Babylonia (nesprávne resp. zastarano pod vplyvom češtiny Babylónia alebo zastarano Babylonsko) môže byť: Čisto geografické označenie pre južnú časť Mezopotámie, presnejšie pre (záplavové) územie riek Eufrat a Tigris od dnešného Bagdadu na juh po Perzský záliv. Aj keď toto moderné označenie pochádza od slova Babylon (biblický Bábel), používa sa čisto geograficky, čiže aj pre obdobia, kedy neexistoval Babylon či žiadna babylonská ríša. Geografická Babylonia sa spočiatku delila na etnicko-geografické časti nazývané: Sumer (sumerské územie, južná časť Babylonie) a Akkad (semitské územie, severná časť Babylonie). Štát v rokoch cca 1894 až 539 pred Kr. so strediskom v Babylone, ktorého rozsah sa značne menil (územie bolo len výnimočne zhodné s geografickou Babyloniou), a ktorého dejiny sa delia takto [stredná chronológia]: starobabylonská ríša (1894 – 1594 pred Kr.) stredobabylonská ríša (1594 – 1155/1025 pred Kr.) vláda rôznych dynastií, úpadok (1155/1025 – 626 pred Kr.), z toho 729 – 626 pred Kr. de facto provincia novoasýrskej ríše (aj keď formálne v personálnej únii a ku koncu aj s „vlastnými“ vládcami) novobabylonská ríša (=Chaldejská ríša) (626 – 539 pred Kr.) Voľné označenie pre kultúrnu sumersko-semitskú tradíciu zhruba územia geografickej Babylonie
Dejiny Babylonie k = krátka chronológia
Neolit (8000 – 5000 pred Kr.) Prvé ľudské sídliská v Babylonii sa na rozdiel od severnej Mezopotámie objavili pravdepodobne až v druhej polovici 6. tis. pred Kr., určite však až okolo roku 5000 pred Kr., a to pravdepodobne najskôr v Eridu (Eridu bolo podľa sumerskej tradície najstarším mestom na svete).
Okolo roku 5000 – 4500 pred Kr. (iné pramene 4200 – 3800 pred Kr.) existovala v Babylonii kultúra Eridu-Hádždží Muhammad (pozri pod Obejdská kultúra), ktorá sa často považuje za prvú fázu Obejdskej kultúry. Náleziská sú Eridu, Hádždží Muhammad, Ur, Tell Ubajd (Obejd), Nippur a Rás el-Amjá. Hojne sa už používali kanály. Sídliská sú ešte stále dedinami. V Eridu vznikol prvý chrám na terase (prototyp budúcich zikkuratov).
Chalkolit (5000 – 3500 pred Kr.) V období chalkolitu (medenej doby) sa už častejšie objavujú aj ozdoby a prístroje z medi a zriedkavo aj z vzácnych kovov. Centrum vývoja Mezopotámie sa definitívne presúva do Babylonie, t. j. južnej Mezopotámie. Tvoria sa základné rysy budúcej mezopotámskej civilizácie. Vznikajú zárodky budúcich miest a zložitejšie formy ekonomickej a spoločenskej organizácie.
V rokoch 5000 – 3500 pred Kr. (iné pramene 4200 – 3300 pred Kr.) existovala Obejdská kultúra(=Ubajdská kultúra), zahŕňajúca kultúru Eridu-Hádždží Muhammad (pozri hore) a vlastnú (príp. vrcholnú) Obejdskú kultúru. Nachádzala sa spočiatku len v Babylonii, ale jej konečný rozsah bol približne na území Halafskej kultúry plus Babylonia, t. j. od Sýrie až po Perzský záliv (sčasti okrem Mezopotámie v užšom zmysle). Najvýznamnejšie náleziská sú Eridu a Tell Avajlí, ďalšími sú Ur, Uruk, Hádždží Muhammad, Girsu, Nippur, Čóga Mami, Tell Madhúr, Tell Arpačíja, Tepe Guara, Tell Brak, Šagar Bazar a samozrejme Tell Ubajd (Obejd). Vznikali už veľké verejné stavby (chrámy) a formovali sa prvé mestá. Kultúra na konci zaznamenala istý úpadok. Obejdská kultúra v severných oblastiach bola trocha odlišná od juhu – častejšie sa používajú kovy (pre blízkosť Arménska bohatého na kovy), maľby majú iné a bohatšie motívy, svätyne vyzerajú trochu inak a aj domy sú inakšie (okrúhle stavby rozdelené na väčší počet miestností).
Začiatok staroveku – vznik mezopotámskej civilizácie (3500 – 3000 pred Kr.) Sumeri a Semiti Po roku 3800 pred Kr. (t. j. v polovici 4. tisícročia pred Kr.) v dôsledku častých dažďov stúpli moria, ktoré spôsobili potopy v nížinách a sú zdrojom (aj biblických) povestí o potope. Zároveň sa však stali priechodnými púšte, čo umožnilo migrácie obyvateľstva.
Podľa posledného stavu poznania Sumeri (Sumerovia), prvé mezopotámske etnikum známe podľa mena, prišlo do južnej Babylonie z východu najneskôr v čase po vzniku (t. j. 3500 resp. 3300 pred Kr.) alebo v čase pred vrcholom (t. j. pred 3300 resp. 3100 pred Kr.) Uruckej kultúry (pozri dolu), čiže boli nositeľmi (vrcholu) tejto kultúry. Je možné, že prišli už počas Obejdskej kultúry, a že boli jej nositeľmi. Sumeri pravdepodobne neboli pôvodnými obyvateľmi tohto územia, existujú ale aj opačné názory. Podľa jazykovedcov prišli Sumeri z Indie. Po sumersky sa v Mezopotámii aktívne hovorilo až približne do roku 2000 pred Kr. Podľa obrázkov sa delili na skupinu s dlhými lebkami a skupinu s krátkymi lebkami (armenoidný typ).
Okrem Sumerov do oblasti prišli aj Semiti (neskorší Akkadi). Prišli zo severozápadnej Afriky ako kočovníci do severozápadnej Mezopotámie – neskôr aj do severnej Babylonie – najneskôr na začiatku Ranodynastického obdobia (pozri dolu), ale predpokladá sa, že prišli tesne po alebo pred Sumermi.
Urucká kultúra, vznik písma (3500 – 3200 pred Kr.) V rokoch 3500 – 3200 pred Kr. (iné pramene 3300 – 3000 pred Kr.) prakticky v celej Mezopotámii existovala Urucká kultúra (=kultúra Uruk-Gaura), ktorá nadviazala na výsledky Obejdskej kultúry. Významné náleziská sú Uruk, Eridu, Ur, Nippur, Tepe Gaura, Habúba Kabíra a Džebel Arúda. Počiatočná fáza je slabo dokumentovaná. Sídla na severe sa často vyčleňujú ako paralelná Gaurská kultúra (podľa Tepe Gaura). V posledných rokoch siahala Urucká kultúra až do Sýrie. Vplyv mala aj v juhozápadnom Iráne (územie neskôr nazývané Elam). Keramiku uruckého typu (ktorá je spravidla jednofarebná – červená alebo sivá) nachádzame v južnej Babylonii a ďalej na severozápade. Gaurská kultúra sa zas vyznačuje zvláštnymi svätyňami a bohatým umením rezby pečatidiel (pečatidlá používali už neolitické kultúry). Steny chrámov zo sušených tehál zvonka zdobili mozaiky z farebných kolíkov z vypálenej hliny alebo z vápenca (Uruk); na iných miestach zas chrámové steny zdobili nástenné maľby s figurálnymi námetmi (Tell Ukajr).
Po roku 3300 (iné pramene 3100) pred Kr. Urucká kultúra dosiahla svoj vrchol najmä v južnej Babylonii (vznik prvej tzv. vyspelej kultúry). V Uruku sa vtedy objavili monumentálne trojloďové 80-metrové svätyne (na terase z tehál) s pestrými mozaikami. Namiesto dovtedajších pečiatkových pečatidiel sa zjavili valcovité pečatidlá (pečatné valčeky; vznikli súčasne aj v susednom Elame), ktoré zostali typickými pre Mezopotámiu až do jej zániku. Odtláčali sa do hliny. Krajina pozostávala z niekoľkých mestských centier obklopených závislými sídlami. Všetka pôda bola vlastníctvom chrámu (svätyne), ktorý bol náboženským i svetským centrom mesta a bol asi zasvätený miestnemu božstvu. Chrámoví ekonomickí úradníci neskorouruckého obdobia sú aj autormi najstaršieho písma na Zemi, ktoré potom od Sumerov pravdepodobne prevzali Indovia a Egypťania. Najstaršie hlinené tabuľky s písomnými záznamami pochádzajú z Uruku (vrstva Uruk IV). Pred rokom 3000 pred Kr. sa písmo používalo len pre zoznamy a účtovné záznamy, písalo sa na hlinené tabuľky. Grafémy tohto obrázkového písma sa už v Džemdetnasrskom období, ale najmä v Ranodynastickom období (pozri ďalej), stávali abstraktnými a menili svoj výzor na charakteristické „kliny“. Tak vzniklo tzv. klinové písmo, ktoré sa dlho používalo v celej Prednej Ázii. Paralelne vzniklo okolo roku 3000 pred Kr. v západnom Iráne podľa vzoru uruckého písma odlišné písmo – protoelamské písmo. Vznikajú skutočné mestá, formuje sa vládnuca vrstva, nastal technologický pokrok vo všetkých oblastiach, rozširuje sa používanie kovov, začína výroba bronzu a iných zliatin. V Uruku rozlišovali štyri „stupne“ sveta: rastliny, živočíchy, človek a najvyššie svet bohov. Ľudia žili vo viacgeneračných domácnostiach a obydliach.
Džemdetnasrská kultúra (3200 až 3000 pred Kr.) V rokoch 3200 až 3000 pred Kr. (iné pramene 2950 – 2750 pred Kr.) existovala v Babylonii a v Mezopotámii v užšom zmysle Džemdetnasrská kultúra, ktorá sa často považuje za neskorú fázu Uruckej kultúry (súhrnne potom Urucko-džemdetnasrská kultúra). Významné náleziská sú Uruk, Džemdet Nasr (pri Kiši), Tutub a Ešnunna. Vznikla pravdepodobne v dôsledku nových migrácií, ktoré spôsobili zničenie veľkých chrámov v Uruku. Centrom zostáva južná Babylonia (Sumeri). Na severe došlo pravdepodobne k vzniku nejakej ríše. Keramika je opäť viacfarebná, výzdoba stien svätýň je iná ako predtým. Prevzali sa podstatné prvky Uruckej kultúry. Chrámy boli rozsiahle, prvýkrát na vyvýšenej terase. Rozvíjal sa typ so stredovou halou a bočnými menšími priestormi (Biely chrám v Uruku). Hlinené tabuľky sa objavili v Džemdet Nasri a Tell Ukvajri. Počet znakov je už vyšší, čo sa niekedy zdôvodňuje vyšším počtom ovládajúcim písmo. Úspešne sa rozvíjalo remeslo.
Sumerské písmo sa už používa aj pre jazyk Semitov v severnej Babylonii, ktorých už môžeme nazvať Akkadi (hoci to meno dostali až neskôr). Akkadi sa menia z kočovných pastierov na roľníkov a mešťanov a sčasti preberajú slová, kultúru a remeslo Sumerov.
Ranodynastické obdobie (3000 – 2340 pred Kr.) V rokoch 3000 až 2340 pred Kr. (iné pramene 2750 až 2350 pred Kr.) nasledovalo v Babylonii a blízkom okolí tzv. Ranodynastické obdobie. Najvýznamnejšie náleziská sú Kiš, Ešnunna, Tutub, Ur, Uruk, Šuruppak, Tell Adžrab, Lagaš, Girsu, Umma, Abú Salábích a Nippur. Obdobie sa asi začalo vpádmi z Iránu, ktoré spôsobili viacero zmien.
V tomto období sa v Mezopotámii formujú mestské štáty. Na ich čele stáli dedičné vladárske dynastie. Centrum tvorili mestské štáty v Babylonii, ale obdobie sa týka aj mestských štátov v susedných oblastiach, napr. v Sýrii (Ebla, Mari) a juhozápadnom Iráne (Súsy). V samotnej Mezopotámii existovalo asi 30 rôzne spolupracujúcich aj bojujúcich mestských štátov. K etnickému zloženiu pozri Džemretnasrská kultúra. Na opis dejín sú už k dispozícii početné písomné pramene (mestské archívy hlinených tabuliek, stavebné nápisy) z rôznych oblastí života (i slovníky a zmluvy). Dôležitým prameňom je Sumerský kráľovský zoznam napísaný asi až okolo 2000 pred Kr., ktorý opisuje dynastie panujúce v rôznych mestách od najstarších dôb (prvých panovníkov vládnucich pred potopou však historici ignorujú, lebo podľa zoznamu vládli a žili aj niekoľko sto rokov).
V sociálnej oblasti sa niekedy v tomto období oddelila svetská moc (dedičný vládca/kráľ „lugal“ v paláci) od predtým jedinej náboženskej moci (najvyšší správca/veľkňaz „en(si)“ v chráme/svätyni). Monumentálne svätyne sa zmenšili a zato sa zjavili prvé veľké (svetské) paláce (v Kiši okolo 2700 pred Kr.). Každé mesto malo svojho vlastného najvyšieho boha. Okrem toho sa (asi už aj pred ranodynastickým obdobím) rozlišovali dva druhy tzv. „domácností“: súkromné domácnosti a inštitucionálne domácnosti. Súkromné domácnosti boli viacgeneračné príbuzenské rodiny bývajúce a pracujúce v/pri jednom dome. Mali 20 až 30 členov a združovali sa do rodov, ktoré kolektívne vlastnili (a prípadne predávali) pôdu. Inštitucionálne domácnosti boli „chrámové domácnosti“ zložené z najvyššieho správcu a jemu podriadených zamestancov, rodiny, vojakov, kultových osôb a pod. a „palácové domácnosti“, zložené z vládcu a jemu podriadených obdobných osôb. Zamestnanci boli asi odmeňovaní v naturáliách. Inštitucionálne domácnosti časť pôdy, ktorú vlastnili, dávali ako odmenu zamestancom a časť tiež prenajímali tretím osobám.