1. československá partizánska brigáda J. V. Stalina, alebo aj Jegorovova partizánska brigáda bola partizánsky oddiel sformovaný organizátorskou skupinou vysadenou letecky na území Slovenska pred vypuknutím Slovenského národného povstania Ukrajinským štábom partizánskeho hnutia v Kyjeve. Brigáda sa rozrástla postupne na takmer tritisíc osôb, zúčastnila bojov o Telgárt a bojov o vstup do Turca. Po povstaleckom ústupe z Turca jej bol pridelený samostatný bojový úsek pozdĺž západných svahov Veľkej Fatry. Aj po potlačení SNP brigáda vyvíjala diverznú činnosť v tyle nepriateľa najmä v Nízkych Tatrách. Brigáda bola povstaleckým velením pozitívne hodnotená v obrane aj v útoku. Dopustila sa ale aj vojnových zločinov v Ružomberku a masakru Karpatských Nemcov v Sklenom.
História brigády
Výsadok Oddiel bol sformovaný z absolventov partizánskej školy vo Svjatošine rozkazom Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia dňa 20. júla 1944 Veliteľom 22-členného oddielu bol vymenovaný Alexej Semionovič Jegorov. Oddiel tvorili: +Partizánska organizátorská skupina A. S. Jegorova vysadená na Slovensku 8. augusta 1944meno a priezviskofunkcianárodnosťkpt. Alexej Semionovič JegorovveliteľruskáGrigorij Sergejevič MylnikovkomisárruskáAnatolij Pavlovič Ržeckijnáčelník štábuukrajinskánpor. Vasilij Dimitrovič Zajcevzástupca veliteľa pre prieskumruská Ivan Grigorjevič Mojsejevveliteľ spojárovViktor Porfirievič Lavruchinradistaruskákpt. Peter Konstantinovič KlimakovlekárruskáNatalia Fjodorovna SocháňováošetrovateľkaukrajinskáMečislav Mečislavovič BoginskijdiverzantpoľskáNikolaj Alexandrovič BelovdiverzantruskáVladimír VašíkdiverzantslovenskáIvan VološindiverzantukrajinskáVasilij Ivanovič KuznecovdiverzantruskáAntonia Fadejevna LinkevičovádiverzantbieloruskáVasilij Fjodorovič MeľničenkodiverzantruskáPjotr Timofejevič NikolajevdiverzantruskáJozef PodhoradiverzantslovenskáIvan PopovdiverzantruskáNikolaj Vasilievič RylindiverzantruskáViliam SeňkodiverzantslovenskáLeonid Nikolajevič SlavkindiverzantruskáPavel Nikolajevič Stroganovdiverzantruská
Oddiel bol vysadený z dvoch lietadiel Douglas 8. augusta 1944 na základňu pripravenú partizánskou skupinou npor. P. A. Velička na Latiborskej holi v Nízkych Tatrách. Rozkaz oddielu znel „narúšať premávku na cestných a železničných komunikáciach na úseku Banská BystricaBrezno, RužomberokPoprad a v mieste pôsobenia rozvinúť partizánske hnutie“. 8. augusta večer sa na Latiborskej holi konalo stretnutie veliteľov, náčelníkov štábov a komisárov týchto skupín. Na stretnutí, ktoré viedol Pjotr Veličko, boli štáby ďalších skupín oboznámené s celkovou situáciou na Slovensku, kontaktami Velička na vojenskú posádku v Martine a partizánsku skupinu Viliama Žingora. Hlavným výsledkom rokovaní bolo vymedzenie operačných priestorov. Jegorovovmu oddielu pridelená oblasť Banskej Bystrice a okolia. Základňou pre organizačné skupiny Sečánskeho, Jegorova a Bielika sa stala Prašivá v Nízkych Tatrách.
Formovanie brigády 15. augusta sa s Jegorovom stretol člen okresného vedenia ilegálnej KSS v Brezne M. Smida a dohodol s ním schôdzku partizánskych veliteľov s členmi okresného výboru KSS v Brezne. Schôdza sa uskutočnila 15. augusta večer v Hronci a prerokovali sa na nej nábor dobrovoľníkov, zásobovanie potravinami a možnosti získania zbraní. Za súčinnosti funkcionárov ilegálnej KSS získali partizáni zo skladu lesného závodu pri obci Sv. Ondrej viac ako tri tony potravín. Dodávka potravín umožnila Jegorovovej skupine zahájiť nábor dobrovoľníkov pomocou agitátorov, besied s obyvateľmi a verejných vystúpení. Po vystúpení Vladimíra Vaštíka na verejných zhromaždeniach v Hornej a Dolnej Lehote a v Podbrezovej sa k jednotke prihlásilo 68 osôb. 22. augusta sa k jednotke pripojila 57-členná skupina sovietskych vojnových utečencov z táborov pod velením npor. ČA F. J. Kaličenka, prichádzala mládež, zbehovia zo Slovenskej armády, utečenci z pracovných a zajateckých táborov. Pre upevnenie disciplíny, evidenciu a zamedzenie dezercie boli dobrovoľníkom odoberané preukazy.
Otázka získania zbraní bola nastolená už pri prvom stretnutí Jegorova s členmi okresného vedenia ilegálnej KSS Michala Balka a por. Pavla Majlinga na Prašivej 17. augusta. Pokus získať zbrane z augmentačného skladu slovenského žandárstva v Diviakoch zlyhal na nedostatočnej koordinácii. Následne banskobystrickí komunisti sprostredkovali stretnutie Jegorova s pplk. gšt. Jánom Golianom na Veliteľstve pozemného vojska v Banskej Bystrici, kde sa dospelo k dohode o dodávkach zbraní a výstroja. Jegorov dodávky opätovne urgoval aj na stretnutí s pplk. gšt. B. Manicom a plk. gšt. Viliamom Talským 21. augusta na Prašivej a na stretnutí 22. augusta s majorom Júliusom Noskom, kde partizáni deklarovali, že ak nedostanú zbrane, budú nútení zobrať si ich sami. Dňa 25. augusta dostala Jegorovova skupina z vojenských skladov 1300 pušiek, 240 guľometov, 32000 nábojov, 6500 granátov a 100 pištolí. 27. augusta bola jednotka preformovaná na brigádu s početným stavom 750 vyzbrojených a vystrojených príslušníkov, ktorí absolvovali najmenej 5 denný výcvik.
Vypuknutie Povstania Dňa 25. augusta 1944 o 2.00 hod, bola do vojenských posádok zaslaná pplk. Golianom tajná inštrukcia o bojovej pohotovosti od 26. septembra 1944, od 20.00 hod., nakoľko sa krajinou začala šíriť informácia o možnej okupácii Nemcami. Táto mylná informácia, nakoľko nemecké jednotky sústredené pri hraniciach tzv. Protektorátu Čechy a Morava so Slovenskom boli určené na sovietskonemecký front, odštartovala sled udalostí, aktivizovala odbojárov na Liptove, Pohroní a v Turci a partizánske skupiny a spustila realizáciu plánov na obsadzovane miest a obcí.
Plán obsadenia Ružomberka bol vypracovaný štábmi partizánskych skupín sídliacich na Prašivej a veliteľom náhradného delostreleckého pluku 2 v Ružomberku mjr. del. Milošom Veselom. Partizánom velil staršina Jegorovovej brigády N. A. Belov. Oddiel Belova mal 120 členov, približne rovnaké sily boli na akciu vyčlenené aj z oddielov E. Bielika a M. Sečanského. Hlavnú úlohu mala ružomberská vojenská posádka. Už 26. augusta došlo pod vplyvom správ k oslobodeniu politických väzňov z väznice Krajského súdu. Partizáni vstúpili do mesta v nedeľu 27. augusta a spojili sa s vojakmi. V meste sa nachádzalo okolo 180 príslušníkov nemeckej brannej moci rôznych zbraní. Pri pacifikácii nemeckej strážnej služby Mautnerových závodov v Rybárpoli (výroba častí delostreleckých lafiet), príslušníkov gestapa a nemeckých vojakov nachádzajúcich sa v Ružomberku na krátkom odpočinku alebo cezeň prechádzajúcich bolo zneškodnených 47 vojakov. Podľa správy mjr. Miloša Vesela 24 príslušníkov SS utieklo do Ľubochne, kde sa zabarikádovali vo vile Rosa a následne boli zlikvidovaní jednotkou kpt. Gondu (v realite bola v Ľubochni popravená jednotkou kpt. Gondu vojenská ostrahu tábora nemeckých detí sídliaceho vo vile Andrej v počte 14 resp. 20 vojakov, vrátane jednej ženy, nešlo o príslušníkov SS), ostatní Nemci boli zajatí a 28. augusta popravení pri Bielom potoku.
Partizánska skupina N. A. Belova bola ráno 28. augusta odvelená do Liptovského Mikuláša na pomoc pri obsadzovaní mesta, ktoré mala na starosti partizánska skupina Ladislava Kalinu pod velením komisára štábu brigády F. M. Makarova. Stráž vojenskej posádky ale použila zbrane a k dohode o spoločnom postupe pri obsadzovaní mesta sa dospelo až po dlhšom rokovaní zástupcov ilegálneho národného výboru R. Sokola a M. Nahálka s plk. Ladislavom Bodickým a veliteľom posádky kpt. J. Vraždom. Moci sa v Liptovskom Mikuláši ujal 29. augusta revolučný národný výbor.
27. augusta sa z iniciatívy komunistov dostavil na Jegorovov štáb Ján Majling s mapou Banskej Bystrice. Jegorov sa vrátil na štáb až večer z Ružomberka. Nakoľko obsadenie Banskej Bystrice nebolo s Veliteľstvom pozemného vojska dohodnuté, Jegorov poveril Majlinga dohodnúť akciu s VPV a zabezpečiť nákladné autá na prepravu partizánov. Následne začali partizáni schádzať do Hiadeľskej doliny a pripravovať sa. Golian partizánom tlmočil žiadosť o odloženie akcie, no medzitým sa dali udalosti do pohybu a na opakovanom stretnutí 30. augusta o 02:00 s akciou súhlasil. Následne do Banskej Bystrice vstúpilo 5 operačných skupín partizánov a medzi 04:00 - 10:00 obsadili radvanské kasárne, železničnú stanicu, sídlo nemeckej misie (tá sa medzitým evakuovala), vojenské sklady, banku a väzenie, kde partizáni Sečanského brigády pod velením Petra Kubíka oslobodili vyše tristo väzňov. Po vyhlásení branného odporu slovenskej armády 29. augusta sa ďalšie obsadzovane obcí najmä na Horehroní dialo viac-menej symbolicky.
Partizáni a povstalecká armáda spolupracovali pri zaisťovaní exponentov ľudáckeho režimu, ríšskych a karpatských Nemcov. Veliteľstvo 1. Česko-slovenskej armády na Slovensku odovzdalo do izolácie Jegorovovej brigáde zajatého generála Jozefa Turanca a ministra obrany generála Ferdinanda Čatloša, ktorý ušiel z Bratislavy na povstalecké územie. Obaja generáli boli v noci z 13. – 14. septembra letecky odtransportovaní z povstaleckého územia do Sovietskeho zväzu.
Zlaté Moravce 31. augusta vyslal náčelník štábu brigády npor. A. P. Ržeckij tridsaťčlennú skupinu partizánov pod velením I. J. Danilenka k Nitre. Skupina naložená na dvoch nákladných autách sa dva kilometre pred Zlatými Moravcami stretla s kolónou piatich áut nemeckej motorizovanej pechoty. V prestrelke padlo jedenásť Nemcov a traja boli ranení, partizáni mali troch mŕtvych a dvoch ranených a ukoristili dve nákladné autá a zbrane. Po tejto akcii sa vrátili späť do Banskej Bystrice.
Po zlyhaní povstania v Nitre začal štáb brigády na žiadosť ústredného vedenia KSS pripravovať akciu na obsadenie Nitry a oslobodenie politických väzňov z tamojšej väznice. Kolóna v počte asi 30 áut vezúcich oddiel Rylina, 2. a 3. rotu Ozábalovho oddielu a družstvo vojakov 1. čs armády pod velením komisára Jegorovovej brigády Myľnikova vyrazila z Banskej Bystrice 5. septembra a zastavila sa na noc v Nemciach. Prieskumná hliadka na motocykloch priniesla správu, že nepriateľ opustil Zlaté Moravce. Partizáni mesto obsadili a na železničnej stanici zaistili transport smerujúci do Nitry vezúci zbrane, benzín a múku. Partizáni náklad poslali vlakom na povstalecké územie a pripravovali útok na Nitru, keď ich zastihol rozkaz na okamžitý návrat a presun na bojový úsek do Turca. Kolóna sa 6. septembra vrátila do Banskej Bystrice a nasledujúci deň bola prepravená k Martinu.
Boje o Telgárt
Potom, ako nemecké vojská úderného pluku I. tankovej armády postupne obsadili Kežmarok, Poprad, Kvetnicu s vojenským skladom a 3. septembra Telgárt, povstalecké velenie poslalo na tento úsek posily. Velenie prevzal kpt. Ján Stanek, prisunuté boli rota vojakov leteckého dorastu, dve dvojdelové batérie 100 mm a 105 mm, 4 kanóny proti útočnej vozbe a tri roty partizánov npor. Bielika. Z Jegorovovej brigády sem bol 4. septembra prepravený oddiel npor. F. J. Kaličenka a dve roty oddielu Júliusa Chovanca, spolu 430 partizánov. Útok 5. septembra za účasti 1125 mužov, 9 tankov LT-38 podporovaný batériou diel a 6 mínometov vytlačil Nemcov z obce k sedlu Besník a hoci sa povstalci následne pod paľbou stiahli, Telgárt ostal pod kontrolou povstalcov a až do 21. septembra ustala na tomto úseku bojová činnosť. Jednotky Jegorovovej brigády, ktoré významne prispeli k úspechu protiútoku v Telgárte, boli 6. septembra v popoludňajších hodinách odvelené rozkazom veliteľa na ďalší ohrozený úsek do Turca.
Boje o Turiec