Sochárstvo je trojrozmerný druh umenia, ktoré na svoju prezentáciu používa formovanie pevného (rôzne druhy kameňov – najčastejšie mramor, kov, drevo), alebo plastického materiálu (keramika, sklo, porcelán…).
Sochy z pevného materiálu (skulptúry) sú vyrábané tesaním, vyrezávaním, odlievaním do foriem, brúsením, rezaním, zváraním… Sochy z plastického materiálu (plastiky) sú spravidla formované modelovaním, po ktorom nasleduje tepelné spracovanie, ktorým sa dosiahne pevná štruktúra výsledného sochárskeho diela.
Človek, ktorý vytvára sochárske dielo sa nazýva sochár.
Charakteristika Hlavným dielom sochárskeho vyobrazenia sú skulptúry, či plastiky. Princíp trojdimenzionálneho modelovanie predstáv tvorcov v sochárstve zahrňuje širokú škálu prezentácií. Medzi všeobecne považované druhy sochárskych diel patria: Voľné sochárske dielo – socha, ktorá je trojrozmerná a predstavuje model viditeľný zo všetkých uhlov s výnimkou podstavca. Sochy môžu byť figurálne, zobrazujúce osobu, zvieratá, alebo ich skupiny. U vyobrazení jednotlivcov to môžu byť: busty (sochárske portréty) jazdecké, či iné oslavné vyobrazenia významných postáv, či sochárske alegórie vzťahujúcej na určitú významnú udalosť. Voľné, trojrozmerné sochárske diela môžu byť aj nefiguratívne, zobrazujúce abstraktné vyjadrenie predstáv umelcov. Reliéf – je sochárske dielo, ktoré je spojené s pozadím. Je to určitá forma prechodu medzi maliarskym vyobrazením a sochárstvom. Medzi základné typy reliéfov patria: basreliéf vypuklý reliéf vtlačený reliéf (vlys) K sochárskym dielam patria aj klenoty a šperkárske diela. Medzi sochárske diela sa zaraďuje aj umenie formovania priestranstiev (záhrad, parkov…) v exteriéroch. Spojením záhradnej (parkovej) architektúry s viacerými sochárskymi dielami a technikami sú budované sochárske parky. Kinetické sochárske diela, ktoré využívajú pohyby spôsobené fyzikálnymi javmi: fontány, ktoré využívajú trojdimenzionálne efekty pohybujúcej sa vody mobilné (pohyblivé) skulptúrne diela využívajúce efekty fyzikálnych javov.
Materiály používané v sochárstve Sochári v histórii svojej tvorby sa snažili používať pre svoje diela materiál, ktorý by bol stály, cenný a pretrval vo svojej originálnej podobe dobu. Najčastejšie využívali bronz a kamenné materiály ako bol mramor, vápenec, porfýr a žula. Menej často boli materiálmi pre sochársku tvorbu zlato, striebro, nefrit, či slonovina, ktoré sa používali skôr na dekoratívne prvky sochárskych diel.
Bežnými materiálmi pre výrobu lacnejších sochárskych diel, pre širšie použitie bolo drevo (tvrdšie ako je dub, buxus – krušpán, z mäkších driev listnatých stromov hlavne to bolo lipové drevo). Z keramických materiálov je to hlavne terakota, z kovových zliatiny cínu a zinku.
V súčasnosti sa okrem klasických materiálov pre sochárstvo bežne využívajú aj menej tradičné: od farebného skla, po plasty. Moderní sochári vo svojich dielach spájajú aj technické súčiastky automobilov, strojov, či iných technických zariadení do celkov. Osobité je umelecké vyjadrenie nestabilnými sochárskymi dielami vyrobenými z ľadu, piesku, či využívanie svetelných priestorových efektov v plynných štruktúrach (dym) atď.
Niektorí sochári občas používajú na výrobu makiet pre prezentácie svojich návrhov menej stabilné materiály, ako je vosk, kaolín, sadra, či plastelína. Umelci zameraní na výtvarný umelecký smer, nazvaný retroarcheológia môžu prezentovať práce, tvorené z takýchto nestabilných materiálov ako finálne.
Charakteristické znaky sochárstva vo svete Ázijské sochárske umenie V ázijskom umení je sochárstvo späté s náboženstvom. Hlavnými náboženstvami v Ázii sú Hinduizmus a Budhizmus. Kambodžské hinduistické sochárstvo je charakterizované podľa skulptúr, ktoré sa nachádzajú na chrámovej hore Angkor, ktorej organizované rabovanie malo zásadný vplyv pre vývoj a smerovanie sochárskej tvorby v okolitých krajinách. V Thajsku medzi skulptúrami dominovala socha Budhu. Thajské sochy sú počas nasledujúcich dôb od svojho vzniku zdobené často pozlacovaním.
Južná Ázia Prvé známe sochy v Južnej Ázii pochádzajú z obdobia Harappskej kultúry (územie dnešného Pakistanu v 3300 – 1700 pred Kr.). Patria medzi najskoršie známe prípady výskytu skulptúr na svete. Neskôr spolu s rozvojom východných náboženstiev ako sú Hinduizmus, Budhizmus a Džinizmus sa rozvíjali v stále komplikovanejších, veľkolepejších svätyniach, bronzové a kamenné sochárske diela. Najslávnejšími indickými príkladmi sú jaskynné chrámové komplexy Éllóra a Ajanta so svojou kamenosochárskou architektúrou, s pravdepodobne najimpozantnejšími skulpturálnymi schémami aké môžeme na svete vidieť. thumb|Detail jedného chrámu v Khajurahe V druhom až prvom storočí pred Kristom vznikali na území vtedajšej severnej Indie (teraz juh Afganistanu a sever Pakistanu) figurálne diela, ktoré boli anatomicky realistickejšie. Boli nimi vyobrazené epizódy zo života a učenia Gautama Budhu. Aj keď India mala dlhú tradíciu v sochárskej tvorbe a bohatú tradíciu v ikonografii, Budha nebol prezentovaný v sochárskych dielach v ľudskej podobe iba vo forme symbolov ako boli stúpy. Nová alternatíva v štýle prezentácie Budhovej sochy ako osoby bola ovplyvnená antickým umením, ktoré priniesli Gréci do svojej dŕžavy v Gandaháre.
Obdivuhodné sú diela sôch z ružového pieskovca z provincie Mathura tvorené v období impéria Gupta (4. – 6. st. n. l.). Ich dokonalosť neskôr ovplyvnila čínske sochárstvo v období dynastie Sui a umelecké štýly v celom zvyšku východnej Ázie. Novšie štukové, bridlicové, či ílové sochárske diela pochádzajúce z Afganistanu sú zmesou vplyvu indického post- guptového manierizmu a klasického umenia. Klasickým príkladom sochárskej tvorby južnej Indie z obdobia dynastie Chola (r. 850 – 1250 n. l.) sú oslavné bronzové skulptúry ako je socha bohyne tanca Nataraja.
Jednou z najpopulárnejších turistických destinácií je aj obrovský chrámový komplex Khajuraho, ktorý bol vybudovaný počas sto rokov (od r. 950 do 1050) v centrálnej Indii. Niekoľko chrámov zasvetených džinistickým božstvám, zvyšok hinduistickému božskému triu, v ktorom sú Brahma, Vishnu, či Shiva s niekoľkým formám jeho stelesnenia ako napríklad Devi v chráme Devi Jagadambi. Chrámy sú pokryté spleťou sošiek ľudí, vo veľkom množstve s erotickými výjavmi.
Tradície indického sochárstva nadväzujú od mámallapuramských granitových sošiek dynastie Pallava (7. st) až do 20. či 21. storočia. Indické sochárske diela súčasných umelcov sú polymorfné, vrátane oslavy krásy ľudského tela (napr. diela od sochára Dhruva Mistry).
Čína Artefakty pochádzajúce z Číny sú tvorené s veľkou remeselnou zručnosťou. Väčšie umelecké série sochárskych diel sa dajú priradiť do pár historických periód. Prvou historicky zaujímavou periódou bolo obdobie západnej dynastie Čou (1050 – 771 pred Kr.), z ktorej pochádza množstvo rôznych komplikovane tvarovaných bronzových nádob. Nasledujúcou, tiež zaujímavou periódou bolo obdobie dynastie Chan (206 – 220 pred Kr.), známe hrobkou Š’-chuang-tia, prvého vládcu dynastie Čchin, ktorá bola predchodcom Chan. V hrobke sa nachádza veľkolepá armáda terakotových sôch vojakov cisárovej armády.
Prvé budhistické sochy v Číne pochádzajú z tretieho storočia, z obdobia Troch kráľovstiev (Wej, Šu a Wu). Známa je lokalita svetového kultúrneho dedičstva (UNESCO) Longmen Grottoes blízko Luo-jangu, ktorá je najväčším súborom sochárskych diel v Číne.
V dnešnej dobe je za zlatú éru čínskeho sochárskeho umenia považované obdobie dynastie Tang (roky 618 – 907), ktoré v európskom ponímaní splýva s tzv. temným obdobím čínskej histórie. Dekoratívne figuríny z tohto obdobia sa stali v euroamerickej kultúre v priebehu 20. storočia veľmi populárnym aj obchodným artiklom. Špeciálne vyhľadávanými boli niektoré monumentálne sochy Budhu, pochádzajúce z obdobia dynastie Sui, ktoré mali svoju inšpiráciu v indickom umení z obdobia impéria Gupta. Sú považované za bohatstvo svetového sochárskeho umenia. Záujem západu o čínske sochárske umenie, ktoré nasledovalo po dynastii Tang opadlo, výnimkou môžu byť ornamentálne zdobené doplnky najčastejšie vyrábané z nefritu, napríklad Cchung a pi. Vyhľadávaná je hlavne čínska keramika a porcelán. Čínske skulpturárne umenie nezvykne zobrazovať nahé ľudské telo, jedine s výnimkou sochárskych diel, ktoré mali slúžiť ako materiály pre štúdium medicíny. Čínske sochy nemajú za úlohu predstavovať portréty konkrétnych osôb. Výnimkami sú monumentálne sochy v kláštoroch.
V 20. storočí vplyvom politických udalostí v Číne došlo v čínskom sochárstve k odklonu k vplyvom socialistického realizmu, ktorého hlavnou témou je ideologická, komunistická propaganda. Čínski sochárski umelci v zahraničnom exile sú súčasťou euroamerickej iniciatívy súčasného umenia.
Japonsko Väčšia časť japonskej maliarskej a sochárskej tvorby je založená na podpore vládnucich vrstiev, dynastií a japonských náboženských hnutiach. V období Kofun v treťom storočí sa ako náhrobky začali používať hlinené sochy nazvané haniwa. V japonskej budhistickej hrobke Hórjú-dži je súsošie Shaka Trinity s Budhom a jeho nasledovníkmi. Charakteristické sú drevené sošky z 9. storočia vyobrazujúceho tlstého Budhu zo Shakyamuni v chráme Muro-ji, typické pre rané obdobie Heian. Je zahalený do hrubej zvlnenej prikrývky, so strohým výrazom v tvári.
Afrika Sochárstvo patrí v africkej kultúre medzi ťažiskový druh umenia. Africkí umelci favorizujú trojdimenzionálny umelecký prejav pred plošným. Aj keď antropológovia tvrdia, že najstaršou africkou kultúrou je nigérijská kultúra Nok (asi 500 pred Kr.), v skutočnosti kultúra faraónskej ríše vznikla omnoho skôr ako éra ríše Nok.
Umenie hrá jednu z hlavných úloh v živote afrických ľudí a ich komunít po celom kontinente. Výsledné umelecké diela mávajú symbolický význam, ktorými prezentujú tradície, kolekcie zbierok diel afrických umelcov vytvárajú obraz o umení čierneho kontinentu. Jednotlivé sochárske diela reflektujú regióny, z ktorých pochádzajú, použitými materiálmi, či technikami, ich funkcie sa z regiónu na región odlišujú.
Sochy západnej Afriky majú pretiahnuté telá, ostré, hranaté tvary, zobrazenie tvárí je skôr zamerané na ideál ako na portrét konkrétnej osoby. Tieto sochy sú používané počas náboženských rituálov. Ich povrch býva počas ceremónií krytý ďalšími materiálmi podľa konkrétnych príležitostí. V kontraste s týmito sochami sú diela kmeňov Západnej Afriky, ktoré hovoria jazykom Mande. Tieto diela, vyrobené z dreva, sú plošne roztiahnuté do šírky, ich ruky a nohy majú cylindrický tvar.
Najcharakteristickejším znakom sôch Strednej Afriky sú tváre srdcovitého tvaru vnútorne zakriveného s podkladom na ktorom sú kruhy a body. Aj keď niektoré skupiny preferujú viacero geometrických a hranatých zobrazení tváre, nie sú všetky detaily zhodné. Tiež nie všetky sochy sú vyrobené z rovnakého materiálu. Najčastejším materiálom je drevo, ale bežné je využitie slonoviny, kosti, kameňa, hliny a kovu. Celkovo stredoafrický región má veľmi jasne odlíšiteľný štýl sochárskeho prejavu, ktorý je ľahko identifikovateľný. Podľa jednotlivých odlišností sa dá ľahko bližšie špecifikovať miesto, kde bola skulptúra vyrobená.
Východná Afrika nie je známa svojimi sochárskymi dielami, no jedným z typov, ktoré poznáme v tejto oblasti sú stĺpovité skulptúry. Sú to tesané stĺpy v tvare ľudskej postavy, ktoré sú dekorované geometrickými tvarmi, pričom na vrchole stĺpov sú sochy zvierat, ľudí, alebo rôznych iných objektov. Tieto stĺpy sú umiestňované ku hrobom a sú asociované so smrťou a životom predkov.
Najstaršie známe figúry, ktoré vznikli v Južnej Afrike pochádzajú z rokov 400 až 600 n.l. Majú hlavy cylindrického tvaru Tieto hlinené sochy sú zmesou vyobrazenia ľudí a zvierat. Iné ako hlinené sú drevené opierky hlavy, ktoré boli vyrobené ich vlastníkmi. Opierky sú zdobené geometrickými tvarmi, ale aj zvieracími motívmi.
Každý africký región má svoj unikátny sochársky štýl. Druh materiálu a dôvod pre výrobu skulptúry reflektuje pôvod skulptúr.
Egypt thumb|Achnaton a Nefertiti.