Mojžiš Schreiber (iné mená: posmrtne Chatam Sofer, , iný prepis: Chatam Sófer, výslovnosť v jidiš Chasam Sófer, vlastným menom Moše Schreiber; * 24. september 1762, Frankfurt nad Mohanom – † 3. október 1839, Bratislava) bol bratislavský rabín, halachická autorita a vedúca osobnosť ortodoxného judaizmu.
Meno Narodil sa ako Moše Sofer, teda doslova pisár. Rovnako nemecká podoba mena Schreiber znamená pisár.
Meno Chatam si dal sám: „Je bežné v rabínskej tradícii označovať najvýznamnejšie diela skratkou z prvých písmen titulu s pridaním mena autora a je rovnako bežné identikovať meno autora s menom jeho najvýznamnejšieho diela. Z tohto dôvodu je v judaizme rozšírené ako pomenovanie Mošeho Sofera takto vzniknuté meno jeho hlavného diela (Chidušej torat Moše)Chatam Sofer.“ Baruch Myers k jeho menu uvádza: „Meno Chatam Sofer je kombináciou vlastného rodinného mena rabína SoferaSofer (alebo Schreiber), čo znamená ‚pisár‘ a slova ‚chatam’, ktoré je skratkou zo slov ‚Chidušei-Torat-Moše‘, čo znamená ‚Mošeho inovácie Tóry‘. Slová ‚Chatam Sofer‘ predstavujú tiež vedecký odkaz na otázku Talmudu, či pisár dokumentu môže byť jedným zo signatárov. Slovo ‚chatam‘ v hebrejčine znamená ‚podpísaný‘ a fráza ‚chatam sofer‘ znamená ‚podpísal pisár‘. V tomto zmysle by mali byť diela Chatama Sofera považované za jeho ‚podpis‘.“
Životopis
Narodenie a mladosť Narodil sa v rodine Šmuela Sofera (nem. Schreiber, dosl. pisár), ktorý pracoval ako učiteľ a pisár Tóry a Reizl (pravnučka hlavného frankfurktského rabína Šmuella Schottena, kvôli jej zbožnosti a pomoci chudobným ju volali Reizl cadeikesReizl spravodlivá žena) v nemeckom meste Frankfurt nad Mohanom. Mal 1 brata a 9 sestier.
Vo veku tri roky začal navštevovať židovskú školu (cheder). Už o rok neskôr sa dostal do sporu s učiteľom, keď spochybnil jeho výklad jedného verša Tóry. Nasledoval trest po ktorom ho jeho otec zobral (na radu Natama Adlera) do domáceho vyučovania (na dva roky). Následne ho učil Zalman Chasid a po ňom známi rabíni Phineas Horowitz a Natan Adler. Desaťročný Schreiber mal dostatok odvahy, aby na verejnosti prejavil svoj nesúhlas s výkladom významných učencov (medzi nimi svojho starého otca). Otec mu vytýkal prílišné sebavedomie a spor medzi nimi skončil pred rabínskym súdom, ktorý im zakázal vzájomne diskutovať o náboženských otázkach; čo bol prísny trest. Následne sa presťahoval k Adlerovi a študoval na ješive v Mainzi. Vzťah s otcom to natrvalo poznačilo a k zblíženiu medzi nimi už nedošlo.
Po skončení štúdia sa vrátil k rodičom do Frankfurtu, ale v roku 1781 odišiel spolu s Adlerom do Boskovíc, následne Prahy a Viedne. Odchod z Frankfurtu predstavoval rozhodujúci moment jeho života, opustil domovské mesto kvôli neznámemu prostrediu Moravy a západného Uhorska. Cesty Schreibera a Adlera sa sa rozdelili v roku 1785. Schreiber sa vrátil na Moravu, do Prostějova, kde viedol ješivu.
Rabínske pôsobenie pred Bratislavou Po svojom prvom sobáši Schreiber žil u svojho švagra, ktorý mu umožnil na obdobie štyri roky venovať sa iba štúdiu Tóry (tak to bolo určené v svadobnej zmluve, tzv. ketuba). Toto obdobie sa natiahlo na sedem rokov. Švagor však prišiel o svoj majetok a to prinútilo Schreibera hľadať rabínsky post (uvažoval aj o práci krajčíra). Rabínskemu povolaniu sa pritom snažil pôvodne vyhnút, vážne finančné problémy ho však presvedčili (napr. jeho manželka predala svoje šabatové šaty, aby mohla kúpiť víno na kiduš). V roku 1794 prijal miesto rabína v Strážnici. Platovo bol na tom férovo, miestna ješiva však nebola podporovaná. Práve na svojom prvom rabínskom pôsobisku, v roku 1796, vydal svoje prvé halachické responsum.
Neskôr (1798) sa stal rabínom v Mattersburgu. V roku 1802 prijal miesto rabína v Novom Meste nad Váhom (najmä kvôli slabej podpore miestnej ješivy a nízkemu platu v Mattersburgu), poslednú sobotu vypukol veľký požiar a kvôli spôsobeným škodám sa Schreiber rozhodol v tomto čase neopúšťať svoju obec a požiadal obec Nového Mesta nad Váhom, aby ho od svojho sľubu uvoľnili.
Pôsobenie v Bratislave V roku 1806 ho bratislavská židovská obec povolala na miesto rabína, ktoré bolo uvoľnené od roku 1801 po smrti Mešulama Egera. Presné okolnosti sú opisované rôzne: neochota zvoliť známu osobnosť, ktorá by vzdorovala reformným snahám (haskala) obce viedla k voľbe M. Schreibera (ktorého považovali za mierneho), iný zdroj spomína výber prostredníctvom losovania. Na rozdiel od predošlých pôsobísk, bratislavská židovská obec nebola ani homogénna ani pokojná. Ako každá veľká komunita na západe bola v tom čase rozdelená zápasmi medzi konzervatívcami a tými, ktorí boli otvorení či inklinovali k zmene. Vo veľkých mestách ako Praha a Mikulov mali navrch reformátori. V Bratislave sa situácia vyvinula, počas Schreiberovho rabinátu, v prospech konzervatívcov. Jeho plat bol 4000 florénov.
Počas napoleonského obliehania Bratislavy v roku 1809 dočasne pôsobil vo Svätom Jure. Postupne sa na neho obracali v rôznych halachických otázkach z celého Uhorska, v roku 1810 prišla aj z Nemecka (týkala sa tradičného aškezánskeho zákazu jesť strukoviny cez Pesach). V roku 1811 sa po výmene názorov s časťou obce, ktorá sa hlásila k haskale, upevnila jeho pozícia v domovskej Bratislave.
V roku 1819 vo vyžiadanej reakcii na otvorenie reformnej synagógy v Hamburgu vydal tri responzá, ktorých kvality „mu zabezpečili pozíciu významnej osobnosti a popredné miesto medzi predstaviteľmi rabínskej komunity v Európe.“
V Bratislave postupne jeho vplyv rástol, keď predtým bolo jeho meno známe v západnom Uhorsku a na Morave, z pozícia bratislavského rabína zasahoval širší okruh a okolo roku 1830 bol považovaný za najväčšiu halachickú autoritu svojej generácie.
Je považovaný za oponenta Mosesa Mendelssohna, predstaviteľa haskaly a modernej hebrejskej literatúry.
Ješiva
Počas svojho pôsobenia v Bratislave vychoval okolo 500 žiakov. V tomto období šlo o jednu z najvýznamnejších rabínskych škôl na svete. Svojim žiakom sa „venoval osobne a žiadal od nich absolútnu oddanosť štúdiu. Teologické texty s nimi preberal od začiatku do konca. Jeho metóda nebola dovtedy bežná v ješivách strednej Európy a vzbudila obdiv a záujem židovských učencov a rabínov na celom svete.“
Pri výučbe sa, na rozdiel napr. od ješív v Litve, vyhýbal metóde pilpul. Uprednostňoval striedanie dvoch formátov prednášok počas týždňa. Šlo o „šiur pašut“ (malá lekcia), ktorá ponúkala všeobecné poznatky a „šiur iyun“ (analytická lekcia) zameranú na analýzu podľa kľúčových sugja. Príslušné pramene študovali žiaci na začiatku týždňa popoludní. Ku koncu týždňa Mojžiš Schreiber prednášal o príslušnej časti Tóry pričom využíval komentáre Rašiho a Mošeho ben Nachmana. Žiakom vysvetľoval aj praktickú aplikáciu halachy. Venoval sa tiež etike, ktorú prednášal z diela rabína Bachja ibn Pakuda.
Smrť a mauzóleum Mojžiš Schreiber zomrel 3. októbra 1839 (25. tišri 5600, 7:30 ráno), posledné roky života mal bolesti žlčníka a prostaty. Vzhľadom k jeho učenosti a tomu, že vyučoval až do poslednej chvíle života ho „pochovali na doskách jeho katedry“. Postoj bratislavskej obce ilustruje: „A keď zomrel bola mu preukázaná veľká pocta, nárek mesta stúpal až k nebesiam a všetok ľud od mladíka až po starca, všetci išli plačúc za jeho rakvou. Okrem tých 300 obľúbených učedníkov, ktorí denne počúvali hlas jeho náuky, z ktorých 50 nieslo komentáre jeho učenia zanechaného ešte v rukopisoch, prišli i jeho ďalší žiaci, ktorí v okolí jeho mesta vykonávajú funkcie rabína, aby predniesli smútočné prejavy svojmu učiteľovi a aby ho oplakávali. Ešte nebolo takého dňa, v ktorom by Hospodin vyvolal toľko smútku a náreku, každé srdce bolo zlomené, všetky tváre užialené a po všetkých lícach stekali slzy prúdom.“
Rodinný život Prvé manželstvo uzavrel v Prostějove v roku 1787 so Sárou Jerwitzovou (ovdovená dcéra prostějovského rabína). Z dobového hľadiska nešlo o výhodný sobáš: nevesta bola staršia, vdova a rodina nebola bohatá. Manželia spolu nemali deti, ale adoptovali si sirotu. Manželstvo ukončila Sárina smrť v roku 1812.
Druhé manželstvo uzavrel v roku 1812 (krátko po Sárinej smrti) v Eisenstadte so Seril Egerovou (ovdovená dcéra slávneho rabína Akibu Egera). Mali spolu sedem dcér a štyroch synov (jeden zomrel ako dieťa). V roku 1832 Seril vo veku 42 rokov zomrela.
Tretie manželstvo uzavrel v roku 1835 s vdovou Hellerovou (predošlý manžel Cvi Hirsch Heller), s ktorou žil až do svojej smrti. K sobášu pristúpil po sne s jeho predošlou ženou Seril, v ktorom mu povedala, že o domov musí byť postarané.
Veľmi silný vplyv viery na jeho rodinu, a to ako sa k nej správal, ilustrujú dve príhody z roku 1819. V tomto roku ochoreli všetky jeho deti (za ktorých vyzdravenie sa veľa modlil), ale napriek tomu „nezameškal ani hodinu vo svojom pravidelnom študijnom programe.“ Keď počas sviatku Sukot zomrel Jicchak Leib (jeho najmladší syn), napriek tomu prikázal zanechať rodine smútok a radovať sa počas trvania sviatočného času (pretože Sukot je čas radosti). Po skončení sviatku začal smútiť.
Viacero z jeho potomkov sa zaradilo medzi významných rabínov.
Ohlas a význam M. Schreiber „požíval aj úctu nežidovského obyvateľstva a vrchnosti a bol najvýznamnejším náboženským hodnostárom svojej generácie, uznávaným rabínskymi a duchovnými autoritami mnohých krajín, ktorí ho žiadali o radu v rôznych náboženských otázkach.“ Jeho význam presiahol obdobie v ktorom žil, o čom svedčia prívlastky ako „otec ortodoxného judaizmu“ či „najžiarivejšia hviezda v dejinách prešporskej obce“. Aj takmer 100 rokov od jeho smrti o ňomm písali: „Pri slávnom mene rabína Moše Sofera z Frankfurtu nad Mohanom sa musíme zastaviť v najhlbšej úcte. Tomuto veľkému mužovi, ktorého sväté pozemské pozostatky má česť zakrývať náš starý židovský cintorín, ďakujeme za mnohé v oblasti talmudistických vedomostí. Týmto koryfejom začína pre celé židovstvo úplne nová epocha v oblasti talmudistického vzdelania.“
Preslávil sa vyjadrením/aforizmom „chadaš asur min ha-Torah“, čo doslovne znamená, „to, čo je nové, Tóra zakazuje“. Ide o parafrázu Mišny, oddiel Zra'im, traktát Orla 3,9. Toto úslovie značí, že „každá novota, hoci by bola z pohľadu halachy nepodstatná, je prísne zakázaná, jednoducho pretože ide o novotu.“ Baruch Myers vysvetľuje: „Táto fráza sa v Biblii týka konzumácie potravín, ktoré boli zasiate v dobe Pésachu a nemôžu sa jesť skôr ako po sviatku Šavuot. Do toho dňa sa nazývajú ‚chadaš‘ alebo ‚nová úroda‘. Chatam Sofer urobil z tohto výroku slogan vyjadrujúci nebezpečenstvo pokusov zmeniť tradíciu a neskôr spôsobiť jej úplný zánik“. Podľa tento postoj znamenal vznik ultraortodoxného judaizmu v Uhorsku.
Ako významná autorita v halache bol známy už počas svojho života. Ale až keď boli posmrtne publikované jeho Še’elot u-tšuvot Ha-Chatam Sofer „stali sa jeho konzervatívne a na tie časy nekonvenčné názory dostupné pre širšiu verejnosť. Dielo rýchlo stalo kanonickým a spolu s ďalšími štyrmi zväzkami, ktoré vyšli v 20. storočí … doteraz ovplyvňuje halachické verdikty.“