Frédéric Mistral (* 8. september 1830, Maillane, Francúzsko – † 25. marec 1914, tamtiež) bol lyrický a epický básnik, filológ z Provensalska, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru v roku 1904.
Život Narodil sa v Maillane na juhu Francúzska ako syn farmára. Študoval na Royal College v Avignone (neskôr premenovaná na Škola Frédérica Mistrala), kde si zamiloval antických básnikov, a potom právo na univerzite v Aix-en-Provence. Už v Avignone začal s tamojším profesorom Josephom Roumanillom študoval starú okcitánsku poéziu a spoločne sa rozhodli obnoviť tento národný jazyk. Roku 1852 vydali Mistral a Roumanille prvý zborník živých provensalských básnikov Li Prouvencalo a pokúsili sa o reformu pravopisu.
Roku 1854 založil Mistral asociáciu provensalských básnikov Felibrige a na ich zjazde vo Font-Ségugne vyzval k jazykovej, literárnej a politickej renesancii francúzskeho juhu. Cieľom asociácie nebolo oživiť starú okcitánčinu, ale vytvoriť nový moderný a živý jazyk. Tieto snahy korunoval Mistral svojim veľkým novoprovensalským slovníkom Trésor dóu Félibrige (1879-1886), obrovským dielom, na ktorom pracoval viac ako dvadsať rokov. V tomto diele kodifikoval bohatstvo okcitánskych dialektov používaných medzi ľudmi a vybudoval tak nesmrteľný pomník znovuzrodeného jazyka. Aj svoje umelecké dielo stvoril Mistral v modernej okcitánčine, konkrétne v jej provensalskej variante.
Roku 1904 mu bola spoločne so španielskym dramatikom Josém Echegaraym y Eizaguirre udelené Nobelova cena za literatúru „… so zreteľom k originálnym, geniálnym a ozajstným umeleckým rysom jeho básnickej tvorby, ktorá verne zrkadlí prírodu a život ľudu jeho rodného kraja a s prihliadnutím k jeho významnej činnosti provensalského filológa“ (citácia z odôvodnenia Švédskej akadémie). Finančný výnos z Nobelovej ceny použil na založenie etnografického múzea v Arles - dnešný Arlaten Folk Museum.
Dielo 250px|náhľad|Socha Frédérica Mistrala v Arles
Li Provençalo - 1852 Mirèio (1859), túto báseň použil skladateľ Charles Gounod pre svoju operu Mireille. Calendau (1867), báseň z dvanástich spevov, ktorá sa svojim hrdinským a miestami až didaktickým rázom stala akýmsi kanónom všetkých provensalských národných snažení. Lis isclo dór (1875), zbierka najkrásnejších vlasteneckých a intímnych Mistralových veršov. Lou tresor dóu félibrige (1879-1886), novoprovensalský slovník, La raço latino (1879), Nerto (1884), La rèino Jano (1890), tragédia z národnej histórie 14. storočia. Lou Pouèmo dóu rose (1897), vrchol Mistralovej epiky. Discours et dicho (1906), Moun espelido (1906), pamäti, Lis Oulivado (1912).
Iné projekty
Externé odkazy Biografia
Kategória:Francúzski básnici Kategória:Francúzski filozofi Kategória:Nositelia Nobelovej ceny za literatúru Kategória:Francúzski nositelia Nobelovej ceny