Siou-ťün, rodáčky zo Sia-menu. Jeho brat Jü Kuang-ja zomrel ešte ako dieťa. Po vypuknutí druhej čínsko-japonskej vojny a japonskom vpáde do Nankingu sa dal spolu so svojimi rodičmi na útek vojnou zmietanou krajinou.

Stredoškolské štúdium absolvoval v provincii S’-čchuan a následne v roku 1947 nastúpil na štúdium cudzích jazykov na Nankingskej univerzite, no v roku 1949 prestúpil na Siamenskú univerzitu. Pre prebiehajúcu občiansku vojnu ešte v tom roku so svojou rodinou emigroval do Hongkongu a následne v roku 1950 na Taiwan, kde pokračoval v štúdiu na katedre cudzích jazkov Národnej taiwanskej univerzite (19501952). Ďalej sa vzdelával v USA, kde v roku 1959 získa magisterský titul z výtvarného umenia na Iowskej štátnej univerzite. Následne sa vrátil na Taiwan a vyučoval na Národnej taiwanskej univerzite. V rámci Fulbrightovho programu absolvoval dva pobyty, hosťujúc na vysokých školách v USA (1964, 1969).

V roku 1972 sa stal predsedom katedry anglického jazyka na Národnej univerzite verejnej správy v Tchaj-peji. V rokoch 19741985 vyučoval literatúru na katedre čínskeho jazyka a literatúry Čínskej univerzity v Hongkongu, no v roku 1985 sa vrátil na Taiwan, kde nastúpil do funkcie dekana fakulty liberálnych štúdií Sunjatsenovej univerzity. Na tejto škole vyučoval západnú literatúru až do svojej smrti.

Spisovateľská činnosť Básnicky začal tvoriť počas svojho štúdia na Siamenskej univerzite. V priebehu svojej básnickej kariéry osciloval medzi modernizmom a tradicionalizmom. Koncom 50. rokov, počas štúdia na Iowskej štátnej univerzite, experimentoval s modernizmom, vytvoriac niekoľko abstraktných básní, zatiaľ čo v 60. rokoch sa uňho prejavil silný cit po spojení s jeho kultúrnymi koreňmi (napr. v básni Čchiao-ta jüe „Perkúzia“, 1966), ktorú ďalej rozvíjal v 70. rokoch, zahŕňajúc do svojej tvorby elementy z ľudových piesní.

V tomto období sa zaplietol do politicko-literárneho sporu, v ktorom stál na strane prevažne prozápadných a modernistických spisovateľov (Pcheng Ke, Ču Si-ning) polemizujúcich s nativistickými literármi (Jie Š'-tchao, Čchen Jing-čen, Wang Tchuo), od ktorých ich delili odlišné estetické aj politické názory. V článku „Vlci prichádzajú“ (Lang laj le, 1977) Jü odsúdil nativistov (hlavne Čchena) za vyznávanie hodnôt proletárskej literatúry propagovanej v komunistickej Číne, čo predstavovalo závažné obvinenie vzhľadom na pre prebiehajúce perzekúcie politických odporcov Čankajšekovho režimu (biely teror).

Neskôr, v roku 2004 svoje vyjadrenia oľutoval, tvrdiac že boli spôsobené jeho precitlivenosťou na akékoľvek ľavicové tendencie po šoku z kultúrnej revolúcie, pričom zároveň poprel, že jeho útok na nativistov bol výsledkom kolaborácie s kuomintanským režimom.

V roku 1992 sa naplnili Jüove priania znovu navštíviť svoju domovinu, čomu dovtedy bránila politická situácia. Po tom, čo tam v 80. rokoch vyšli jeho básne, získal pozvanie hosťovať niekoľko prednášok a recitačne vystúpiť v Čínskej ústrednej televízii. Vďaka melanchickým a nostalgickým veršom prekypujúcimi láskou k domovine si jeho tvorba získala uznanie aj v komunistickej Číne, dokonca aj v radoch funkcionárov Komunistickej strany Číny. Napr. čínsky premiér Wen Ťia-pao si počas svojho stretnutia s prezidentom USA Georgeom W. Bushom v decembri 2003 vypomohol citátom z Jüovej básne „Nostalgia“ pri diskusii o komunistickom zámere pripojiť Taiwan k pevninskej Číne. Napriek tomu, že sa Jü netajil svojimi antikomunistickými postojmi, spolitizovanie jeho diela čínskymi komunistami ho príliš neznepokojovalo.

Jü publikoval celkom 50 kníh, pričom 18 z toho predstavujú básnické zbierky, zatiaľ čo ostatné obsahujú lyrické eseje, literárnu kritiku a umelecké preklady.

Prekladal najmä z anglickej literatúry, napr. v roku 1957 vydal čínsky preklad novely Ernesta Hemingwaya Starec a more a románu Irvinga Stonea Smäd po živote. Okrem toho prekladal diela Oscara Wildea, iných anglických a amerických autorov, tureckých básnikov a i.

Rodina a súkromie V roku 1956 sa zosobášil s Fan Wo-tsun. Spolu mali štyri dcéry: Šan-šan, Jou-šan, Pchej-šan a Ťi-šan.

Jü bol vášnivým cestovateľom – okrem Hongkongu a USA istý čas pôsobil a tvoril aj v Európe. V rokoch 19922010 absolvoval odhadom 50 až 60 ciest do pevninskej Číny.

Jü zomrel 14. decembra 2017 v univerzitnej nemocnici v Kao-siungu na následky pľúcnej infekcie, resp. pneumónie po týždeň trvajúcej hospitalizácií v dôsledku miernej cievnej mozgovej príhody.

Výber z diela 1954 – Lan-se te jü-mao („Modré pierko“) 1969 – Caj leng-čan te nien-taj („Roky studenej vojny“) 2008 – Ou-šen („Lotosová bohyňa“)

Poznámky

Referencie

Použitá literatúra

Iné projekty

Kategória:Taiwanskí básnici Kategória:Čínski básnici