náhľad|Zajatí Židia z Varšavského geta násilne odvedení nacistickými jednotkami do koncentračných táborov.
Holokaust (z gréc. holokauston a angl. Holocaust), hebr. ekvivalent šoa (zničenie, záhuba) bola „štátom programovo riadená a plánovaná perzekúcia a genocída európskych Židov uskutočňovaná 1933–1945 nacistickým Nemeckom a jeho satelitmi“. Nemci ju nazývali „konečné riešenie Židovskej otázky“ (nem. Endlösung der Judenfrage).
V širšom zmysle je slovom holokaust označovaný i celý nacistický perzekučný systém väzníc a táborov ako celok, respektíve nacistická perzekúcia všetkých etnických, náboženských a politických skupín. Tj. (chronologicky): politických odporcov (najmä komunistov a sociálnych demokratov), Jehových svedkov, telesne či mentálne postihnutých, homosexuálov, Židov, Rómov, Poliakov a občanov Sovietskeho zväzu. V rámci genocídy namierenej na židovské etnikum bolo vyvraždených okolo 6 miliónov Židov.Všeobecne používaný počet 6 miliónov židovských obetí vychádza z výpovedi Adolfa Eichmanna behom jeho procesu v Izraeli – Historici, ktorí sa danou problematikou zaoberajú, uvádzajú čísla v rozmedzí 5,1 (Raul Hilberg: The Destruction of the European Jews, 1961) až 6,2 milióna (Wolfgang Benz: Dimension des Völkermords. Die Zahl der jüdischen Opfer des Nationalsozialismus, 1996). Pokiaľ pod pojmom holokaust chápeme nacistickú perzekúciu ako celok, hovoríme o počte obetí holokaustu medzi 11 až 17 miliónmi ľudí.Donald Niewyk suggests that the broadest definition, including Soviet civilian deaths, would produce a death toll of 17 million. Google Books Estimates of the death toll of non-Jewish victims vary by millions, partly because the boundary between death by persecution and death by starvation and other means in a context of total war is unclear. Overall, about 5.7 million (78 percent) of the 7.3 million Jews in occupied Europe perished (Gilbert, Martin. Atlas of the Holocaust 1988, pp. 242–244). Compared to five to 11 million (1.4 percent to 3.0 percent) of the 360 million non-Jews in German-dominated Europe. Small, Melvin and J. David Singer. Resort to Arms: International and civil Wars 1816–1980 and Berenbaum, Michael. A Mosaic of Victims: Non-Jews Persecuted and Murdered by the Nazis. New York: New York University Press, 1990.
Termín holokaust Pôvodné grécke i latinské slovo, z ktorého je odvodené moderné slovo holocaust, doslova znamenalo celkom spáliť, úplné spálenie – celopal (t.j. celá zápalná obeta - obeť spaľovaná celá bola typická napr. pre Židov). Takto je uvádzané i v gréckom alebo latinskom texte Biblie. Nie je to však význam moderného termínu holocaust / holokaust.
Autorom termínu holocaust je nositeľ Nobelovej ceny mieru Elie Wiesel (1928-2016), ktorý ho použil vo svojom románe Noc (La Nuit, 1958). Slovo šoa, uvedené do spojenia s vyhladzovaním Židov Claudom Lanzmannom v dokumente Shoah (1985) znamenajúce Katastrofa nebolo prijaté, aj keď by lepšie vyjadrovalo skutočnosť.
Ideové východiská Ideovým východiskom boli rôzne antisemitské teórie vrátane predstáv o biologickej menejcennosti židovskej rasy paradoxne prepojené s predstavou o mimoriadnej schopnosti Židov vytvárať sieť celosvetového sprisahania s cieľom zmocniť sa vlády nad Nemeckom a nad svetom.
Rané antisemické názory, vznikajúce paralelne s postupnou právnou rovnosťou židov, vniesli do nemeckej do verejnej diskusie slovné spojenia ako "vyhubiť" (Ausmerzen), „vyradiť“ (Ausschalten), "odpratať" (Beseitigen), "odstrániť" (Entfernen), "zneškodniť" (Unschädlichmachen), "vyhubiť" (Vertilgen) alebo dokonca "vykynožiť" (Ausrotten) Židov. Pomocou týchto biologických metafor boli Židia dehumanizovaní a stavaní na úroveň patogénov, hmyzu alebo parazitov. V dôsledku toho boli proti nim navrhované rôzne profesionálne zákazy, nútená sterilizácia, zbavenie občianskych práv, obmedzenie voľného pohybu a hospodárske represie.Rainer Erb, Werner Bergmann: Die Nachtseite der Judenemanzipation. Der Widerstand gegen die Integration der Juden in Deutschland 1780–1860. Metropol Verlag, Berlin 1989, ISBN 3-926893-77-X (nemecky)
Ako jeden z prvých v roku 1881 Eugen Dühring vo svojej populárnej, často publikovanej eseji Židovská otázka ako otázka rasy, morálky a kultúry požadoval "konečné riešenie židovskej otázky" (endgültige Lösung der Judenfrage“).
Einsatzgruppen náhľad|vpravo|Príslušníci lotyšských nacistických jednotiek zhromažďujú pred popravou židovské ženy s deťmi na pláži blízko mesta Liepāja. Počas ťaženia na východnom fronte postupovali za frontom špeciálne nacistické oddiely tzv. Einsatzgruppen, ktoré vraždili Židov, komunistov, komisárov, veliteľov Červenej armády aj celkom obyčajných miestnych obyvateľov na rôznych miestach najmä pomocou strelných zbraní. Po niekoľkých inšpekciách u týchto jednotiek Heinrich Himmler skonštatoval, že takéto spôsoby likvidácie škodia samotným vykonávateľom popráv a spolu so svojimi spolupracovníkmi začal hľadať iné spôsoby vraždenia, ktoré nakoniec zrealizovali vytvorením koncentračných táborov, kde prebiehala likvidácia pomocou ťažkej otrockej práce, prípadne jedovatých plynov. Odhaduje sa, že obeťou Einsatzgruppen bol najmenej milión ľudí.Headland, R., 1992, Messages of Murder: A Study of the Reports of the Einsatzgruppen of the Security Police and the Security Service, 1941-1943. Fairleigh Dickinson University Press, Madison, 303 s.
Koncentračné a vyhladzovacie tábory
Najúčinnejším a najhroznejším prostriedkom nemeckého holokaustu boli vyhladzovacie tábory, kde sa hromadne popravovalo zastrelením, obesením a jedovatým plynom. Spočiatku v plynových vozoch, neskôr v plynových komorách, ktoré boli postavené tak, aby pripomínali obyčajné umyvárne. Mŕtvoly boli hromadne spaľované v krematóriách.
1941 Na okupovanom území Poľska bolo zriadených niekoľko vyhladzovacích táborov:
Chełmno (Kulmhof) (8. december 1941 – 17. január 1945, približne 340 000 obetí) Osvienčim (Auschwitz, Oświęcim) – Pôvodný tábor bol zriadený na mieste opustených kasární v apríli 1940, existoval do januára 1945. Neskôr v roku 1941 sa rozšíril o KL Auschwitz II – Birkenau v neďalekej Brezinke a v roku 1942 nasledoval KL Auschwitz III v Monowiciach. Počet obetí je odhadovaný na 1 000 000 až 1 500 000. Tábory v Osvienčime a Brezinke sú dnes prístupné verejnosti. Majdanek (pri Lubline) (júl 1941 – júl 1944, 78 000 až 360 000 obetíhttp://www.auschwitz-muzeum.oswiecim.pl prístup: 31.8.2008) Belzec (marec 1942 – jún 1943, 436 000 obetí) Sobibór (máj 1942 – október 1943, 260 000 obetí) Treblinka (júl 1942 – október 1943, najmenej 700 000 obetí, možno však až okolo 1 000 000)
Nacistické vyhladzovacie tábory prežilo 8 103 väzňov. náhľad|Oddiel väzňov pri likvidácii mŕtveho vyhladovaného tela v krematóriu koncentračného tábora Majdanek pri Lubline. Označovanie väzňov v koncentračnom tábore Birkenau V koncentračnom tábore Birkenau museli mať väzni na väzenskom odeve rovnoramenný farebný trojuholník, našitý hrotom dole. Farba trojuholníka označovala údajný dôvod väznenia z nacistického pohľadu (napríklad červená - "politickí odporcovia") a písmeno v trojuholníku znamenalo národnosť.Kraus, O. a Kulka, E.: Továrna na smrt - Dokument o Osvětimi - Birkenau, Naše vojsko Praha, 1964, s.45-46 Žltá – označovala Židov, rozdiel bol ten, že vrchol ich žltého trojuholníka bol hore a cez žltý trojuholník vrcholom dole, bol ešte našitý niektorý z predchádzajúcich trojuholníkov. Takže niektorí Židia nosili šesťcípu dvojfarebnú hviezdu.
Rasová otázka náhľad|vpravo|Žobrajúce, podvyživené židovské deti pred bývalou židovskou cukrárňou vo Varšavskom gete. Likvidácia Židov mala aj hospodárske príčiny. Nacisti sa tak najkratšou cestou zmocňovali dôležitých hospodárskych a politických pozícií, ktoré boli obsadené Židmi. Nacisti lúpením zhromažďovali kapitál potrebný pre svoje ďalšie ciele. Samostatnú skupinu tvorili Rómovia.
Zvláštnu skupinu takzvanej čistej rasy tvorili esesáci sami. Príslušníci iných ako nemeckých národov (kolaborujúci Valóni, Flámi, Nóri, Lotyši, Estónci, Ukrajinci, Rusi, Chorváti) tvorili asi polovicu ich početného stavu.Vernosť nacistickej ideológii sa posudzovala aj podľa surovosti, s akou vystupovali proti zajatcom. Ich nenávisť voči väzňom vyvrcholila v antisemitizmus najhrubšieho zrna.
Podľa obžaloby proti štyridsiatim osvienčimským vojnovým zločincom, ktorí boli súdení v decembri 1947 najvyšším národným tribunálom v Krakove bolo dokázané, že vraždenie Židov bolo vykonané neslýchaným barbarským spôsobom a nacisti pritom ulúpili majetok obrovskej hodnoty. Napríklad v období od 1. decembra 1944 do 15. januára 1945 bolo len z Osvienčimu do Nemecka odvezených 92 022 kusov detských oblekov, 192 652 ženských šiat a 222 269 mužských oblekov. Mŕtvolám žien boli ostrihané vlasy a tie boli v množstve asi 60 000 kilogramov poslané do Nemecka. Hmotnosť zubotechnického zlata vyvezeného z Osvienčimu do Nemecka sa odhaduje na 6 000 kilogramov. Kraus, O. a Kulka, E.: Továrna na smrt - Dokument o Osvětimi - Birkenau, Naše vojsko Praha, 1964, s.130-131 Autori knihy Továrna na smrt v doslove knihy píšu : „Touto knihou, týmto svedectvom sa vyrovnávame s nedávnou minulosťou, ktorej posledné roky, tie najhoršie, sme prežili v prekliatom osvienčimskom svete, vo svete najväčšej ľudskej zvrhlosti a zločinného vraždenia. Dva roky sme videli vo dne v noci plameň a dym z komínov, počuli sme nárek a krik nevinných žien a detí a dýchali sme vzduch otrávený zápachom z ľudských kostí a z ľudského mäsa.“Kraus, O. a Kulka, E.: Továrna na smrt - Dokument o Osvětimi - Birkenau, Naše vojsko Praha, 1964, s.275
Holokaust na Slovensku Dieter Wisliceny, príslušník SA, SS a SD, pracovník Hlavného úradu bezpečnosti (Sicherheitsdienstes - Hauptamt) a Referátu pre židovské záležitosti, ktoré sa od roku 1934 podieľali na registrácii a následnom vyhladzovaní židovského obyvateľstva najprv v Nemecku, prišiel na vtedajšie Slovensko 31. augusta 1940 ako špecialista a poradca pre židovské záležitosti (nemecky „Spezialist und Berater in jüdischen Angelegenheiten“). S Augustínom Morávkom, bývalým tajomníkom bratislavských živnostenstiev a grémií, sa zoznámil počas svojej inštalácie u predsedu vlády V. Tuku. Morávek ešte ako vedúci Hospodárskej úradovne predsedníctva vlády, mal už vyše roka vypracovaný plán arizácií a konfiškovania židovského majetku, ktorý v podobe memoranda predložil V. Tukovi. Až zriadenie Ústredného hospodárskeho úradu 16. septembra 1940 mu umožnilo naplno realizovať jeho zámery arizácie židovského majetku a ďalšie protižidovské akcie, ktoré v roku 1941 vyústili prijatím tvrdých protižidovských zákonov.
Vojnová Slovenská republika zaviedla prísne rasové zákony týkajúce sa Židov (židovský kódex) 9. septembra 1941. Zákon sa vzťahoval na Židov nie na základe ich náboženskej príslušnosti ale na základe rasového (národnostného) pôvodu. Týkal sa tiež zmiešaných manželstiev a polovičných Židov, čím bol ešte prísnejší ako nacistické Norimberské zákony. Od Židov, ktorých pozbavil majetku a občianskych práv sa vyžadovalo aby nosili žltú 6-cípu hviezdu. Všetci vo veku od 1660 rokov boli povinní nútene pracovať.Rothkirchen, L., Slovakia. in Laqueur, W., 2001, The holocaust encyclopedia. Yale University Press, Londýn, s. 595-600 Na území Slovenska boli zriadené 3 pracovné tábory – Sereď, Vyhne a Nováky. Súčasťou likvidácie Židov bola konfiškácia ich majetku, tzv. arizácia. V priebehu roka boli všetci Židia sústredení v getách a zberných táboroch, ktoré boli vybudované napr. vo Vyhniach, Žiline, Nitre, Lábe, Zohore a inde.
Deportácie Židov zo Slovenska náhľad|Deportácia slovenských židov.