Fernando Affonso Collor de Mello (* 12. august 1949, Rio de Janeiro, Brazília) je brazílsky politik, ktorý pôsobil ako 32. prezident Brazílie od roku 1990 až po rok 1992, kedy rezignoval po neúspešnom pokuse zastaviť proces svojej obžaloby brazílskym senátom. Collor bol prvým demokraticky zvoleným brazílskym prezidentom po skončení brazílskej vojenskej diktatúry. Stal sa najmladším prezidentom v brazílskej histórii, do úradu nastúpil vo veku 40 rokov. Po jeho odstúpení z prezidentského úradu pokračoval proces obžaloby pre obvinenia z korupcie. Senát uznal Collora za vinného a diskvalifikoval ho z výkonu volenej funkcie na osem rokov (1992 – 2000). Neskôr bol obvinenia zbavený v jeho súdnom procese pred brazílskym Najvyšším federálnym súdom pre nedostatok platných dôkazov.
Fernando Collor sa narodil do politickej rodiny. Je synom bývalého senátora Arnona Affonsa de Fariasa Mella a Ledy Collorovej (dcéry bývalého ministra práce Lindolfa Collora). „Collor“ je portugalská adaptácia nemeckého priezviska Köhler od jeho starého otca z matkinej strany Lindolfa Leopolda Boeckela Collora.
Collor neskôr pôsobil ako senátor za Alagoas od februára 2007 do februára 2023. Prvýkrát vyhral voľby v roku 2006 a znovu bol zvolený v roku 2014. V auguste 2017 bol Collor obvinený brazílskym Najvyšším federálnym súdom, že v rokoch 2010 až 2014 dostal úplatky vo výške približne 9 miliónov USD od dcérskej spoločnosti Petrobras BR Distributor.
Skorá kariéra Collor sa stal prezidentom brazílskeho futbalového klubu Centro Sportivo Alagoano (CSA) v roku 1976. Po vstupe do politiky bol v roku 1979 vymenovaný za starostu hlavného mesta štátu Alagoas Maceió (Aliancia Národnej Obnovy), v roku 1982 bol zvolený za federálneho poslanca (Sociálnodemokratická strana) a nakoniec bol zvolený za guvernéra samotného malého severovýchodného štátu Alagoas (Brazílske demokratické hnutie) v roku 1986.
Počas svojho pôsobenia vo funkcii guvernéra vzbudil publicitu tým, že údajne bojoval proti vysokým platom pre štátnych zamestnancov, ktorých označil za marajás (maharadžov) (prirovnal ich k bývalým kniežatám Indie, ktorí dostali od vlády štipendium ako kompenzáciu za to, že sa vzdali svojich pozemkov). Je sporné, do akej miery jeho politika znížila verejné výdavky, ale politická pozícia ho určite urobila populárnym v krajine. To pomohlo naštartovať jeho politickú kariéru, pomocou televíznych vystúpení v celoštátnom vysielaní (na guvernéra z takého malého štátu dosť nezvyčajné).
Prezident Brazílie (1990 – 1992) vľavo|náhľad| Collor v deň inaugurácie 15. marca 1990 V roku 1989 Collor porazil s 35 miliónmi hlasov Luiza Inácia Lulu da Silvu v kontroverznom dvojkolovom prezidentskom súboji. V decembri 1989, niekoľko dní pred druhým kolom, sa podnikateľ Abílio Diniz stal obeťou senzačného politického únosu. Tento čin sa považuje za pokus sabotovať šance Lulu na víťazstvoChauí, Marilena (29 October 2010) spojením únosu s politickou ľavicou. V tom čase brazílske zákony zakazovali akejkoľvek strane osloviť médiá počas obdobia tesne pred dňom volieb. Lulova strana tak nemala možnosť objasniť obvinenia, že strana (PT) bola zapletená do únosu. Collor zvíťazil v štáte São Paulo proti mnohým významným politickým osobnostiam. Ako prvý brazílsky prezident zvolený voľbou ľudu po 29 rokoch, Collor strávil prvé roky svojho prezidentovania bojom s infláciou, ktorá občas dosahovala 25 % mesačne.
Hneď v deň, keď sa ujal úradu, spustil Collor Plano Collor (Collorov plán), ktorý implementovala jeho ministerka financií Zélia Cardoso de Mello (nepríbuzná Collorovi). Plán sa pokúšal znížiť peňažnú zásobu násilnou konverziou veľkých častí spotrebiteľských bankových účtov na bezhotovostné vládne dlhopisy, pričom súčasne zvyšoval tlačenie peňažných poukážok, čo bolo protiváhou v boji proti hyperinflácii.
Voľný obchod, privatizácia a štátne reformy vpravo|náhľad| Collor máva ľuďom Počas pôsobenia Zélie ako brazílskej ministerky financií prešla krajina obdobím veľkých zmien, ktoré sa vyznačovali tým, čo časopis ISTOÉ nazval „bezprecedentnou revolúciou“ na mnohých úrovniach verejnej správy: „privatizácia, otvorenie trhu voľnému obchodu, podpora priemyselnej modernizácie, dočasná kontrola hyperinflácie a zníženie verejného dlhu."
Mesiac pred nástupom Collora k moci bola hyperinflácia na úrovni 90 percent za mesiac a stúpala. Všetky účty nad 50 000 cruzeiros (v tom čase asi 500 USD) boli na niekoľko týždňov zmrazené. Collor navrhol tiež zmrazenie miezd a cien, ako aj výrazné zníženie vládnych výdavkov. Opatrenia ľudia prijali bez nadšenia, hoci mnohí sa domnievali, že na zabitie hyperinflácie sú potrebné radikálne opatrenia. V priebehu niekoľkých mesiacov sa však inflácia obnovila a nakoniec dosiahla sadzby 10 percent mesačne.
Počas svojej vlády bol Collor obvinený z prehliadania schémy kupovania vplyvu. Obvinenia zavážili vládu a priviedli Collora a jeho tím k inštitucionálnej kríze vedúcej k strate dôveryhodnosti medzi ľuďmi, ktorá sa dostala až k ministerke financií Zélii.
Táto politická kríza mala negatívne dôsledky na jeho schopnosť vykonávať svoju politiku a reformy. Plano Collor I pod vedením Zélie bol obnovený implementáciou Plano Collor II; strata prestíže vlády však spôsobila, že tento nadväzujúci plán bol krátkodobý a do značnej miery neúčinný. Neúspech Zélie a Plano Collor I viedol k ich nahradeniu Marcíliom Marquesom Moreirom a jeho Plano Collor II. Moreirov plán sa snažil napraviť niektoré aspekty prvého plánu, ale už bolo neskoro. Collorova administratíva bola paralyzovaná rýchlym zhoršovaním jeho imidžu v dôsledku série obvinení z korupcie.
Počas Plano Collor sa ročná inflácia najprv znížila z 30 000 percent v roku 1990 (Collorov prvý rok vo vláde) na 400 percent v roku 1991, ale potom sa v roku 1992 (keď odišiel z úradu) vyšplhala späť na 1 020 percent. Inflácia ďalej rástla na 2 294 percent v roku 1994 (dva roky po jeho odchode z funkcie). Hoci Zélia neskôr uznala, že Plano Collor neukončil infláciu, uviedla tiež: „Je tiež možné jasne vidieť, že za veľmi ťažkých podmienok sme podporovali vyrovnávanie štátneho dlhu – a to spolu s komerčným otvorením vytvoril základ pre realizáciu Plano Real."
Časti Collorovho programu voľného obchodu a privatizácie nasledovali jeho nástupcovia: Itamar Franco (Collorov viceprezident), Fernando Henrique Cardoso (člen Francovho kabinetu) a Lula da Silva. Collorova administratíva sprivatizovala 15 rôznych spoločností a začala proces privatizácie niekoľkých ďalších, ako napríklad Embraer, Telebras a Companhia Vale do Rio Doce. Niektorí členovia Collorovej vlády boli tiež súčasťou neskoršej Cardosovej administratívy v rôznych alebo podobných funkciách.
Luiz Carlos Bresser-Pereira, minister v predchádzajúcej administratíve prezidenta Josého Sarneya a nasledujúcich vlád Fernanda Henriqueho Cardosa, uviedol, že „Collor zmenil politickú agendu v krajine, pretože zaviedol odvážne a veľmi potrebné reformy a presadzoval fiškálne úpravy. Aj keď boli urobené podobné pokusy od roku 1987, bolo to práve počas Collorovej vlády, kedy boli staré etatistické myšlienky konfrontované a bojovalo sa proti ním odvážnym programom ekonomických reforiem zameraných na voľný obchod a privatizáciu."Silvando da Silva do Nascimento, Rangel. Podľa Philippa Fauchera, profesora politických vied na McGill University, kombinácia politickej krízy a hyperinflácie naďalej znižovala Collorovu dôveryhodnosť a v tomto politickom vákuu prebiehal proces impeachmentu, ktorý urýchlili obvinenia Pedra Collora (Collorovho brata) a iné sociálne a politické sektory, ktoré si mysleli, že im jeho politika poškodí.
Ocenenia V roku 1991 UNICEF vybral tri zdravotné programy: komunitní agenti, laické pôrodné asistentky a eradikácia osýpok ako najlepšie na svete. Tieto programy boli propagované počas Collorovej administratívy. Do roku 1989 bol brazílsky záznam o očkovaní považovaný za najhorší v Južnej Amerike. Počas Collorovej vlády získal brazílsky očkovací program cenu OSN ako najlepší v Južnej Amerike. Collorov projekt Minha Gente (Moji Ľudia) získal v roku 1993 cenu OSN Project Model for the Humanity.
Obvinenia z korupcie a odvolanie vľavo|náhľad| Demonštranti žiadajú Collorovo odvolanie pred Národným kongresom v septembri 1992 vľavo|náhľad| Odvolanie: Fernando Collor opúšťa palác Planalto naposledy ako prezident, 2. októbra 1992 V máji 1992 ho jeho brat Pedro Collor obvinil, že prehliadal schému obchodovania s vplyvom, ktorú viedol pokladník jeho kampane Paulo César Farias. Federálna polícia a federálna prokuratúra začali vyšetrovanie. 1. júla 1992 sa v Kongrese vytvorila Spoločná parlamentná vyšetrovacia komisia zložená zo senátorov a členov Poslaneckej snemovne, aby vyšetrila obvinenie a preskúmala dôkazy, ktoré odhalila polícia a federálni prokurátori. Senátor Amir Lando bol vybraný za hovorcu vyšetrovacej komisie, ktorej predsedal kongresman Benito Gama. Farias, Pedro Collor, vládni úradníci a ďalší boli predvolaní a predniesli pred ním výpovede. O niekoľko týždňov neskôr, keď vyšetrovanie napredovalo a bolo pod paľbou, Collor požiadal v národnej televízii o podporu ľudí, aby vyšli na ulicu a protestovali proti „pučistickým“ silám. 11. augusta 1992 tisíce študentov organizovaných Národným študentským zväzom (União Nacional dos Estudantes – UNE) protestovali na ulici proti Collorovi. Ich tváre, často namaľované zmesou farieb vlajky a protestnej čiernej, viedli k tomu, že ich nazývajú „Caras-pintadas“ („Pomaľované tváre“).
26. augusta 1992 bolo schválené konečné vyšetrovanie Kongresu v pomere 16 ku 5. Správa dospela k záveru, že existujú dôkazy o tom, že Fernando Collor mal osobné výdavky zaplatené z peňazí, ktoré získal Paulo César Farias prostredníctvom svojho systému kupovania vplyvu.
V dôsledku toho petícia do Poslaneckej snemovne od občanov Barbosu Limu Sobrinha a Marcela Lavenèreho Machada, respektíve vtedajšieho predsedu Brazílskej tlačovej asociácie a vtedajšieho predsedu Brazílskej advokátskej komory, ktorí formálne obvinili Collora zo zločinov zodpovednosti (brazílsky ekvivalent „vysokých trestných činov a priestupkov“, ako je zneužitie právomoci), oprávňujúcich odvolanie z funkcie podľa ústavných a právnych noriem pre impeachment (odvolanie). V Brazílii musí formálnu petíciu za odvolanie prezidenta podať jeden alebo viacerí súkromní občania, nie korporácie alebo verejné inštitúcie.
Formálnou petíciou podanou 1. septembra 1992 sa začalo konanie o obžalobe a odvolaní. Poslanecká snemovňa zriadila 3. septembra 1992 osobitný výbor na preskúmanie petície za impeachment. Dňa 24. septembra 1992 výbor hlasoval (32 hlasov za, 1 hlas proti, 1 sa zdržal hlasovania) za schválenie petície za impeachment a odporučil, aby celá Poslanecká snemovňa prijala obvinenia z impeachmentu. Podľa ústavy Brazílie proces obžaloby vyžadoval, aby dve tretiny Poslaneckej snemovne hlasovali, aby bolo možné poslať obvinenia Senátu. Dňa 29. septembra 1992 bol Collor odvolaný Poslaneckou snemovňou, pričom súhlasili viac ako dve tretiny jej členov. V rozhodujúcom hlasovaní hlasovalo za 441 poslancov a 38 poslancov bolo proti uzneseniu o vznesení obvinenia.Lattman-Weltman, Fernando.