Ján Smolec (* 10. jún 1932, Blay, Francúzsko) je slovenský novinár, reportér, spisovateľ, bývalý poslanec Federálneho zhromaždenia ČSFR a bývalý poslanec NR SR.
Životopis Narodil sa v roku 1932 v Blay vo Francúzsku v rodine slovenského baníka Tomáša, ktorý tam pracoval až do roku 1935. Otec aj s matkou Annou pochádzali z obce Pohronská Polhora, do ktorej sa vrátili ešte pred 2. svetovou vojnou.
Od roku 1935 vyrastal v Pohronskej Polhore. Vyučil sa a pracoval vo firme Baťa. Absolvoval Vysokú školu stranícku v Prahe. Po druhej svetovej vojne sa ako mnohí iní mladí ľudia nadchol pre myšlienky socializmu. V rokoch 1956 – 1969 bol redaktorom denníka Smena. Do roku 1968 bol predsedom ZO (závodná organizácia) KSS v jej redakcii. Po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968 na stránkach denníka Smena verejne kritizoval tento nelegitímny medzinárodný akt. Patril medzi prvých novinárov, spolu s Jánom Čomajom a Milanom Várošom, ktorí nemohli vykonávať svoje povolanie. Po nútenom odchode z redakcie pracoval na viacerých miestach. V rokoch 1980 – 1982 postgraduálne študoval na Vysokej škole ekonomickej hospodársku propagáciu. Ján Smolec sa po novembri 1989 stal riaditeľom vydavateľstva Tatrapress a vytvoril v ňom edíciu Svedectvá. Začali v nej vychádzať knižky o utajovaných slovenských osobnostiach a období, ktoré malo navždy zostať pred verejnosťou tabu. Po novembri 1989 člen Slovenského zväzu novinárov, ktorý sa neskôr zmenil na Syndikát slovenských novinárov. Avšak nebol spokojný s tým, že vedenie syndikátu vôbec neprejavovalo ani najmenší záujem o národné a emancipačné záujmy Slovenska. Preto spolu s R. Kaliským, D. Slobodníkom, D. Machalom, J. Ferkom, P. Štrelingerom, G. Zelenanyom a mnohými ďalšími založili klub novinárov Za pravdivý obraz Slovenska. Neskôr sa klub stal základom novej novinárskej organizácie – Združenia slovenských novinárov.
V roku 1992 bol zvolený za poslanca Snemovne národov Federálneho zhromaždenia za HZDS. Ako poslanec zahlasoval spolu so 45 slovenskými poslancami Snemovne národov a 30 poslancami slovenskej časti Snemovne ľudu 25. novembra 1992 za ústavný zánik Česko-Slovenska, čím sa zaradil medzi zakladateľov modernej slovenskej štátnosti. Po vzniku samostatného Slovenska sa v roku 1993 stal opäť novinárom. Až do roku 1996 bol šéfredaktorom denníka Slovenská republika. V roku 1994 bol zvolený za poslanca NR SR za HZDS a stal sa členom Výboru NR SR pre verejnú správu, územnú samosprávu a národnosti. V roku 1996 sa jeho meno spomínalo v súvislosti s funkciou veľvyslanca v Taliansku. V parlamentných voľbách v roku 1998 kandidoval opäť za HZDS, no z 81. miesta na kandidátke sa do NR SR už neprebojoval.
Rodina Manželka Jozefína je pôvodným povolaním zdravotná sestra. Má dvoch synov, Ľuboša (* 1959) a Maroša (* 1974). Ľuboš je podnikateľ v lodnej doprave. Mgr. Maroš je od 1. mája 2011 šéfredaktorom obnovených Slovenských národných novín, ktoré vydáva ako týždenník Matica slovenská, ktorej je od roku 2014 správcom.
Dielo Je autorom mnohých novinových reportáží, fejtónov a úvah. Editoroval knihu spomienok A. Rašlu a E. Žabkayho Proces s dr. J. Tisom, V. Plevzu Vzostupy a pády (Gustáv Husák prehovoril), a knihu s bývalým riaditeľom ŠtB A. Lorencom Ministerstvo strachu. Je spoluautorom knihy Horúce témy (1991), trojdielnej publikácie Zamlčaná pravda a autorom knihy (Ne)zazubadlený reportér (2008).
Ocenenia Za reportáž o živote v Partizánskom, kde poukázal na neprirodzené zloženie obyvateľstva – na desať žien pripadal iba jeden muž –, získal Fučíkovu cenu, ako jeden z mála slovenských novinárov.
Za prínos k vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 v pozícii poslanca Federálneho zhromaždenia ČSFR, získal v roku 1998 Rad Andreja Hlinku II. triedy. Matica slovenská mu v roku 2018 udelila medailu pri príležitosti osláv 25. výročia vzniku samostatnej Slovenskej republiky.
Referencie
Zdroj Osobnosti.sk
Kategória:Slovenskí novinári Kategória:Poslanci NR SR (1994 – 1998) Kategória:Laureáti Radu Andreja Hlinku II. triedy