Kent (staroangl. Cantwara rīce, tj. kráľovstvo Kentov, lat. Regnum Cantuariorum) bol jedným zo siedmich anglosaských kráľovstiev v dnešnom juhovýchodnom Anglicku, založené v ranom stredoveku. Existovalo od 5. alebo 6. storočia, pokiaľ nebolo úplne začlenené do kráľovstva WessexV článku používaná dvojica termínov západosaský a wessexský, respektíve východosaský a essexský, a ďalej juhosaský a sussexský sú synonymá. na konci 9. storočia a neskôr do kráľovstva Anglicka na začiatku 10. storočia ako grófstvo Kent.
Pod predchádzajúcou rímsko-britskou správou počas 4. storočia sa oblasť Kentu zápasila s opakovanými útokmi námorných nájazdníkov. Je pravdepodobné, že germánsky hovoriaci foederati boli pozvaní, aby sa v tejto oblasti usadili ako žoldnieri. Po konci rímskej správy v roku 410 sa do oblasti presťahovali ďalšie germánske hovoriace kmeňové zoskupenia, ako dokladajú archeologické dôkazy aj neskoršie anglosaské písomné pramene. Zdá sa, že primárnou etnickou skupinou, ktorá sa v tejto oblasti usadila, boli Jutovia. Založili svoje kráľovstvo vo východnom Kente a možno boli spočiatku pod nadvládou franskej ríše. Tvrdilo sa, že východosaská komunita sa pôvodne usadila v západnom Kente, ale v 6. storočí bolo ich územie dobyté rozširujúcim sa kráľovstvom z východného Kentu.
Prvým zaznamenaným kráľom Kentu bol Æthelberht, ktorý ako bretwalda mal na konci 6. storočia významný vplyv na iných anglosaských kráľov. Počas Æthelberhtovej vlády prijali Anglosasi v Kente kresťanstvo po príchode mnícha Augustína z Canterbury a jeho gregoriánskej misie v roku 597.
Kent bol jedným zo siedmich kráľovstiev takzvanej anglosaskej heptarchie, ale v 8. storočí, keď sa stal bábkovým kráľovstvom Mercie, stratil svoju nezávislosť. V 9. storočí sa Kent stal vazalom Wessexu a v 10. storočí sa stal súčasťou zjednoteného kráľovstva Anglicka, ktoré bolo vytvorené pod vedením Wessexu. Názov pôvodného kráľovstva sa od tej doby zachoval ako grófstvo Kent.
Znalosť anglosaského Kentu pochádza z vedeckého štúdia neskorších anglosaských textov, akými sú napríklad Anglosaská kronika alebo Historia ecclesiastica gentis Anglorum, ako aj z archeologických objavov, napríklad zanechaných na včasne stredovekých pohrebiskách a sídliskách, a ďalej na základe skúmania toponým.
Rímsko-britské obdobie náhľad|upright=0.8|vľavo|Rímska stena v Regulbium Pôvod Kentu a jeho hraníc je nejasný, ale zrejme zodpovedá územiu starovekého britského kmeňa Ceintů, po ktorých je pomenovaný. Tento názov bol prevzatý zo staršieho miestneho názvu Cantium („roh krajiny“ alebo „krajina na okraji“) použitého v predchádzajúcej predrímskej dobe železnej. Julius Caesar odkazuje na štyroch panovníkov regiónu Cantiacia.
V rímsko-britskom období oblasť súčasného Kentu, ktorá ležala východne od rieky Medway, bola civitas známa ako Cantiaca. Jej meno bolo prevzaté zo staršieho všeobecne britonského miestneho mena Cantium („roh krajiny“ alebo „krajina na okraji“) použitého v predchádzajúcej predrímskej dobe železnej, aj keď rozsah tejto kmeňovej oblasti nie je známy.
Na konci 3. a počas 4. storočia bola rímska Británia opakovane napádaná Frankmi, Sasi, Piktovia a Škóti. Kent ako časť Británie najbližšie ku kontinentálnej Európe pravdepodobne zažil mnoho útokov námorných nájazdníkov. V dôsledku nájazdov na pobreží Kentu tu vystavali Rimania štyri pevnosti v rámci systému opevnení po oboch stranách Lamanšského prielivu známeho ako Litus Saxonicum: Regulbium, Rutupiae, Dubris a Portus Lemanis. Je tiež pravdepodobné, že germánsky hovoriaci žoldnieri zo severnej Galie, známy ako foederati, boli najatí, aby doplnili regulérne rímské jednotky počas tohto obdobia. Služba týchto foederati bola zrejme platená pozemkami v Kente. Títo foederati sa pravdepodobne asimilovali do rímsko-britskej kultúry, čo sťažuje ich archeologické rozlíšenie.
Existujú dôkazy, že v priebehu 4. a na začiatku 5. storočia boli opustené vidiecke villy, čo naznačuje, že sa rímsko-britská elita uchyľovala do relatívnej bezpečnosti opevnených mestských centier. Úpadok však zaznamenali aj mestské centrá. V Canterbury klesala populácia a znižovala sa aktivita od konce 3. storočia, zatiaľ čo Dover bol opustený koncom 4. storočia. V roku 407 opustili rímske légie Britániu, aby sa vysporiadali s nájazdami do srdca ríše na kontinente. V roku 410 poslal rímsky cisár Honorius svojim britským poddaným dopis, v ktorom oznámil, že sa od tejto chvíle musí postarať o svoju vlastnú obranu a nemôžu sa naďalej spoliehať na to, že ich rímske légie ochránia. Podľa Anglosaské kroniky, spísanej v neskoršom anglosaskom Anglicku a nepovažované za presný záznam udalostí v 5. storočí, opustilo Britániu v roku 418 mnoho Rimanov cez kentske prístavy, pričom so sebou vzali veľkú časť svojho majetku. Tento záznam môže zachovávať spomienku na skutočný exodus rímskej aristokracie.
Rané obdobie anglosaského Kentu Anglosaská migrácia: 410–499 náhľad|upright|Hengest a Horsa, zobrazení v publikácii A Restitution of Decayed Intelligence in Antiquities concerning the most noble and renowned English Nation od angloholandského vydavateľa Richarda Verstegana (1605) Podľa súčasného britského archeológa Martina Welcha bolo 5. storočie svedkom „radikálnej transformácie toho, čo sa stalo Kentom politicky, sociálne a z hľadiska fyzickej krajiny“. Literárne záznamy aj archeologické dôkazy ukazujú na migráciu germánsky hovoriacich národov zo severnej Európy do Británie počas tohto storočia. O rozsahu tejto migrácie sa však stále vedie mnoho debát. Niektorí historici ju považujú za masovú migráciu, pri ktorej veľké množstvo germánskych obyvateľov opustilo severnú Európu, aby sa usadilo v Británii. Iní argumentovali, že prišla len malá vojenská elita, ktorá ovládla (alebo dokonca zotročila) rímsko-britskú populáciu, ktorá potom začala používať staroanglický jazyk a prisvojila si materiálnu kultúru novopríchodzích. Diskutuje sa tiež aj o osude rímsko-britskej populácie. Mnoho jej príslušníkov mohlo utiecť do západnej Británie alebo do Bretónska.
Časť rímsko-britského obyvateľstva v Kente pravdepodobne zostala, pretože rímske meno pro túto oblasť Cantiaca ovplyvnilo meno novovzniknutého anglosaského kráľovstva Cantware („obyvatelia Kentu“).
Germánska migrácia do Británie ich zaznamenala v textoch z neskoršieho anglosaského obdobia, hlavne v Bedovej Historia ecclesiastica gentis Anglorum a v Anglosaskej kronike. Oba tieto zdroje spoliehajú na ústnu tradíciu z 5. storočia a boli pokusom o vytvorenie mýtov o pôvode, ktoré by ospravedlňovali súdobú politiku. Podľa Anglosaskej kroniky pozval do Británie „kráľ Britonov“Pre pôvodných obyvateľov rímskej a porímskej Británie používa moderná angličtina súhrnne termín „Britons“, teda „Britonovia“, na rozdiel od súčasných Britov, teda „Brits/British“; termín „Britonovia“ v slovenčine sa udomácnil len čiastočne. menom Vortigern dvoch germánskych vodcov Hengista a Horsu („hrebec“ a „kôň“) , aby mu pomohli brániť krajinu pred piktskými nájazdníkmi. Hengist a Horsa sa mali vylodiť pri Ypwinesfleote (Ebba's Creek, súčasný Ebbsfleet neďaleko Ramsgate vo východnom Kente) v roku 449. Bratria najprv porazili Piktov, potom sa obrátili proti Britonom a pozvali ďalšie germánske kmene, aby kolonizovali Britániu. Medzi nimi boli starí Sasi, Anglovia a Jutovia. Jutovia sa usadili v Kente a na ostrove Wight a založili kráľovstvo Cantware a Wihtware. náhled|upright|vľavo|Ostrov Thanet vrátane Ebbsfleetu na mape Kentu v období rímskej Británie Podľa Anglosaskej kroniky bojovali v roku 455 Hengist a Horsa s Vortigernom v bitke pri Ægelesthrepu (pravdepodobne Aylesford v Kente), počas ktorej Horsa prišiel o život. Hengist sa stal namiesto Vortigerna kráľom, po ňom nastúpil jeho syn Æsc. V roku 456 bojovali Hengest a Æsc s Britonmi v Crecganforde (pravdepodobne Crayford). Britonovia sa tak stiahli z Kentu do svojej londýnskej pevnosti. Podobný popis poskytuje v Bedovej Historia ecclesiastica gentis Anglorum: že ľudia z Kentu a ostrova Wight sú potomkovia jutských osadníkov a že Horsa bol zabitý v bitku proti Britonom, a dodáva, že jeho telo bolo pochované vo východnom Kente. Presnosť týchto záznamov je spochybňovaná. Súčasná historička S. E. Kelly uvádza, že „legendárne detaily sa dajú ľahko odmietnuť“. Historici často nahliadajú na Hengista a Horsu ako na mytologické postavy vypožičané z ľudovej slovesnosti s cieľom legitimizovať vládcov stredného až neskorého anglosaského obdobia.Nie je zhoda ohľadne toho, do akej miery možno s touto legendou nakladať ako so skutočnosťou. Napríklad súčasná britská historička Barbara Yorkeová hovorí: „Nedávne podrobné štúdie […] potvrdili, že tieto záznamy sú do značnej miery mýtické a že akákoľvek spoľahlivá ústna tradícia, ktorú mohli predstavovať, bola stratená v konvenciách formátu legendy o pôvode“, ale iný britský historik Richard Fletcher (1944–2005) hovorí o Hengistovi, že „neexistuje žiadny dobrý dôvod k pochybnostiam o jeho existencii“, a ďalší britský historik James Campbell (1935–2016) dodáva, že „aj keď pôvod takýchto análov je hlboko tajomný a podozrivý, nedá sa ich jednoducho vyradiť“.Yorke, Kings and Kingdoms, s. 26Fletcher, Who's Who, s. 15–17Campbell et al., The Anglo-Saxons, s. 38.
Prichádzajúci germánski obyvatelia sa usadili na najúrodnejšej poľnohospodárskej pôde romanizovaných Britonov, hlavne v podhorí na sever od kriedovej pahorkatiny North Downs a v údolí Holmesdale južne od svahov tejto pahorkatiny. Je pravdepodobné, že doplňovali rastlinnú poľnohospodársku výrobu chovom zvierat. Vzhľadom na blízkosť pobrežia a riek sa zrejme zaoberali aj rybolovom a obchodom. Anglosasi využívali už existujúce prehistorické a rímske cestné systémy, pričom 85% pohrebísk bolo umiestnených do 1,2 km od rímskej cesty, splavnej rieky alebo pobrežia a zostávajúcich 15% bolo blízko starobylých cestičiek. O týchto raných osadách existuje málo archeologických dôkazov, ale jedným z významných príkladov je zemľanka v Lower Warbanku v dedinke Keston (v súčasnosti súčasť Veľkého Londýna), ktorá bola postavená na mieste bývalej rímskej villy susediacej s rímsko-britskou cestičkou cez pahorkatinu North Downs. Keramika z 5. storočia bola taktiež objavená na mnohých lokalitách rímskych vill po celom Kente, čo naznačuje opätovné osídlenie týchto lokalít počas tohto obdobia. Vo východnom Kente pohrebisko z 5. storočia väčšinou obsahuje iba pohreby do hrobu s výrazným kentským charakterom. Naopak pohrebisko v západnom Kente ako napríklad v Orpingtone sú zmiešané s pohrebmi žehom aj do hrobu, čo je typickejšie pro saské pohrebiská na sever od rieky Temže. To môže naznačovať, že západný Kent bol v tejto dobe nezávislý od východného Kentu a bol súčasťou kráľovstva Essex severne od ústia Temže.
Rozmach a expanzia na západ: 500 – 590 V 6. storočí bolo kráľovstvo Kent v určitom vzťahu závislosti od merovejovskej franskej ríše, ktorá vtedy rozširovala svoj vplyv v severozápadnej Európe. Textové pramene naznačujú, že Kent mohol byť pod merovejovskou kontrolou časť tohto storočia. Archeologické dôkazy o franskej hmotnej kultúre z tohto obdobia boli objavené v Kente, ale nie v iných oblastiach nížinnej južnej Británie, čo naznačuje, že Kent mal monopol na obchod s franskou ríšou.
V kontinentálnej Európe boli objavené kentské artefakty zo 6. storočia hlavne v oblastiach súčasného francúzskeho departementu Charente, v západnej Normandii, Porýnií, Frízsku, Durínsku a v južnej Škandinávii. Relatívne chýbajú v oblasti medzi Seinou a Sommou naproti cez Lamanšský prieliv proti sídlam Južných Sasov v Sussexe, z čoho môže vyplývať, že obchod prebiehal skôr medzi konkrétnymi kmeňovými alebo etnickými skupinami, než aby bol založený na geografickej blízkosti. Existujú aj archeologické dôkazy o kentských obchodných väzbách v súčasnom grófstve Hampshire a na ostrove Wight a o kópiach alebo napodobeninách objavujúcich sa na pohrebiskách vo vzdialenejších oblastiach, ako sú súčasné grófstva Wiltshire a Cambridgeshire.