Francúzske náboženské vojny boli sériou občianskych vojen medzi francúzskymi katolíkmi a protestantmi (tzv. hugenotmi) v rokoch 1562 až 1598. Na následky násilia, hladu alebo chorôb priamo spôsobených konfliktom zomreli dva až štyri milióny ľudí a konflikt vážne narušil moc francúzskej monarchie. Jednou z jeho najznámejších epizód bola Bartolomejská noc v roku 1572. Boje sa skončili kompromisom v roku 1598, keď bol Henrich Navarrský, ktorý v roku 1593 konvertoval na katolicizmus, vyhlásený za francúzskeho kráľa Henricha IV. a vydal Nantský edikt, ktorý hugenotom priznal značné práva a slobody. Katolíci však naďalej nesúhlasili s protestantmi a Henrichom a jeho zavraždenie v roku 1610 vyvolalo nové kolo hugenotských povstaní v 20. rokoch 17. storočia.
Napätie medzi týmito dvoma náboženstvami sa stupňovalo od 30. rokov 16. storočia a prehlbovalo existujúce regionálne rozpory. Smrť francúzskeho kráľa Henricha II. v júli 1559 iniciovala dlhotrvajúci boj o moc medzi jeho vdovou Katarínou Medicejskou a mocnými šľachticmi. Medzi nimi bola horlivá katolícka frakcia vedená rodmi Guise a Montmorency a protestanti na čele s rodom Condé a navarrskou kráľovnou Janou III. Obe strany dostávali pomoc od vonkajších mocností, pričom Španielsko a Savojsko podporovali katolíkov a Anglicko a Nizozemská republika podporovali protestantov.
Umiernení, známi aj ako Politiqueovia, dúfali, že sa im podarí udržať poriadok centralizáciou moci a ústupkami hugenotom namiesto represívnej politiky Henricha II. a jeho otca Františka I. Spočiatku ich podporovala Katarína Medicejská, ktorej edikt zo Saint-Germain z januára 1562 vyvolal silný odpor frakcie Guiseovcov a v marci viedol k vypuknutiu rozsiahlych bojov. Neskôr svoj postoj pritvrdila a podporila Bartolomejskú noc v Paríži v roku 1572, v dôsledku ktorého katolícke davy zabili 5 000 až 30 000 protestantov v celom Francúzsku.
Vojny ohrozovali autoritu monarchie a posledných kráľov z rodu Valois, Kataríniných troch synov Františka II., Karola IX. a Henricha III. Ich nástupca z Bourbonskej dynastie Henrich IV. reagoval vytvorením silného centrálneho štátu a rozšírením tolerancie voči hugenotom; táto politika trvala až do roku 1685, keď Henrichov vnuk Ľudovít XIV. zrušil Nantský edikt.
Názov a periodizácia Popri "francúzskych náboženských vojnách" a "hugenotských vojnách" sa tieto vojny označujú aj ako "osem náboženských vojen" alebo jednoducho "náboženské vojny" (len v rámci Francúzska).
O presnom počte vojen a ich dátumoch historici stále diskutujú: niektorí tvrdia, že vojny ukončil Nantský edikt (13. apríla 1598) a Vervinský mier (2. mája 1598), zatiaľ čo následné hugenotské povstania v 20. rokoch 17. storočia vedú iných k názoru, že skutočným ukončením je Alèský mier z roku 1629. Zhodným začiatkom vojen je však masaker vo Wassy v roku 1562 a Nantský edikt prinajmenšom ukončil túto sériu konfliktov. Počas tohto obdobia po zložitých diplomatických rokovaniach a mierových dohodách nasledovali nové konflikty a boje o moc.
Americkí vojenskí historici Kiser, Drass a Brustein (1994) zachovali tieto rozdelenia, periodizácie a miesta:
Masaker vo Wassy (1562)západné Francúzsko Prvá náboženská vojna (15621563)západné a juhozápadné Francúzsko Druhá náboženská vojna (15671568)západné a juhozápadné Francúzsko Tretia náboženská vojna (15681570)západné a juhozápadné Francúzsko Bartolomejská noc (1572)severovýchodné Francúzsko Štvrtá náboženská vojna (15721573)západné a juhozápadné Francúzsko Piata náboženská vojna (15751576)západné a juhozápadné Francúzsko Šiesta náboženská vojna (15761577)západné a juhozápadné Francúzsko Siedma náboženská vojna (1580)západné a juhozápadné Francúzsko Ôsma náboženská vojna (15851589)západné a juhozápadné Francúzsko Deviata náboženská vojna (15891598)západné a juhozápadné Francúzsko
Kohn (2013) aj Clodfelter (2017) postupovali podľa rovnakého počítania a periodizácie a poznamenali, že "vojna troch Henrichov" bol iný názov pre ôsmu náboženskú vojnu, pričom Kohn pridal "vojnu milencov" ako ďalší názov pre siedmu vojnu. S touto chronológiou sa vo svojej biografii Michela de Montaigne (2014) stotožnila aj Elizabeth Guild, s výnimkou datovania Siedmej náboženskej vojny do rokov 15791580, a nie len do roku 1580. Holt (2005) presadzoval skôr odlišnú periodizáciu od roku 1562 do roku 1629, pričom písal skôr o "občianskych vojnách" než o náboženských vojnách, šiestu vojnu datoval do marca až septembra 1577 a ôsmu vojnu od júna 1584 (smrť Františka z Anjou) do apríla 1598 (Nantský edikt); napokon, hoci ju neoznačil číslom, Holt považoval obdobie rokov 16101629 za "poslednú náboženskú vojnu".
Pozadie
Zavedenie reformačných myšlienok vľavo|náhľad|Ján Kalvín, ktorého myšlienky sa stali kľúčovými pre francúzsky protestantizmus Renesančný humanizmus sa začal v 14. storočí v Taliansku a do Francúzska sa dostal začiatkom 16. storočia, čo sa zhodovalo s nástupom protestantizmu vo Francúzsku. Hnutie zdôrazňovalo význam ad fontes, teda štúdia pôvodných prameňov, a spočiatku sa zameriavalo na rekonštrukciu svetských gréckych a latinských textov. Neskôr sa rozšírilo na čítanie, štúdium a preklad diel cirkevných otcov a Nového zákona s cieľom náboženskej obnovy a reformy. Humanistickí učenci tvrdili, že výklad Biblie si vyžaduje schopnosť čítať Nový zákon a Starý zákon v gréckom a hebrejskom origináli, a nie spoliehať sa na latinský preklad zo 4. storočia známy ako "Vulgáta Biblia".
V roku 1495 začal Benátčan Aldus Manutius používať novo vynájdený tlačiarenský lis na výrobu malých, lacných, vreckových vydaní gréckej, latinskej a ľudovej literatúry, čím po prvýkrát sprístupnil vedomosti zo všetkých odborov širokému publiku. Lacné pamflety a brožúry umožnili šírenie teologických a náboženských myšlienok nevídaným tempom. V roku 1519 John Froben vydal zbierku diel Martina Luthera a vo svojej korešpondencii si všimol, že 600 výtlačkov sa posiela do Francúzska a Španielska a predáva sa v Paríži. náhľad|254x254bod|Náboženská geopolitika 16. storočia na mape moderného Francúzska V roku 1521 skupina reformátorov vrátane Jacquesa Lefèvra a Guillauma Briçonneta, nedávno vymenovaného biskupa v Meaux, vytvorila Kruh v Meaux, ktorého cieľom bolo zlepšiť kvalitu kázania a náboženského života vo všeobecnosti. Pridal sa k nim François Vatable, odborník na hebrejčinu, spolu s Guillaumom Budé, klasikom a kráľovským knihovníkom. Lefèvrov Päťveršový žaltár a jeho komentár k Listu Rimanom zdôrazňovali doslovný výklad Biblie a ústredné postavenie Ježiša Krista. Mnohé z princípov luteránstva sa prvýkrát objavili v Lutherových prednáškach, ktoré zase obsahovali mnohé myšlienky vyjadrené v Lefèvrových dielach.
Medzi ďalších členov Kruhu patrila Margita Navarrská, sestra Františka I. a matka Jany III., ako aj Guillaume Farel, ktorý bol v roku 1530 pre svoje reformátorské názory vyhostený do Ženevy a presvedčil tam Jána Kalvína, aby sa k nemu pripojil. Obaja muži boli v roku 1538 vykázaní zo Ženevy za to, že sa postavili proti tomu, čo považovali za zasahovanie vlády do náboženských záležitostí; hoci sa obaja pohádali kvôli povahe eucharistie, Kalvínovi návrat do Ženevy v roku 1541 umožnil sformovať učenie kalvinizmu.
Kľúčovou hnacou silou reformného hnutia bola korupcia medzi duchovenstvom, ktorú Luther a ostatní napádali a snažili sa ju zmeniť. Takáto kritika nebola nová, ale tlačiareň umožnila jej široké šírenie, ako napríklad Margitin Heptameron, zbierka príbehov o nemorálnosti duchovenstva. Ďalšou sťažnosťou bolo zredukovanie spásy na obchodný systém založený na predaji odpustkov, čo prispelo k všeobecnému nepokoju a zvýšilo popularitu diel, ako bol Farelov preklad modlitby Pána, Pravá a dokonalá modlitba. Ten sa zameriaval na Sola fide, teda myšlienku, že spása je bezplatný dar od Boha, zdôrazňoval dôležitosť porozumenia v modlitbe a kritizoval duchovenstvo za to, že bráni rastu pravej viery.
Rast kalvinizmu náhľad|274x274bod|Po počiatočnom období tolerancie František I. potláčal reformátorské myšlienky.
Talianske oživenie klasickej vzdelanosti oslovilo Františka I. (14941547), ktorý v Paríži zriadil kráľovské profesúry, aby lepšie porozumel antickej literatúre. To sa však netýkalo náboženstva, najmä po Bolognskom konkordáte z roku 1516, keď pápež Lev X. zvýšil kráľovskú kontrolu nad galikánskou cirkvou a umožnil Františkovi menovať francúzskych duchovných a vyberať dane z cirkevného majetku. Na rozdiel od Nemecka francúzska šľachta tiež vo všeobecnosti podporovala status quo a existujúcu politiku.
Napriek osobnému nesúhlasu František toleroval myšlienky Martina Luthera, keď sa koncom 20. rokov 16. storočia dostali do Francúzska, najmä preto, že definícia katolíckej ortodoxie bola nejasná, takže bolo ťažké presne určiť, čo je a čo nie je kacírstvo. V rozvíjajúcej sa náboženskej schizme sa snažil držať strednú cestu, ale v januári 1535 katolícke úrady vydali definitívne rozhodnutie, keď "luteránov" zaradili medzi kacírskych zwingliánov. Kalvín, pôvodom z Noyonu v Pikardii, odišiel v roku 1535 do exilu, aby unikol prenasledovaniu, a usadil sa v Bazileji, kde v roku 1538 vydal Inštitúcie kresťanského náboženstva. Toto dielo obsahovalo kľúčové zásady kalvinizmu, ktoré sa stali nesmierne populárne vo Francúzsku a ďalších európskych krajinách.
Zatiaľ čo luteránstvo bolo rozšírené vo francúzskej obchodnej triede, rýchly rast kalvinizmu poháňala šľachta. Predpokladá sa, že sa začal, keď Condé prechádzal Ženevou pri návrate domov z vojenského ťaženia a vypočul si kalvínske kázanie. Jana III., navarrská kráľovná, konvertovala na kalvinizmus v roku 1560, pravdepodobne pod vplyvom Theodora Beza. Spolu s Condém a jej manželom Antonom Navarrským sa ona a ich syn Henrich Navarrský stali vodcami hugenotov.
Nárast frakcionalizmu náhľad|Masaker v Mérindole podľa predstáv Gustava Dorého (18321883) Koruna sa naďalej snažila o zachovanie neutrality v náboženskej diskusii až do aféry s nápismi v októbri 1534, keď protestantskí radikáli vyvesili v Paríži a ďalších provinčných mestách plagáty, ktoré odmietali katolícku doktrínu o "skutočnej prítomnosti Krista v Eucharistii". To umožnilo jasne definovať protestantizmus ako kacírstvo, zatiaľ čo František bol rozzúrený z porušenia bezpečnosti, ktoré umožnilo umiestniť jeden z plagátov na dvere jeho spálne. Po tom, čo bol za svoju počiatočnú toleranciu tvrdo kritizovaný, bol teraz nabádaný, aby potrestal zodpovedných. Dňa 21. februára 1535 bolo pred parížskou katedrálou Notre-Dame popravených niekoľko osôb zapletených do aféry, na čom sa zúčastnil František a členovia osmanského veľvyslanectva vo Francúzsku.
V 40. rokoch 16. storočia sa zintenzívnil boj proti kacírstvu, čo prinútilo protestantov k tajným bohoslužbám. V októbri 1545 František nariadil potrestať valdencov sídliacich v juhovýchodnej dedine Mérindol. Valdénci, ktorí mali dlhoročnú protoprotestantskú tradíciu siahajúcu až do 13. storočia, sa nedávno pripojili k reformovanej cirkvi a vo svojich aktivitách boli čoraz militantnejší. Počas akcie, ktorá sa stala známou ako masaker v Mérindole, provensálske vojská zabili množstvo obyvateľov a zničili ďalších 22 až 28 okolitých dedín, pričom stovky mužov boli nútení stať sa galejnými otrokmi.
František I. zomrel 31. marca 1547 a jeho nástupcom sa stal syn Henrich II., ktorý pokračoval v náboženskom útlaku, ktorý v posledných rokoch svojej vlády uplatňoval jeho otec. Jeho politika bola ešte prísnejšia, keďže úprimne veril, že všetci protestanti sú kacíri; 27. júna 1551 ediktom zo Châteaubriantu ostro obmedzil ich právo na bohoslužby. Boli zavedené zákazy šírenia "kacírskej" literatúry, pričom majetok "kacírov" mohol byť korunou zhabaný.