náhľad| Vo verzii mýtu o Midasovi Nathaniela Hawthorna sa Midasova dcéra zmení na zlatú sochu, keď sa jej dotkne (ilustrácia Waltera Cranea pre vydanie z roku 1893) Midas () bolo meno kráľa vo Frýgii, s ktorým sa spájalo viacero mýtov, ako aj meno dvoch neskorších členov frýgickej kráľovskej rodiny.
Najslávnejší kráľ Midas je postava z gréckej mytológie, ktorá je známa pre svoju schopnosť premeniť všetko, čoho sa dotkne na zlato. Táto schopnosť sa nazývala aj zlatý dotyk alebo Midasov dotyk.V alchýmií slovo chrysopoeia označovalo premenu vecí na zlato. Legendy rozprávané o Midasovi a jeho otcovi Gordiasovi, ktorý sa zaslúžil o založenie frýgického hlavného mesta Gordion a zviazanie gordického uzla, naznačujú, že sa verilo, že žili niekedy v 2. tisícročí pred Kr., dávno pred trójskou vojnou. Homér však nespomína Midasa ani Gordiasa, ale namiesto toho spomína dvoch ďalších frýgickych kráľov, Mygdóna a Otrea.
Frýgické mesto Midaeion bolo pravdepodobne pomenované po ňom a pravdepodobne ide o tiež o Midasa, ktorý podľa Pausania založil mesto Ankyra (Άγκυρα – dnes známe ako Ankara).Ankara. In:
Ďalší kráľ Midas vládol Frýgii koncom 8. storočia pred Kristom. Väčšina historikov verí, že tento Midas je tá istá osoba ako Mita, nazývaný v asýrskych textoch kráľom Muškov, ktorý v tom istom období bojoval s Asýriou a jej anatolskými provinciami. O treťom Midasovi uviedol Hérodotos, že bol členom kráľovského domu Frýgie v 6. storočí pred Kristom.
Mytologický Midas náhľad| Midasov pamätník, frýgická skalná hrobka zasvätená Midasovi (700 pred Kr.). O najstaršom kráľovi Midasovi existuje veľa legiend, ktoré si často aj protirečia. V jednej bol Midas kráľom Pessinusu, mesta vo Frýgií a ktorého si ako dieťa adoptovali kráľ Gordias a Kybelé, bohyňa, ktorej bol manželkou a ktorá (podľa niektorých údajov) bola bohyňou-matkou samotného Midasa. Podľa niektorých zdrojov Midas vyrastal v macedónskom Bermione. V tráckej Mygdónii Mygdónia sa stala súčasťou Macedónska. Hérodotos hovoril o divokej ružovej záhrade na úpätí hory Bermion ako o „záhrade Midasa, syna Gordiasa, kde ruže rastú samy od seba, každá nesie šesťdesiat kvetov a mimoriadne vonia“.Hérodotos, Histories 8.138.1 Hérodotos v inom zdroji uvádza, že Frýgovia v staroveku žili v Európe, kde boli známi ako BrygoviaHérodotos 7.73 a existencia záhrady naznačuje, že Hérodotos veril, že Midas žil pred frýgickou migráciou do Anatólie.
Podľa niektorých zdrojov mal Midas syna Lityersa,Athénaios, Lityerses 10.415b, citujúc Sósitheosa démonického kosca ľudí, ale v niektorých variáciách mýtu mal namiesto toho dcéru Zoë, ktorej meno znamená „život“. Podľa iných zdrojov mal syna menom Anchouros.Plutarchos, Parallela minora 5
Arriános uvádza alternatívny príbeh o pôvode a živote Midasa. Podľa neho bol Midas synom Gordiosa, chudobného roľníka a telmissianskej panny prorockej rasy. Keď Midas vyrástol na pekného a udatného muža, Frýgov prenasledovali občianske nezhody a po porade s orákulom im povedali, že voz im privezie kráľa, ktorý ukončí ich nezhody. Kým sa ešte radili, prišiel Midas so svojím otcom a matkou a zastavili sa pri zhromaždení a voze. Porovnajúc vešteckú odpoveď s touto udalosťou sa rozhodli, že toto je osoba, o ktorej im boh povedal, že voz privezie. Preto ustanovili Midasa za kráľa a on ukončil ich spory a zasvätil otcov voz v citadele ako poďakovanie Diovi. Okrem toho bolo o voze aktuálne aj toto porekadlo, že ktokoľvek mohol uvoľniť povraz jarma tohto voza, bol predurčený získať vládu nad Áziou. Ten niekto mal byť Alexander Veľký.Arrian, Alexandri Anabasis, B.3.4–6 V iných verziách legendy to bol Midasov otec Gordias, ktorý pokorne prišiel na vozíku a urobil gordický uzol.
Hérodotos povedal, že „Midasov, syn Gordia“ obetoval veštkyni Pýtií v Delfách kráľovský trón, „z ktorého vynášal súdy“, ktoré „stálo za to vidieť“, a že tento Midas bol jediným cudzincom, ktorý obetoval Delfy pred Gygesom z Lýdie.Hérodotos I.14. Historický Midas z 8. storočia pred Kristom a Gýgés z Lýdie sa považujú za súčasníkov, takže sa zdá byť najpravdepodobnejšie, že Hérodotos veril, že trón daroval skorší legendárny kráľ Midas. Niektorí historici sa však domnievajú, že tento trón daroval neskorší historický kráľ Midas, pradedo Alyattesa z Lýdie, ktorý bol tiež označovaný ako Midas po nahromadení obrovského bohatstva z vynájdenia zdaniteľného razenia mincí pomocou elektra pochádzajúceho zo známej rieky Paktolos.Origins of coins. In:
Zlatý dotyk Jedného dňa, ako hovorí Ovidius v Metamorphoses XI, Dionýzos zistil, že jeho starý učiteľ a pestún, satyr Silénos, je nezvestný. Starý satyr pil víno a opitý putoval preč, aby ho našli nejakí frýgicki roľníci, ktorí ho odniesli k svojmu kráľovi Midasovi (prípadne Silénos omdlel v Midasovej ružovej záhrade). Midas ho spoznal a správal sa k nemu pohostinne, desať dní a nocí ho slušne zabával, zatiaľ čo Silénos potešil Midasa a jeho priateľov príbehmi a piesňami. Na jedenásty deň vzal Siléna späť k Dionýzovi do Lýdie. Dionýzos ponúkol Midasovi za jeho veľkorysosť akúkoľvek odmenu, ktorú si želá. Midas požiadal, aby čokoľvek, čoho by sa dotkol, bolo premenené na zlato.
Midas sa tešil zo svojej novej sily, ktorú sa ponáhľal vyskúšať. Dotkol sa dubovej vetvičky a kameňa; obe sa zmenili na zlato. Od radosti, hneď ako prišiel domov, sa dotkol každej ruže v ružovej záhrade a všetko sa zmenilo na zlato. Sluhom prikázal, aby na stôl pripravili hostinu. Keď zistil, že aj jedlo a pitie sa v jeho rukách zmenilo na zlato, oľutoval svoje želanie a preklial ho. Claudian vo svojom In Rufinum uvádza: „Tak Midas, kráľ Lýdie, sa najprv nafúkol pýchou, keď zistil, že všetko, čoho sa dotkne, dokáže premeniť na zlato; ale keď videl, že jeho jedlo stuhne a jeho nápoj stuhne na zlatý ľad, potom pochopil. že tento dar bol skazou a vo svojej nenávisti k zlatu preklial svoju modlitbu.“Po latinsky: „sic rex ad prima tumebat Maeonius, pulchro cum verteret omnia tactu; sed postquam riguisse dapes fulvamque revinctos in glaciem vidit latices, tum munus acerbum sensit et inviso votum damnavit in auro“.
Vo verzii, ktorú napísal Nathaniel Hawthorne v knihe A Wonder-Book for Girls and Boys (1852), k nemu prišla Midasova dcéra, rozrušená kvôli ružiam, ktoré stratili vôňu a stvrdli, a keď sa načiahol, aby ju utešil, zistil že keď sa dotkol svojej dcéry, aj ona sa zmenila na zlato. Midas teda už nenávidel dar, po ktorom túžil. Modlil sa k Dionýzovi a prosil o oslobodenie od hladu. Dionýz vypočul jeho modlitbu a súhlasil; povedal Midasovi, aby sa umyl v rieke Pactolus. Potom všetko, čo by vložil do rieky by sa zmenilo naspäť.
Midas tak urobil, a po dotyku vody sila dotyku vtiekla do rieky a riečne piesky sa zmenili na zlato. To vysvetľovalo, prečo bola rieka Paktolos taká bohatá na zlato a elektrum, a bohatstvo dynastie Alyattes z Lýdie. Zlato možno nebolo jediným kovovým zdrojom Midasovho bohatstva: „Kráľ Midas, Frýgčan, syn Kybelé, prvýkrát objavil čierne a biele olovo“, tvrdil Hyginus. Hyginus, Fabulae 274
Podľa Aristotela však legenda tvrdila, že Midas nakoniec zomrel od hladu v dôsledku svojej „márnej modlitby“ za zlatý dotyk, pričom kliatba nebola nikdy zrušená.
Oslie uši Midas, ktorý teraz nenávidí bohatstvo a nádheru, sa presťahoval sa preč z mesta a stal sa ctiteľom Pana, boha polí a satyrov. Rímski mytografi tvrdili,Cicero On Divinationi.36; Valerius Maximus, i.6.3; Ovídius, Metamorphoses, xi.92f. že jeho učiteľom hudby bol Orfeus. vľavo|náhľad| „Hrobka Midasa“ v Gordione z roku 740 pred Kristom. vľavo|náhľad| Vnútri "Hrobky Midas" v Gordione Raz mal Pan tú drzosť porovnať svoje hudobné schopnosti s hudbou Apolóna a vyzval Apolóna na skúšku zručnosti. Za rozhodcu bol zvolený horský boh Tmólos. Pan fúkal na svoje píšťaly a svojou rustikálnou melódiou priniesol veľké zadosťučinenie sebe aj svojmu vernému nasledovníkovi Midasovi, ktorý sa tu náhodou nachádzal. Potom Apolón udrel na struny svojej lýry. Tmólos okamžite prisúdil víťazstvo Apolónovi a všetci okrem jedného súhlasili s rozsudkom. Bol to práve Midas, ktorý nesúhlasil a spochybnil spravodlivosť ocenenia. Apolón už nebude trpieť tak skazeným párom uší a povedal: „Musí mať uši osla!“, čo spôsobilo, že Midasove uši sa stali ušiami somára.Hyginus, Fabulae 191. Mýtus ilustrujú dva obrazy, „Apolón a Marsyas“ od Palmy il Giovane (1544 – 1628), jeden zobrazuje scénu pred a jeden po treste. Midas bol z tohto nešťastia urazený. Pokúšal sa skryť svoje nešťastie pod bohatým turbanom alebo čelenkou, ale jeho holič to tajomstvo poznal, a tak mu Midas povedal, aby ho nespomínal. Holič však nedokázal udržať tajomstvo. Vyšiel na lúku, vykopal do zeme jamu, zašepkal do nej príbeh a potom jamu zakryl. Zo zakrytej diery sa neskôr vynorila hrubá trstina a začala šepkať príbeh hovoriac a opakujúc: „Kráľ Midas má uši osla“. Niektoré zdroje uvádzajú, že Midas sa zabil vypitím krvi vola. náhľad| Midasov súd od Abrahama Janssensa Sarah Morrisová uviedla, že oslie uši boli kráľovským atribútom doby bronzovej, ktorú niesol kráľ Tarkasnawa (grécky Tarkondemos) z Miry, na pečati zapísanej do chetitského klinového písma aj luwijských hieroglyfov. V tejto súvislosti by sa pre Grékov objavil mýtus, ktorý by ospravedlnil exotický prívlastok.
Príbehy zo súťaží s Apolónom s Panom a Marsyasom boli veľmi často zamieňané, takže Tizianov „Let Marsyasa“ obsahuje postavu Midasa (ktorý môže byť autoportrét), hoci jeho uši sa zdajú normálne.
Podobné mýty v iných kultúrach V predislamskej legende o Strednej Ázii mal kráľ Osunov z povodia Jeniseja oslie uši. Skryl by ich a prikázal zavraždiť každého zo svojich holičov, aby skryl svoje tajomstvo. Posledný holič spomedzi svojich ľudí dostal radu, aby po západe slnka zašepkal ťažké tajomstvo do studne, ale studňu potom nezakryl. Voda zo studne stúpala a zaplavila kráľovstvo, čím sa vytvorili vody jazera Issyk-kuľ.
Podľa írskej legendy mal kráľ Labraid Loingsech konské/oslie uši, o čom sa snažil mlčať. Raz do roka si dal ostrihať vlasy a žrebom vybraného holiča okamžite zabili. Istá vdova, ktorá počula, že jej jediného syna vybrali, aby ostrihal kráľovi vlasy, prosila kráľa, aby ho nezabil, a on súhlasil, pokiaľ holič udrží svoje tajomstvo. Bremeno tajomstva bolo také ťažké, že holič ochorel. Jeden druid mu poradil, aby išiel na križovatku a povedal svoje tajomstvo prvému stromu, ku ktorému prišiel, a on sa zbaví bremena a bude mu opäť dobre. Tajomstvo povedal veľkej vŕbe. Čoskoro nato však harfeník Craiftine zlomil svoj nástroj a vyrobil si nový z tej vŕby, ktorej holič povedal svoje tajomstvo. Vždy, keď na nej hral, harfa spievala „Labraid Lorc má konské uši“. Labraid ľutoval všetkých holičov, ktorých usmrtil, a priznal svoje tajomstvo.
V Írsku, pri jazere Loch Ine v západnom Corku, sa hovorí podobný príbeh o obyvateľovi jeho ostrova, ktorý mal oslie uši. Každý, kto bol zasnúbený, aby ostrihal tohto kráľa vlasy, bol potom usmrtený. Ale trstina (v podobe hudobnej flauty) o nich hovorila a tajomstvo bolo na svete.