Emil Frátrik st. je uznávaný slovenský hráč na klávesové nástroje a spevák, ktorý patrí medzi predstaviteľov populárnej hudby 70. rokov 20. storočia. Emil Frátrik je otcom hráča na bicie nástroje, Emila Frátrika mladšieho.
Hudobná kariéra Emil Frátrik počas základnej služby pôsobil vo vojenskom umeleckom súbore. Po jej skončení nastúpil do Slovenskej televízie, kde, okrem hrania, naspieval aj niekoľko pesničiek. Potom účinkoval v Tatra Revue v orchestroch, ktoré alternovali orchester Juraja Berczellera. V Tatra Revue začínala spievať aj jeho manželka.
Po skončení fungovania Tatra Revue hrával Emil Frátrik starší v zahraničí, potom sa vrátil na Slovensko. Po návrate vystupoval v Revue Bratislava, kde napríklad hrával v roku 1973 aj v poslednom pódiovom programe Františka Krištofa Veselého nazvanom Nečakaj ma už nikdy. Po skončení na revuálnych pódiách Emil Frátrik účinkoval s vokálnou skupinou Bezinky, s Karolom Duchoňom, sprevádzal aj Hanu Hegerovú, či Janu Kocianovú. Spočiatku bezmenná skupina hudobníkov, ktorí týchto umelcov sprevádzala koncom roka 1974 dostala názov Prognóza. V tejto skupine účinkovali: Vladimír Kaššay, Emil Frátrik st., Ľubomír "Kyslík" Stankovský a Marián Oberth. Emil Frátrik v Prognóze hrával približne do konca roku 1979.
Emil Frátrik starší ako spevák je interpretom niekoľkých známych hitov 70. rokov 20. storočia: známe sú „Ešte aspoň krátkych desať minút“ (v nej sa „ľudia tlačia v električke č. 6...“), „Mávnutie“, „Kúzlo strieborného plátna“, či „Šumí Dunaj“ a ďalších.
Referencie
Kategória:Slovenskí popoví klaviristi Kategória:Slovenskí popoví klávesisti Kategória:Slovenskí džezoví klaviristi