János Esterházy, slov. Ján Esterházi de Galántha (* 14. marec 1901, Veľké Zálužie – † 8. marec 1957, Mírov, Česko-Slovensko) bol významný maďarský menšinový politik v Československu, neskôr v Slovenskej republike. Poslanec česko-slovenského parlamentu a Snemu Slovenskej republiky. Po vojne bol odvlečený do Sovietskeho zväzu, kde bol vo vykonštruovanom procese odsúdený a väznený. V Česko-Slovensku bol v neprítomnosti odsúdený retribučným Národným súdom v Bratislave na trest smrti za svoje aktivity v období pred a počas druhej svetovej vojny. Po svojom návrate bol omilostený a trest mu bol zmenený na doživotie.
Pôvod János Esterházy (narodil sa ako Joannes Evangelista Stephanus Stanislaus Julius Antonius Maria gróf Esterházy de Galántha) pochádzal zo šľachtickej rodiny. Matka Elżbieta Tarnowska bola poľská grófká, dcéra Stanislawa Tarnowského, rektora Jagellonskej univerzity v Krakove a predsedu poľskej akadémie vied. Otec gróf Mihály Antal Esterházy patril do galantskej (sedmohradskej) vetvy rodu Esterházyovcov. Zomrel, keď mal János 4 roky. Študoval na gymnáziu a obchodnej akadémii v Budapešti, neskôr začal hospodáriť na rodinnom veľkostatku. 15. októbra 1924 sa oženil s grófkou Líviou Serényiovou. Počas manželstva sa im narodili deti János a Alice. Manželka Lívia udržiavala úzke kontakty s rodinou Miklósa Horthyho, vďaka čomu mal J. Esterházy prístup k vysokým politickým kruhom v Maďarsku. Manželstvo bolo neúspešné a neskôr skončilo rozvodom.
Politická činnosť Česko-Slovenská republika Začiatky politickej kariéry Rozpad Rakúsko-Uhorska zastihol Esterházyho na prahu dospelosti. Do polovice 20. rokov sa politicky neangažoval, prejavil však nesúhlasný postoj k povojnovému usporiadaniu svojou účasťou na ozbrojenom študentskom odbojovom hnutí v Burgenlande, ktorý trianonská mierová zmluva prisúdila Rakúsku. V polovici 20. rokov vstúpil do Krajinskej kresťansko-socialistickej strany (Országos Keresztényszocialista Párt). Prvýkrát na seba výraznejšie upozornil v roku 1931, keď vyhlásil súťaž o napísanie monografie o dejinách maďarského národa, ktorú financoval z vlastných prostriedkov. V rovnakom roku začal s prvými väčšími verejnými vystúpeniami a od jesene sa ako pomerne neznámy politik prekvapivo stal horúcim kandidátom na post predsedu OKSzP. Ako predstaviteľ Československej maďarskej ligy túto organizáciu zastupoval pri Spoločnosti národov. Na kongrese Spoločnosti národov v roku 1932 získal aj medzinárodnú pozornosť, keď ju podrobil zdrvujúcej kritike a pre jej údajnú neschopnosť riešiť problémy národnostných menšín ju označil za hrozbu pre svetový mier. Esterházyho vystúpenie spôsobilo škandál a na protest voči nemu odstúpil predseda kongresu.
Predseda Krajinskej kresťansko-socialistickej strany V roku 1931 stála OKSzP pred vnútornými zmenami, ktoré súviseli s poklesom preferencií, generačnou obmenou a obmedzením jej financovania maďarskou vládou. Maďarské vládne kruhy prejavili podporu pre dosadenie Esterházyho do čela strany, čo pravdepodobne súviselo s ich víziou užšej integrácie maďarských opozičných politických strán. Predsedom strany sa stal 14. decembra 1932. Vo svojom programovom vyhlásení sa prihlásil k boju Maďarov v "ponižujúcom menšinovom postavení" za ich národnostné práva, myšlienke autonómie Slovenska a potvrdil kresťanskú orientáciu strany. V ďalších rokoch pokračoval v predchádzajúcom kurze strany, ktorá patrila k tzv. negativistickému prúdu maďarskej menšinovej politiky a jej činnosť bola silne ovplyvňovaná maďarskými vládami.
Ako predseda Krajinskej kresťansko-socialistickej strany a neskôr výkonný predseda Zjednotenej maďarskej strany udržiaval úzke kontakty s maďarskými vládami, vrátane kontaktov konšpiratívneho charakteru. Súčasťou jeho spolupráce boli písomné správy, v ktorých vystupoval pod rôznymi krycími menami (Tamás, Matyás, číslo 221). Táto spolupráca mala aj spravodajský charakter, oficiálna rola agenta ale nie je potvrdená známymi dobovými materiálmi.Od roku 1933 začalo maďarské ministerstvo zahraničných vecí používať krycie mená pre česko-slovenských politikov maďarskej národnosti vo všetkých dôverných a tajných telegrafických, situačných a inštruktážnych správach. Ich používanie teda nemôže byť teda považované za dôkaz pôsobenia v agentských službách. Ako upozorňuje Valenta, z hľadiska stredoeurópskej diplomacie ale nešlo o bežnú prax. Podľa Deáka nešlo ani o bežnú prax maďarskej diplomacie a bola použitá v prípade menšinových politikov, ktorý slúžili maďarskému iredentizmu. Porovnaj , , . Okrem menšinovej tematiky sa v nich zaoberal otázkami vnútornej politiky, postojmi iných štátov proti Česko-Slovensku a stratégiou jeho oslabenia. Maďarské vlády prirodzene usmerňovali činnosť opozičných menšinových strán v súlade s hlavným cieľom svojej zahraničnej politiky – revíziou hraníc a to nie len na etnickom princípe, ale s cieľom úplného rozbitia česko-slovenského štátu ako základného predpokladu pre znovupripojenie Slovenska k Maďarsku. Od roku 1933 (t. j. počas celej Esterházyho vrcholovej kariéry) koordinovalo kroky na likvidáciu Česko-Slovenska s nacistickým Nemeckom.V júni 1933 maďarský predseda vlády Gyula Gömbös spoločne s Adolfom Hitlerom dospeli k záveru, že Česko-Slovensko predstavuje hlavnú prekážku „nového usporiadania Európy“, musí byť dezintegrované, medzinárodne izolované a nakoniec zničené vojenskou silou. Myšlienku spoločného útoku voči Česko-Slovensku rozvíjal aj Miklós Horthy na stretnutí s Hitlerom v auguste 1936. Horthy označil Česko-Slovensko za „rakovinový vred v srdci Európy“, ktorý je potrebné odstrániť.
V roku 1933 bol dvakrát právoplatne odsúdený za poburovanie proti štátu a hanobenie republiky. Pred voľbami v roku 1935 sa podľa inštrukcií maďarskej vlády pokúsil o sformovanie autonomistického volebného bloku s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou. Maďarská vláda mala záujem na sformovanie takéhoto bloku v rámci koncepcie maďarského revizionizmu, podľa ktorej bol slovenský autonomizmus chápaný ako prostriedok na oslabenie, prípadne rozbitie Česko-Slovenska. Maďarská vláda sa snažila autonomistov preorientovať promaďarským smerom, čo sa jej však dlhodobo nedarilo. Z hľadiska maďarskej diplomacie boli preto dôležité Esterházyho dobré vzťahy s viacerými slovenskými ale aj poľskými politikmi, ktorí autonomistov podporovali, pričom on sám mal pôsobiť ako prostredník medzi maďarskou vládou a slovenskými ľudákmi. Vytvorenie spoločného autonomistického bloku mala maďarská vláda podporiť aj finančnou dotáciou vo výške 100 000 korún, akcia však na poslednú chvíľu zlyhala. Vo voľbách v roku 1935 sa stal poslancom česko-slovenského parlamentu za mesto Košice.
V roku 1935 sa maďarskí opoziční poslanci č.-s. parlamentu odklonili od vyhranenej opozičnej politiky, keď po tom, ako odstúpil Tomáš Garrigue Masaryk podporili voľbu Eduarda Beneša za prezidenta. Na rokovania o podpore si Beneš spomedzi viacerých maďarských poslancov vybral práve Esterházyho. Benešova podpora sa samozrejme neobišla bez intenzívnych konzultácií s maďarskou vládou, ktoré prebiehali ešte pred Esterházyho oslovením. Aj keď hlasy maďarských poslancov nakoniec neboli pre Benešove zvolenie potrebné, Beneš si voči Esterházymu zachoval náklonnosť. Esterházy od Kancelárie prezidenta republiky prijímal peniaze na podporu maďarských študentov a proti „maďarskému iredentizmu“. V rámci Benešovej snahy o naklonenie si mladej generácie z Krajinskej kresťansko-socialistickej strany mu boli tieto prostriedky vyplatené v období od jari do jesene 1936 v štyroch čiastkach v celkovej hodnote 144 000 korún. V roku 1936 mu Beneš ponúkol funkciu ministra bez kresla, čo Esterházy odmietol s odkazom na údajné neplnenie predchádzajúcich sľubov.
Výkonný predseda Zjednotenej maďarskej strany V roku 1936 sa Krajinská kresťansko-socialistická strana zlúčila s Maďarskou národnou stranou do Zjednotenej maďarskej strany (Egyesült Magyar Párt). Predsedom strany sa stal Andor Jaross (v Maďarsku neskôr popravený ako vojnový zločinec), Esterházy sa stal výkonným predsedom. Zlúčenie strán bolo vyžiadané priamo maďarskou vládou, nebolo však pozitívne prijaté všetkými členmi. Požiadal preto maďarskú vládu o prostriedky, ktoré mali slúžiť na odzbrojenie „rušiteľov pokoja“. Podobne požiadal maďarskú vládu o prostriedky na korupciu vrcholových ľudáckych politikov. V roku 1937 informoval Maďarsko o výzbroji česko-slovenskej armády a výstavbe vojenských pevností. V ďalšej správe informoval o realizácii obranných projektov pri Lučenci a rieke Ipeľ. Strana prejavovala totalitné tendencie a sama seba považovala za jedinú oprávnenú reprezentantku Maďarov na Slovensku. V roku 1938 získala väčšinu hlasov maďarských voličov a zároveň už jasne deklarovala požiadavku pripojenia etnicky maďarských území k Maďarsku.
Koordinácia politiky proti Česko-Slovensku V čase zvýšeného ohrozenia republiky a demokracie úzko spolupracoval s vnútornými a vonkajšími nepriateľmi česko-slovenského štátu. Vďaka svojim častým kontaktom s regentom Horthym, viacerými maďarskými premiérmi, ministrami a poslancami mal dobrý prehľad o smerovaní a cieľoch maďarskej, ale aj nemeckej politiky. Vo februári 1938 prišlo v Budapešti ku kľúčovej dohode medzi sudetskými Nemcami a maďarskou vládou. Esterházy sa potom významne podieľal na koordinácii spoločného postupu Zjednotenej maďarskej strany a Sudetonemeckej strany proti republike. Očakávaná spolupráca s HSĽS nepriniesla očakávané ovocie vzhľadom na to, že slovenskí autonomisti maďarskej politike nedôverovali. K cieľom svojej spolupráce s nimi sa vyjadril v správe pre maďarskú vládu po rokovaniach s HSĽS na jar 1938. Prezentoval ich ako „prvoradú povinnosť Maďarov za pomoci iných rozbíjať republiku“. Verejne prejavoval svoje sympatie k slovenskému národu a HSĽS mu poskytla aj priestor na stránkach vlastnej straníckej tlače.
Užitočným zdrojom informácií o smerovaní nacistickej politiky bol pre Esterházyho Konrad Henlein. Esterházy sa ako kresťansko-socialistický politik síce verejne dištancoval od myšlienok národného socializmu, s Nemcami ale spolupracoval v rámci naplnenia cieľov maďarského revizionizmu. Vďaka Henleinovi bol informovaný o pláne sudetských Nemcov sabotovať rokovania s česko-slovenskou vládou, ako najrýchlejšej ceste k rozbitiu štátu. Túto situáciu konzultoval s maďarskou vládou a získal od nej pokyn aplikovať rovnakú stratégiu, t. j. pracovať na takom programe, ktorý nemôže byť naplnený. V máji 1938 ho Henlein informoval o nemeckom pláne začleniť české krajiny do Ríše, Slovensko malo pripadnúť Maďarsku. Esterházy tieto informácie sprostredkoval maďarskej vláde, ale ako česko-slovenský občan a poslanec česko-slovenského parlamentu, ktorý zložil poslaneckú prísahu, o pripravovaných plánoch (rovnako ako v iných prípadoch) neinformoval česko-slovenské orgány. Napriek ideologickým rozdielom sa spolupráca so Sudetonemeckou stranou úspešne rozvinula a bola hodnotená maďarským ministrom zahraničných vecí ako vynikajúca.
Počas krízového roku 1938 sa zúčastnil viacerých rokovaní v hlavných mestách štátov, ktoré mali záujem na oklieštení a likvidácii Česko-Slovenska (Berlín, Budapešť, Varšava, Rím). Na týchto stretnutiach vystupoval ako polooficiálny sprostredkovateľ maďarskej vlády. Počas Hitlerovej návštevy Talianska bol dokonca prizvaný na dôverný politický obed s Vodcom. Pri tejto príležitosti ho Hitler informoval, že už má vypracované plány týkajúce sa Česko-Slovenska, ktoré budú čoskoro aj realizované (popri Hitlerovi sa zúčastnili Mussolini a Ciano). Prítomní s Esterházym konzultovali, nakoľko by bola jeho strana schopná pomôcť pri ovládnutí Slovenska Maďarskom.
Rokovania v Poľsku