Egyptské pyramídy sú stavby starovekej egyptskej pohrebnej architektúry, ktoré mali obyčajne tvar pravidelného štvorbokého ihlanu. Väčšinou boli postavené ako hrobky starovekých vládcov a ich rodinných príslušníkov, najmä počas obdobia Starej a Strednej ríše. V neskorších obdobiach faraónskeho Egypta sa vyskytovali hlavne v pohrebnej architektúre ako dekoračný prvok. Na území dnešného Egypta je lokalizovaných okolo sto pyramíd, presný počet nie je známy a uvádzané čísla sa menia.„Obyčajne sa [počet] odhaduje približne na sto, mnohé z pyramíd však ešte neboli objavené, aj keď sú písomne doložené, iné naopak boli časom zničené.“ „Archeológovia našli v egyptskej púšti dôkazy o existencii ďalšej pyramídy, ktorá bola postavená pred 4300 rokmi aby chránila pozostatky kráľovskej matky. Je tak dnes 138. objavenou pyramídou a očakávajú sa ďalšie.“
Najstaršie staroegyptské pyramídy sa nachádzajú západne od dnešnej dediny Sakkára, severozápadne od bývalého hlavného mesta Mennoferu (Memfis, D01), ktorému toto územie slúžilo ako mestské pohrebisko od začiatku jeho existencie. Najstaršia známa pyramída je Džoserova (Necerichetova) Stupňovitá pyramída v Sakkáre, postavená..26302611 pred Kr. na začiatku 3. dynastie. Podľa tradície ju navrhol prvý známy architekt Imhotep a je tiež považovaná za najstaršiu monumentálnu stavbu postavenú z opracovaných kamenných kvádrov. Počet ľudí, ktorí sa mohli podieľať na stavbách tohto typu, sa odhaduje od niekoľko tisíc až po stotisíc.
Najznámejšími egyptskými pyramídami sú tri na pohrebisku pri dnešnom Káhirskom predmestí Gíza. Dve z nich sa radia medzi najväčšie stavby aké kedy človek postavil. Chufuova Veľká pyramída v Gíze je najväčšou egyptskou pyramídou, jediným zo siedmich antických divov sveta, ktorý prežil do dnešných dní.
Vývoj Architektonické stvárnenie kráľovskej pohrebnej architektúry, v tomto prípade pyramídy a jej komplexu, reflektuje stále opakujúci sa motív dvoch kultúrnych okruhov – Horného a Dolného Egypta, spojených nakoniec historickým vývojom do jedného celku. Podobne aj stavby, ktoré slúžili panovníkom ako miesto večnej prítomnosti, spájali dva typy predstáv o existencii zosnulého panovníka na zemi. Najstaršie hornoegyptské kráľovské hrobky svojím tvarom mohyly zhmotňovali predstavu prvotného pahorku, ktorý sa vynoril z praoceánu a zrodila sa Zem. Pahorok predstavoval symbol vzniku a znovuzrodenia. Dolnoegyptské hrobky zase reprezentovali ideu naďalej prebývajúceho panovníka v pozemskom príbytku, ktorého štylizovaná forma je dnes známa ako mastaba.
Najstarším typom hrobu v tejto oblasti je jama v piesku, do ktorej bol uložený zosnulý, niekedy spolu s milodarmi a ďalšími predmetmi pohrebnej výbavy. Časom v 4. tisícročí pred Kr. vznikali hrobky so stále komplexnejšou a rozsiahlejšou dispozíciou. Súčasťou zádušného konceptu bolo presvedčenie, že hrob je nielen miestom odpočinku, ale aj miestom prebývania duše zosnulého a je večné. Táto myšlienka potom podmieňovala snahu vybudovať hrob tak, aby vydržal túto večnosť, príp. aby sa jej čo najviac priblížil v trvanlivosti.
Horný Egypt Tradičnou lokalitou večného odpočinku prvých panovníkov starého Egypta v predynastickom a ranodynastickom období bolo mesto Abdžu (Abydos, D06) s pohrebiskom na západnom okraji, dnes Umm el-Káb. Miestne kráľovské hrobky z tohto obdobia mali nadzemnú a podzemnú časť. Podzemnú časť (subštruktúru) tvorila pohrebná komora a jedna alebo viaceré zásobné miestnosti. Nadzemná časť (superštruktúra) pozostávala z pahorku z piesku, okolo ktorého obiehal múr a tvoril obvod. Na priečelí pri vstupe do hrobky stáli dve kamenné stély. Okolo obvodu sa rozkladali vedľajšie hrobky manželiek a služobníctva. Okrem hrobiek sa na neďalekom mieste dnes zvanom Kóm es-Sultán, ktoré bolo súčasťou mestskej nekropoly, nachádzali stavby, dnes nazývané „veľké ohrady“, príp. „pevnosti“. Súviseli so spomenutými kráľovskými hrobkami a slúžili pravdepodobne ako vyhradený priestor pre kráľovský pohrebný obrad. Areály bývali obohnané až 10-metrovým omietnutým a artikulovaným tehlovým múrom. Dvor bol obyčajne prázdny, len pri vstupe sa niekedy nachádzal tehlový objekt. Egyptológovia predpokladajú dočasné objekty na dvore počas obradov, ktoré boli po ich skončení rozobraté.
Dolný Egypt Sakkárske pohrebisko predstavuje súbor pohrebnej architektúry, ktorá nadväzovala na dolnoegyptskú tradíciu, a tvorí v kultúrnohistorickom kontexte k hornoegyptskej tradícii paralelu. Územie bolo mestským pohrebiskom prvého hlavného mesta zjednotenej ríše Inebuhedž („Biele múry“), neskoršieho Mennoferu (Memfis, D01). Zo začiatku boli na tomto mieste pochovaní len príslušníci vládnucej elity a úradníci štátneho aparátu, ktorí žili v meste. Panovníci sa stále nechávali pochovávať na starom pohrebisku v Abdžu až do 2. dynastie. Je možné, že na sakkárskom pohrebisku si nechali niektorí postaviť symbolickú hrobku (kenotaf). Superštruktúra miestneho typu hrobiek – mastáb – mala obdĺžnikový pôdorys, dĺžkou bola orientovaná približne severojužným smerom, s múrom vysokým niekoľko metrov a zdobeným priečelím. Vnútorný priestor za múrom bol vyplnený obyčajne pieskom alebo vymurovaný. Subštruktúru tvorila stredovo umiestnená pohrebná komora, okolo ktorej sa nachádzali ďalšie, navzájom prepojené zásobné komory s pohrebnou výbavou.
Syntéza Kráľovský pyramídový komplex, ktorý vzišiel zo zlúčenia týchto dvoch tradícií a prvotného slnečného chrámu, mal zabezpečiť trvalú prítomnosť vládcu ako boha na zemi, ručiteľa kozmickej harmónie a sprostredkovateľa transcendentna. Jeho vznikom vyvrcholil predchádzajúci vývoj staroegyptských kráľovských hrobiek a „konštrukcia tohto typu stavieb so zabezpečením trvalého kultu zosnulého faraóna sa stala hlavnou prioritou staroegyptského štátu.“
Najstaršou známou pyramídou a prvou známou syntézou – „splynutím“ hornoegyptského a dolnogegyptského typu hrobky je Stupňovitá pyramída v Sakkáre. Egyptológia sa domnieva, že patrila faraónovi Horovi Necerichetovi, známemu aj pod neskoršou prezývkou Džoser. Pyramídový komplex je výsledkom návrhu, v ktorom Necerichetov vezír a architekt Imhotep realizoval nápad navŕšiť na seba niekoľko postupne zmenšujúcich sa mastáb a spojiť obradné priestory predchádzajúcich typov objektov do jedného areálu obohnaného múrom s tradičným tvarom a výzorom. Pyramída potom tvorila niekoľkostupňovú stavbu so „schodmi“ na vrchol a podľa jednej teórie bola koncipovaná ako veľké schodisko pre dušu zosnulého panovníka vedúce na oblohu medzi hviezdy. Tento architektonický koncept bol jedným z hlavných prínosov neskôr zbožšteného Imhotepa. Podľa egyptológa Dietera Arnolda vhodnejší názov takéhoto typu architektúry vychádzajúci viac z podstaty je preto stupňovitá mastaba.
Z prvotnej myšlienky stupňovitej pyramídy vykryštalizovala myšlienka zmeniť ju na pravú. Jej výsledkom bola abstraktnejšia forma. Stupne sa vyplnili a steny sa zarovnali do hladkých štyroch stien ihlanu. Prvou skutočnou pyramídou, ktorá stojí dodnes bez porúch plynúcich z chybných konštrukčných parametrov, je dahšúrska Červená pyramída, v poradí tretia faraóna Snofrua zo 4. dynastie.
Najplodnejšie obdobie výstavby pyramíd sa kryje s obdobím najväčšieho absolutizmu v starovekom Egypte. V tomto období boli postavené aj známe pyramídy v Gíze. Postupne, ako sa centralizovaná štátna moc začala uvoľňovať, upadala schopnosť a vôľa zaobstarať zodpovedajúce zdroje na podobné aktivity a výsledkom boli menšie pyramídy horšej kvality, často stavané v chvate a časovej tiesni. Je tiež možné, že Egypťania si už v období 4. dynastie uvedomovali nákladnosť a neúnosnosť takýchto projektov a úmyselne ich zjednodušovali.
Odkaz Už v čase kráľovských skalných hrobiek – začiatkom Novej ríše – pyramída získala ďalší symbolický význam. Popri obraze vychádzajúceho Slnka a prvotného pahorku začala symbolizovať blízkosť kráľovského majestátu v podobe kráľovského hrobu a jej stvárnenie sa stalo dekoratívnym prvkom mnohých hrobiek na nekropolách v ríši. Príkladom môže byť hrobka vezíra Veseramona (18. dynastia) na tébskej nekropoly.
Dlho po skončení rozkvetu výstavby pyramíd v Egypte sa rozbehla výstavba v Núbii, na území dnešného Sudánu. Bolo to obdobie, keď vlastnému Egyptu vládli králi z Napaty. Ich vláda síce trvala krátko a skončila v roku 661 pred Kr., egyptský vplyv však zanechal nezmazateľnú stopu. Počas neskorého sudánskeho kráľovstva Meroe, približne v rokoch 300 pred Kr.300 po Kr., nastalo vzkriesenie výstavby pyramíd a viedlo k vzniku viac ako dvojstovky miestnych kráľovských hrobiek na okrajoch kráľovských miest, inšpirovaných egyptskou architektúrou.
V islamskom období sa Al-Azíz Utmán, syn Salahaddína, neúspešne pokúsil zbúrať pyramídy v Gíze. Jeho úsilie zanechalo stopy na Menkaureho pyramíde.
Konštrukcia Hlavným konštrukčným materiálom pyramíd bol kameň, obyčajne vápenec alebo granit. Jeho pomer k ďalším materiálom, hlavne nepálenej tehle, varioval podľa celkovej kvality stavby a obdobia jej vzniku. Poloha pyramíd na západnom brehu Nílu predurčovala použitú akosť kamenného materiálu, pretože ložiská kvalitného vápenca ležali na opačnom brehu a z logistického hľadiska stavbu zaťažovali. Z tohto dôvodu sa na konštrukciu jadra obyčajne používal miestny menej kvalitný kameň a z protiľahlých lomov bol dovážaný kvalitnejší vápenec len pre exponované časti stavby, najčastejšie pre vonkajší obklad.
Pyramídy 3. dynastie boli konštruované po stupňoch, ktoré sa sklonené k zvislej osi o seba opierali v vzpriamených vrstvách. Od čias faraóna 4. dynastie Snofrua sa jadro pravých pyramíd stavalo po horizontálnych vrstvách. Takto konštruované stupňové jadro majú aj pyramídy Menkaureho, Veserkafa, Neferirkareho alebo Džedkareho. Jadrá pyramíd zo 4. dynastie pozostávajú z hrubo otesaných kvádrov, jadrá pyramíd z 5. a 6. dynastie obsahujú neopracované balvany. Jadrá pyramíd z 12. dynastie sú z hlinených tehál. Niektoré z tejto skupiny boli spevnené kamennou výstužou – skeletom.
Obklad väčšiny pyramíd bol z kvalitného vápenca, len niektoré mali granitové obloženie: Radžedefova (asi celá), Chafreho (spodná vrstva), Menkaureho (spodných 16 vrstiev), Šepseskafova (spodná vrstva) a Neferirkareho (spodná vrstva). Spodná vrstva obkladu sa líšila od ostatných vrstiev, bloky mali výšku 1 – 1,5 metra, v porovnaní s ostatnými, vysokými 0,6 – 0,8 metra. Počas 12. dynastie sa obkladové bloky viazali k sebe čapmi. Povrch obkladovej vrstvy ostával hrubo opracovaný až do konca výstavby. Po dosiahnutí vrcholu sa obkladové bloky osekali zhora dolu tak, ako sa odstraňovali pomocné stavebné konštrukcie a rampy z pyramídy.
V pyramídach Snofrua a Chufua vnútorné priestory ležia vo vyšších častiach jadra nad úrovňou vonkajšieho terénu, čím boli chránené pred značnou časťou tlaku vrstiev, ktoré jadro muselo rozložiť. V nasledujúcich pyramídach (od Rachefovej) sa vnútorná štruktúra priestorov dostala nižšie na alebo častejšie pod úroveň vonkajšieho terénu. Priestory boli počas konštrukcie objektu budované pomocou otvorenej jamy v jadre a prekryté masívnymi stropnými blokmi, ktoré mali odolávať tlaku celej konštrukcie. Nakoniec prestropené priestory zakryli nasledujúce vrstvy jadra.