Pripojenie trnavskej posádky k Slovenskému národnému povstaniu bolo jedinečnou ukážkou využitej šance vojenského odboja na západnom Slovensku. Napriek blízkosti centrálnej bratislavskej vlády, napriek osobnej telefonickej intervencii prezidenta Jozefa Tisa a napriek faktu, že v okolí Trnavy na rozdiel od stredného a východného Slovenska nepôsobili partizánske oddiely, dokázalo povstalecké vojenské velenie prevziať v meste a okolí iniciatívu a trnavská posádka sa ako jediná západoslovenská posádka organizovane pridala k povstaniu. Nakoľko Trnava ostala na západnom Slovensku osamotená a mesto nebolo vhodné na obranu, posádka sa presunula v značnom počte aj so zmobilizovanými záložníkmi a dobrovoľníkmi na povstalecké územie. Nepodarilo sa jej však strhnúť k povstaniu posádky v Hlohovci, Seredi, ani oslobodiť politických väzňov v Leopoldove..
Predohra Protifašisticky naladení občania Trnavy už na jar 1943 začali s vytváraním miestneho a okresného národného výboru. Dôležitejšie však boli prípravy v radoch miestnej vojenskej posádky. U jej príslušníkov bola nespokojnosť s režimom badateľná ešte pred započatím príprav povstania. 3. augusta 1943 vypukla v Trnave meste vzbura vojakov pracovného útvaru dislokovaného v barakoch na železničnej stanici. Asi 400 zo 700 vojakov sa vzbúrilo pred transportom do Senice. Podľa dohody vlády Slovenskej republiky a nemeckého velenia mali byť následne odsunutí do Nemecka k obsluhe protilietadlových kanónov. Slovenská republika mala podľa dohody dostať protilietadlové kanóny na obranu svojho územia. Vojaci do Senice odišli, no boli vrátení späť do Trnavy a do Nemecka nakoniec nešli.
K ďalším prejavom neposlušnosti dochádzalo v letných mesiacoch roka 1944, kedy už prípravy na povstanie zo strany dôstojníkov boli v plnom prúde. Vojaci sa viac krát postavili proti odchodom transportov na východné Slovensko súvisiacich s vytváraním Východoslovenskej armády.
Prípravy povstania v Trnave sa začali až na jar roku 1944. V apríli 1944 bol zadelený do Trnavy npor. Karol Fraňo ako „mobilizačný referent doplňovacieho okresného veliteľstva“ s úlohou prevziať v čase povstania na príkaz Vojenského ústredia funkciu veliteľa trnavskej posádky. Jeho práca čelila viacerým problémom, nakoľko Vojenské ústredie jednoznačne podcenilo budovanie ilegálnej odbojovej siete v armáde a otázky ustanovenia budúcich povstaleckých veliteľov. Tie sa ukázali byť najvypuklejšie na východnom Slovensku a v Bratislave, no existovali aj v Trnave. Trnavskej posádke velil od 15. júna 1943 stot. pech. Andrej BenkaRybár, ktorý nebol Vojenskému ústrediu príliš známy a bol nositeľom nemeckého vyznamenania za bojové zásluhy na východnom fronte (obdobné vyznamenanie ale mal aj npor. Fraňo). Stot. BenkaRybár sa ako posádkový veliteľ podieľal aj na potlačení prvej vzbury trnavských vojakov 3. augusta 1943. Npor. Fraňo bol údajne inštruovaný Vojenským ústredím, aby BenkuRybára sledoval a bral s rezervou.
Na druhej strane stot. BenkaRybár po vojne prezentoval udalosti odlišným spôsobom, tvrdiac, že „už predom bol dokonale informovaný o stave odboja v Trnave, bol do neho zapojený a preto odbojová činnosť v armáde mohla byť s úspechom započatá“. Orientoval sa údajne na nadviazanie kontaktov s odbojom v rámci mesta.
Podľa vojenského plánu povstania, ktorý poslalo 28. júna 1944 Vojenské ústredie do Londýna a 29. júna predložilo Slovenskej národnej rade, bola trnavská posádka súčasťou tzv. zápoľnej armády, ktorá sa mala po doplnení v prípade potreby spojiť s poľnou Východoslovenskou armádou a s pomocou Červenej armády dokončiť porážku Nemcov.
Prípravy povstania museli byť utajované vzhľadom na to, že nepokoje v mužstve posádky z augusta 1943, resp. z priebehu jarných a letných mesiacov roka 1944 mohli pritiahnuť pozornosť Nemcov a Ústredne štátnej bezpečnosti (ÚŠB) a bolo treba rátať možnosťou nasadenia konfidentov do kasární. Npor. Fraňo sa riadil pokynmi Vojenského ústredia, resp. samotného pplk. Jána Goliana, s ktorým sa v priebehu leta 1944 viackrát stretol. V priebehu augusta 1944 v čase vrcholiacich príprav viackrát cestoval do Banskej Bystrice.
Nárast partizánskej aktivity na Slovensku začínali s čoraz väčšími obavami sledovať i nemecké orgány a pripravovali sa na zásah. Tento bol v priebehu júla a augusta o to pravdepodobnejší, že s blížiacim sa frontom sa územie Slovenska postupne stávalo operačným pásmom nemeckých vojsk. Partizánske hnutie sa začalo rozvíjať i na západnom Slovensku. 15. augusta priviedol Rudolf Jirman mjr. Chrastinu, veliteľom paradesantnej spravodajskej skupiny Spelter z Londýna, s rozkazom a plnou mocou od pplk. Goliana organizovať partizánske jednotky v Malých Karpatoch a na Záhorí. Trnava mala zohrať rolu strediska a výzbrojnej stanice v Trnave. Mjr. Břetislav Chrastina s krycím menom Hanes bol 4. mája 1944 bol vysadený v priestore Kramolín na Morave, avšak pri zoskoku sa svojej skupine stratil. Prešiel na Slovensko, kde sa po nadviazaní kontaktov s partizánmi a preverení dostal až ku Golianovi. Tento ho vyslal do Trnavy s odporúčacím lístkom pre npor. Fraňu. V krátkom čase bolo do Brezovej pod Bradlom povolané mužstvo, ktoré vystrojila a vyzbrojila náhradná rota pod vedením stot. Mikuláša Čordáša. Do začiatku povstania boli na Záhorí postavené dve roty partizánov, na vystrojení ktorých sa podieľali najmä npor. Nosko, rodák z Brezovej pod Bradlom, a Mikuláš Čordáš, ktorý mal na starosti technické zabezpečenie transportov zbraní. Partizánske roty podľa plánu, ktorý vzišiel z porady s Chrastinom mali za úlohu „ničiť komunikačné spoje a hatiť prísuny nemeckých záloh a materiálu cez Malé Karpaty“.
29. augustvypuknutie povstania 29. augusta o 15.15 hod. vydal Golian pre trnavskú posádka fonogram: „Nariaďujem okamžitú najprísnejšiu pohotovosť. Aktivizujte ihneď obranu posádok (kruhová obrana), a preto začnite okamžite s opevňovacími prácami." Veliteľ posádky následne vyhlásil bojovú pohotovosť posádky, navonok z dôvodu prípravy boja proti partizánom. Po rozhlasovom prejave generála Čatloša okolo 21. hod. prišlo trnavskej posádke heslo na začatie povstania. V kasárňach Invalidovňa sa zišlo zhromaždenie dôstojníkov a rotmajstrov. Zahájil ho veliteľ posádky Andrej BenkaRybár a odovzdal slovo npor. Karolovi Fraňovi. Fraňo so samopalom v ruke predniesol prejav o povstaní. Vyzval tých, ktorí sú za povstanie, aby sa postavili na pravú stranu a ostatných, aby sa postavili na ľavú. Povstanie bolo vyhlásené.
Dôstojníci sa rozišli oboznámiť mužstvo s povstaním. Zbrojári pod velením npor. Gejzu Hudeca vydávali zbrane a muníciu. Pohotovostný prápor pod velením npor. v zál. Jána Benku začal medzi 21. a 22. hodinou obsadzovať vonkajší obranný okruh mesta, prístupové cesty a križovatky. Prápor pod velením stot. Mikuláša Čordáša obsadil dôležité objekty v meste, poštu, úrady, mestský rozhlas, železničnú stanicu. V noci z 29. na 30. august povstalci začali na základe inštrukcie Vojenského ústredia z 28. augusta 1944 („Všetkých miestnych Nemcov i s rodinami na počiatku internujte v kasárňach.") zaisťovať fašistických exponentov, prevažne Nemcov.
30. august V kasárňach boli internované desiatky nemeckých aj slovenských činiteľov, funkcionárov HSĽS, HG, DP a FS. Nedošlo však ku krviprelievaniu ako napríklad v Ružomberku, hoci v noci z 29. na 30. augusta boli v trnavských uliciach prestrelky vyvolané nespratnými živlami spomedzi občanov a vojenských osôb mesta Trnavy, ktorí v opitom stave verbovali ľudí k partizánom. Neutralizovaní boli aj verejní činitelia. Okresný náčelník Ondrej Kutlík a mešťanosta dr. Pavol Bagin boli prinútení opustiť úrady a znemožnilo sa im zasahovať do udalostí. Bola vyhlásená vojenská mobilizácia v mene vojenského veliteľa (v meste neexistovala politická povstalecká štruktúra).
Pôvodný veliteľ posádky kpt. BenkoRybár a npor. Fraňo vymenovaný Vojenským ústredím vystupovali vedľa seba ako dvaja posádkoví velitelia. Mobilizácia sa stretla s pozitívnym ohlasom, do kasární Invalidovňa sa hlásili záložníci a boli vystrojovaní priamo v kasárňach, ako aj na priľahlom priestranstve „Rybník". Členovia národného výboru Ševčík a Lauko vykonávali kontrolu osôb prichádzajúcich do kasární z obavy, že medzi mobilizovanými môžu byť odporcovia akcie a v rámci kontroly došlo k odhaleniu muža, ktorý sa snažil dostať pod zámienkou mobilizácie do kasární a pomocou ručných granátov spáchať atentát na vedúce osobnosti odboja v posádke.
Len z Coburgových závodoch odišlo do povstania 73 zamestnancov. Podľa iných prameňov začali robotníci v Coburgových závodoch rukovať až po príchode vojakov s guľometmi. Mnohí záložníci z okolitých dedín odmietlo nastúpiť a ostalo doma. Vojaci s davom občanov napadli centrálu Deutsche Partei na Hviezdoslavovej ulici, porozbíjali okná, strhli nápisy a hitlerovskú orlicu s hákovým krížom a zaistili prítomných nacistov. K vojakom sa pridala aj časť žandárov a mestských policajtov. Časť posádky zaujala obranu smerom na Bratislavu v očakávaní nemeckého nástupu.
Hoci hlavné sily v mestevojenská posádka, časť žandárstva a mestských policajtovboli na strane povstania, situácia sa popoludní 30. augusta sa situácia začala meniť a komplikovať. Okolité posádky v Hlohovci, Seredi a najmä v Nitre váhali a nepomohli ani telefonáty npor. Fraňa. Zároveň miestni Nemci hlásili do Bratislavy informácie o povstaní v Trnave a o zatýkaní (medzí zatknutými bol spomenutý aj riaditeľ Coburgových závodov Ing. Rudolf Pollet). 30. augusta sa dostavili asi o 11. hodine na posádkové veliteľstvo v Trnave mjr. Štefan Murgaš a Emil Kolener z Ministerstva národnej obrany ako kuriéri prezidenta a ministra národnej obrany. Ich cieľ bol prehovoriť dôstojníkov a ukončiť povstanie v Trnave tak, aby sa nemeckým vojskám nekládol odpor. Mjr. Kolener mal navyše z poverenia ministra obrany Čatloša prevziať velenie nad trnavskou posádkou, no vzhľadom na skutočný stav si ho netrúfal uplatňovať. Situácia v trnavskom dôstojníckom zbore ešte nebola prehľadná, dôstojníci si spočiatku pri jednaniach s Murgašom a Kolenerom ešte neuvedomovali, že už sú na druhej strane barikády. Zhruba v tom istom čase sa v Invalidovni zastavili aj dôstojníci Juraj Dubský, Ladislav Sýkora a Anton Tomeček zo spravodajského oddelenia ministerstva národnej obrany, ktorí sa presúvali z Bratislavy do Banskej Bystrice a tú naopak na prítomných dôstojníkov pôsobili, aby zotrvali na strane povstania. Prišli aj aktívni dôstojníci z iných útvarov, ktorých povstanie zastihlo v Trnave a okolí a pridali sa k posádke.
Situáciu sa telefonátmi so stot. BenkaRybárom a s npor. Fraňom pokúšal zvrátiť aj prezident Jozef Tiso, ktorý chcel trnavskú posádku odradiť od (ako mylne predpokladal, ojedinelej) vzbury argumentom zabránení zbytočného krviprelievania. Tiso dával „prezidentské čestné slovo", že sa v Trnave nikomu nič nestane, ak sa mu posádka podriadi, ale odmietol osobne prísť do Trnavy.
Asi o 12. hod. z ministerstva národnej obrany telefonicky oznámili, že ak trnavská posádka nevpustí nemecké vojsko do mesto, Nemci si vynútia prechod bombardovaním. Došlo k istému zakolísaniu, lebo v poludňajších hodinách mestský rozhlas odvysielal oznam, že nemecké vojská prejdú mestom a nemá sa im klásť odpor. V meste však naďalej vládla povstalecká nálada a dôstojníci zotrvali na svojom protifašistickom postoji.
Ani 30. augusta nedošlo k aktivizácii civilných zložiek odboja. Národný výbor neprevzal politickú moc. Organizácia Komunistickej strany v Trnave bola postavená pred hotovú vec, nemala inštrukcie straníckych orgánov. Niektorí komunisti narukovali (napr. Štefan Krč), iní vyčkávali (Ján Kleštinský, František Tupík). Vedúci ilegálneho okresného výboru KSS v Trnave Augustín Kubán sa až v predpoludňajších hodinách vyjadril na podporu povstania a v prospech mobilizácie.