Alfred Bessette, rehoľným menom brat André C.S.C, v slovenčine niekedy uvádzaný ako Andrej Bessette (čítaj [beset]; * 9. august 1845, Saint-Grégoire-le-Grand, Quebec, Kanada – † 6. január 1937, Saint-Laurent, Quebec, Kanada) bol rehoľný brat a člen Kongregácie Svätého Kríža, ktorému sa pripisujú mnohé zázračné uzdravenia. Katolícka cirkev ho uznáva za svätého, keďže bol 17. októbra 2010 kanonizovaný pápežom Benediktom XVI. Jeho liturgickým sviatkom je 7. január. Ide o prvého kanadského svätorečeného muža.
Alfred Bessette bol od detstva krehký a často chorý. Celý život trpel tráviacimi ťažkosťami. Hoci bol veľmi zbožný, nič nenasvedčovalo tomu, že by mohol žiť dlho a že by sa stal najslávnejším zasväteným mužom v Quebecu v 20. storočí. Article de Tom Faulkner, L'Encyclopédie canadienne Hoci bol takmer negramotný, od konca 70. rokov 19. storočia rástla jeho povesť svätca a divotvorcu.
Jeho kult sa postupne rozšíril po celej Amerike, neskôr v Európe a vo zvyšku sveta. V Montreale sa Andrejovi podarilo vybudovať Oratórium svätého Jozefa, impozantnú baziliku zasvätenú svätému Jozefovi.
Život
Hľadanie cesty Alfred Bessette sa narodil v malom, dnes už neexistujúcom dome na Rang Grand-Bois v Saint-Grégoire-le-Grand, dedine ležiacej 40 kilometrov juhovýchodne od Montrealu na východe Kanady (dnešný región Quebec). Hneď na druhý deň bol pokrstený. Jeho rodina pochádzala z chudobných francúzsky hovoriacich pomerov. Jeho otec Isaac Valentin Bessette (* 13. február 1807, Sainte-Marie-de-Monnoir) bol drevorubačom. Oženil sa 27. septembra 1831 ako 24-ročný so 17-ročnou Clothildou Foisy (* 9. august 1814). Alfredova matka sa venovala výchove detí, udržiavaniu domu a pestovateľským prácam. Alfred Bessette bol ôsmym potomkom z celkovo 13 detí (vrátane 4, ktoré zomreli v detstve).
Jeho otec zomrel 20. februára 1855 počas nehody v lese, keď mal Alfred deväť rokov. Rodina vtedy žila už 5 rokov vo Farnhame. V Saint-Césaire, kam sa jeho rodina po tomto nešťastí presťahovala, zomrela jeho matka 20. novembra 1857 na tuberkulózu vo veku 43 rokov. Alfred sa tak vo veku 12 rokov stal úplnou sirotou. Ujala sa ho jedna z jeho tiet z matkinej strany, Rosalie Foisy-Nadeau, u ktorej bol medzi rokmi 1857 až 1860.
Chodil tam na hodiny katechizmu a potom absolvoval prvé sväté prijímanie vo veku 12 rokov (ako bolo zvykom pred rokom 1910, zvyk zmenil pápež Pius X.) a 7. júna 1858 Alfred prijal sviatosť birmovania od monsignora Jeana-Charlesa Princea, prvého biskupa mesta Saint-Hyacinthe. Aldred sa snažil pracovať v rôznych odvetviach, ale žiadne mu neponúkalo zaujímavú budúcnosť, pretože mal veľa zdravotných problémov a bol nízky.
Alfred potom zostal v rodine Louisa Ouimeta a jeho manželky Zoé Neveu. Louis bol starostom dediny, keď jeho strýko Nadeau odišiel s rodinou hľadať zlato do Kalifornie. Alfred potom vystriedal viaceré zamestnania vo Farnhame, potom v Saint-Jean-sur-Richelieu, vo Waterloo a v Chambly. V roku 1862 sa v Saint-Césaire vyučil za pekára a obuvníka.
Tieto viaceré pracovné skúsenosti nezlepšili jeho stav. Viacerí svedkovia hovorili, že sa stále modlil. Navyše sa Alfred od raného detstva vo Farnhame správal spôsobom, ktorý znepokojoval jeho okolie. Napriek krehkému zdraviu si odriekal dezerty a okolo pása nosil kožený opasok so železnými hrotmi. Jeho modlitby na kolenách boli dlhé, časté a intenzívne. Často mal rozpažené ruky pred krížom, v kostole, vo svojej izbe alebo v maštali.
Potom sa Alfred pripojil k niekoľkým Quebečanom, ktorí emigrovali do Spojených štátov, aby pracovali v bavlnárskych závodoch v Novom Anglicku. V rokoch 1863 až 1867 sa snažil si zarobiť na živobytie v Spojených štátoch. Mimo ďalších miest bol hlavne v Connecticute (v Moosupe, Putname, Hartforde a Killingly), Massachusetts (v North Eastone) a Rhode Island (vo Phoenixe). Aj keď bol málo vzdelaný a vedel sotva čítať a podpísať sa, naučil sa tam anglicky.
Keď bola v roku 1867 vyhlásená nová kanadská konfederácia, vrátil sa ako niektorí ďalší rodáci do svojej rodnej krajiny. Alfred sa najprv usadil v Suttone, kde žila jeho sestra Léocadie a brat Claude. Alfred potom chvíľu zostal u farnhamského farára, otca Édouarda Springera, ktorý mu zveril úlohy, ktoré sa mu zdali viac-menej zvláštne : starostlivosť o koňa, záhradu a ťažká fyzická práca liečiteľa. Alfred to mlčky znášal, nikde sa necítil dobre. Vo Farnhame sa chodil modliť k hrobu svojich rodičov. V roku 1868, keď farnhamského farára preložili inam, sa Alfred vrátil k starostovi Saint-Césaire. Alfred tam navštívil Josepha André Provençala, farára v Saint-Césaire, ktorý si všimol oddanosť a štedrosť mladého muža, ktorý mal čoskoro 23 rokov, a rozhodol sa ho predstaviť Kongregácii Svätého kríža v Montreale. Tento kňaz mu v roku 1869 zveril vedenie lýcea Saint-Césaire, lýcea Saint-Joseph, ktoré prišiel založiť a viesť.
Vstup do komunity vpravo|náhľad|436x436bod| Socha brata Andreja pred Oratóriom svätého Jozefa. Vo veku 25 rokov sa 22. novembra 1870 Alfred Bessette predstavil na Collège Notre-Dame v Côte-des-Neiges (dnes súčasť Montrealu), kde Kongregácia Svätého Kríža práve zriadila svoj noviciát. Mesiac predtým napísal kňaz Provençal odporúčací list majstrovi noviciátu Julien-Pierre Gastineauovi, v ktorom mu povedal, že do jeho komunity posiela „svätého človeka“. Krátko po tom vyhlásil pápež Pius IX. 8. decembra 1870 svätého Jozefa za „Patróna univerzálnej Cirkvi“. Alfred Bessette spolu s ďalším postulantom prijal rehoľný habit 27. decembra. Keďže išlo o komunitu, ktorá od každého novica žiada, aby si vybral meno svätca, Alfred prijal meno André na počesť farára Josepha André Provençala.
Po noviciáte, ktorý trval dlhšie ako bolo plánované (až tri roky) sa kongregácia, ktorá dovtedy váhala s ponechaním si tohto mladíka pre jeho zdravotné problémy a obmedzené vzdelanie, napokon rozhodla prijať ho do svojich radov po zásahu montrealského biskupa Ignaca Bourgeta. Krátko nato ho nový novicmajster Amédée Guy odporučil slovami : „Ak sa tento mladý muž stane práceneschopným, bude sa aspoň vedieť dobre modliť.“ Svoje dočasné sľuby zložil . augusta 1872 vo veku 27 rokov a večné sľuby 2. februára 1874 vo veku 28 rokov.
André bol poverený funkciou vrátnika na strednej škole Notre-Dame, ktorú zastával do polovice júla 1909. Práve on vítal ľudí pri vchode do budovy. Neskôr si z toho robil žarty a hovoril, že keď vstúpil do komunity, „ukázali mu dvere“ a on sa ich držal takmer 40 rokov.
Brat André bol tiež zodpovedný za čistotu priestorov, robil nákupy a dával almužny chudobným. Pôsobil aj ako študentský holič a ošetrovateľ chorých študentov, staral sa o poštu, prepravu študentských balíkov a študentov občas sprevádzal na prechádzkach.
André bol vždy rád, ak mohol ponúknuť svoje služby a bol pripravený spraviť všetko. Rád sa modlil podľa chuti: pred, počas a po práci; sám, s členmi svojej komunity alebo s návštevníkmi.
Zdravie brata Andrého bolo aj naďalej krehké. Pre sústavné tráviace problémy konzumoval väčšinou len vodu s trochou múky.
Prijímanie chorých a prvé uzdravenia Prvé uzdravenie pripisované bratovi Andréovi pochádza z roku 1877. Išlo o uzdravenie brata Aldérica z Andréovej komunity, ktorý utrpel zranenie nohy. Podobne mal byť uzdravený aj žiak v horúčkach, ktorého lekár držal na lôžku, avšak brat André ho poslal hrať sa von a žiak bol zrazu zjavne v dobrom zdraví.
Chýry o zázrakoch sa rozšírili veľmi rýchlo. Do školy Notre-Dame College čoskoro prišli zmrzačení a chorí z okolia, aby našli toho „malého brata, ktorý lieči všetky neduhy“. Medzi návštevníkmi, ktorých brat André vítal v Notre-Dame College, boli ľudia, ktorí svoju chorobu zverovali do jeho modlitieb. Iní ho pozývali na návštevu k nim domov. Mních sa s nimi modlieval a daroval im medailu svätého Jozefa, ktorému bol tento mních osobitne oddaný, ako aj niekoľko kvapiek olivového oleja horiaceho pred sochou svätca v kaplnke kolégia. André im radil, aby sa s dôverou potierali týmto olejom. Čoraz viac ľudí začalo vyhlasovať, že sa im takto podarilo vyliečiť alebo uľaviť od bolestí. Povesť svätého malého brata (bol vysoký asi 152 cm) sa šírilo hlavne ústnym podaním.
Vedenie školy sa začalo obávať rastúceho množstva návštevníkov. Rodičia, kolegovia a dokonca aj školský lekár nahlasovali cirkevným autoritám a zdravotníckym mestským úradom prítomnosť chorých v blízkosti študentov. Niektorí nazývali brata šarlatánom.
Na žiadosť rodičov študentov požiadala komunita okolo roku 1900 brata Andrého, aby už neprijímal chorých v škole, ale na zastávke električky, v útulku postavenom oproti škole. Električková spoločnosť sa tomuto spočiatku zdráhala, ale keďže prichádzajúci chorí využívali jej služby, aby sa na tejto linke dostali ku bratovi Andrejovi do Snowdonu, veľmi rýchlo prestala protestovať.
Divotvorca oddaný sv. Jozefovi vľavo|náhľad| Brat André okolo roku 1920. Brat André pozýval svojich návštevníkov k modlitbe pred sochou svätého Jozefa, ktorú nainštaloval vo výklenku na hore Mount Royal, kúsok ďalej pred školou.
André v sebe živil projekt postavenia kaplnky (oratória) a chcel v rámci nej vybudovať aj malé sanktuárium zasvätené sv. Jozefovi. Nakoniec sa mu podarilo získať povolenie na výstavbu. Vedenie strednej školy a montrealský arcibiskup Paul Bruchési však upresnili, že vzniknuté výdavky budú znášať žiadatelia.
Vďaka spontánnym peňažným alebo vecným darom (napríklad sochy, vázy, liturgické rúcha, zvon atď.) získali pozemok a 16. októbra 1904 slávnostne otvorili veľmi jednoduchú svätyňu. Pre brata Andrého, ktorý mal vtedy 59 rokov, to už bol veľký úspech. Kapacita tejto skromnej kaplnky bola približne 11 ľudí.
Uzdravenia bez zjavného vysvetlenia, ktoré mu ľudia pripisujú, urobili z brata Andrého obľúbeného hrdinu, ktorého povesť rástla. Začali ho prezývať „divotvorca z Mount Royal“ (). André však takéto pomenovanie popieral a hovoril, že neuzdravuje on, ale Boh prostredníctvom svätého Jozefa, vďaka modlitbám veriacich.
Rastúci prílev pútnikov bol taký veľký, že rozmery kaplnky museli byť v rokoch 1908 až 1912 štyrikrát zväčšené.
V polovici júla 1909 vedenie školy Notre-Dame prevzalo do správy oratórium. Správcom sa odteraz stal brat André, ktorého z tohto dôvodu uvoľnili z jeho funkcie vrátnika. Od roku 1910 mal dokonca brata-sekretára, ktorý odpovedal na veľké množstvo listov z Kanady i Spojených štátov.
Okrem toho od roku 1915 Andrejovi nadriadení dovolili, aby si dvakrát do roka oddýchol. Brat André využil túto príležitosť a navštívil príbuzných a priateľov v Suttone, Saint-Césaire a Quebecu, ale aj v Spojených štátoch (najmä v Novom Anglicku) a v Ontáriu (v Toronte, Sudbury, Ottawe).
Jeho ľudová povesť svätca a divotvorcu ho všade predchádzala. Prednosti staníc oznamovali jeho príchod a ľudia sa tlačili, keď vystupoval z vlaku, pri dverách hotelov alebo fary, kde bol ubytovaný. Stále sa diali aj uzdravovania, o ktorých informovali aj miestne noviny. Brat André sa vracal vždy s milodarmi, ktoré dostal ako poďakovanie za pomoc.
Oratórium svätého Jozefa pri Mount Royal vpravo|náhľad| Oratórium svätého Jozefa v Montreale. Aj keď spočiatku neboli Andrého predstavení naklonení jeho zámeru vybudovať oratórium, postupne si ich získal svojou úprimnosťou, jednoduchosťou a presvedčením. K týmto vlastnostiam treba pripočítať jeho veľkú lásku k Bohu, časté čítanie evanjelií, ako aj uctievanie Svätej rodiny a Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Brat André často približoval svojim blízkym priateľom Ježišovo umučenie s takou vierou, že boli dojatí a začali viac veriť. Často sa s nimi modlil a vykonával si pobožnosť krížovej cesty.
V roku 1913 bol na žiadosť laikov a s povzbudením miestneho biskupa Bruchésiho vypracovaný projekt baziliky, ktorej plány nakreslili architekti Alphonse Venne a Dalbé Viau.