Karpatsko-užhorodská operácia bola útočná operácia sovietskeho 4. ukrajinského frontu v dňoch 9. septembra28. októbra 1944, súčasť Východokarpatskej strategickej operácie počas Druhej svetovej vojny. Červená armáda oslobodila Podkarpatskú Rus, no nepodarilo sa im preniknúť na východné Slovensko a spojiť sa so silami Slovenského národného povstania.
Celková situácia v oblasti na jeseň 1944
V lete roku 1944 už Červená armáda oslobodzovala juhovýchodnú a strednú Európu. Na hlavnom varšavsko-berlínskom strategickom smere sa po dosiahnutí hraníc východného Pruska a riek Visla a Narew na poľskom území skončila 19. augusta 1944 bieloruská operácia. V rovnaký deň boli ukončené aj boje v rámci Ľvovsko-sandomierzskej operácie. Na južnom strategickom smere v rovnakom čase prebiehala Jassko-kišiňovská operácia. Jej úspech vytvoril predpoklad, rýchleho postupu sovietskych vojsk z Rumunska do severovýchodného Maďarska. Vďaka tomu sa rátalo s tým, že do Karpatského oblúka bude možné vniknúť z juhu.
Hlavný vojenský plán s ktorým počítalo vojenské ústredie a organizátori Slovenského národného povstania predpokladali, že dve východoslovenské divízie, držiace okolo frontu medzi nemeckými jednotkami v oblastiach severovýchodného Slovenska, otvoria Karpatské priesmyky a zápoľná armáda sústredená na strednom Slovensku bude toto územie v spolupráci s partizánskymi oddielmi brániť až do príchodu Sovietskej armády. Tento plán schválili tak komunisti ako aj Londýnska vláda, pričom ho však nestihli prerokovať s velením sovietskych vojsk.
Predstaviteľom ilegálnej Slovenskej národnej rady sa do začiatku povstania nepodarilo v rokovaniach so sovietskymi politickými a vojenskými predstaviteľmi dosiahnuť konkrétne výsledky. Mohlo za to najmä ich neskoré upovedomenie sovietskej strany. Povstanie v dôsledku unáhlenej činnosti partizánskych vojsk navyše vypuklo predčasne, keď ani sovietske ani povstalecké sily neboli na ozbrojený boj dôsledne pripravené.
Signálom pre začatie povstania bol vstup nemeckých okupačných vojsk na Slovensko v dopoludňajších hodinách 29. augusta 1944. Pre východokarpatskú operáciu bolo rozhodujúce to, že 31. augusta začali nemecké vojská odzbrojovať jednotky východoslovenskej armády a tak naštrbili základné predpoklady úspechu celého povstania.
Začiatkom septembra 1944 sa ľavé krídlo vojsk 1. ukrajinského frontu, ktoré tvorila 38. armáda generálplukovníka K. Moskalenka a pravé krídlo 4. ukrajinského frontu, ktorý tvorila 1. gardová armáda generálplukovníka A. Grečka, nachádzali v predhorí Karpát. Zhruba v oblasti na severovýchod od čiary Krosno – Sanok. Tieto vojská len mesiac predtým ukončili ľvovsko-sandomierzsku operáciu.
Po prepuknutí bojov na Slovensku v tyle nemeckých armád, velenie Červenej armády uložilo 1. a 4. ukrajinskému frontu uskutočniť vojenskú operáciu na pomoc SNP, prekročiť Karpaty, vstúpiť na územie Česko-Slovenska a spojiť sa s povstalcami.
Plány strán Vojská 4. ukrajinského frontu mali za úlohu podporovať akcie 1. ukrajinského frontu maršala Sovietskeho zväzu I. S. Koneva, ktorý bol poverený zasadením hlavného úderu vo Východokarpatskej operácii (pozri Karpatsko-duklianska operácia). 4. ukrajinský front mal prekonať Východné Karpaty a dobyť oblasť Mukačeva, Užhorodu, Čopu. Keďže tieto úlohy boli pridelené frontu narýchlo, operačný plán oznámil veliteľ frontu veliteľstvu až 13. septembra - gen. Petrov navrhol rozšíriť útok 1. gardovej armády na útok celého frontu. 18. armáda gen. Žuravleva mala využiť presun nemeckého XXXXIX. horského zboru k 1. tankovej armáde, takže v pásme Užockého priesmyku ostali len maďarské jednotky. Ďalej na východ mali útočiť jednotky 17. gardového zboru cez Jablonický a Tatársky priesmyk na Jasiňu. Stavka s plánom 17. septembra súhlasila a Stalin poslal k 1. a 4. ukrajinskému frontu maršala Žukova v snahe Východokarpatskú operáciu urýchliť. Počítalo sa s prekvapením nepriateľa a pôsobením slovenských jednotiek a partizánskych oddielov v nemeckom tyle.
Rozloženie síl Sovietsky zväz 4. ukrajinský front. Do začiatku operácie jednotky 4. ukrajinského frontu (velil im generálplukovník, od 26. októbra armádny generál I.J. Petrov) obsadili líniu Sanok, Skole, Krasnojilsk. Sila frontových jednotiek bol 153 000 ľudí, 3 100 diel, 184 tankov. 1. gardová armáda ( generál plukovník A. A. Grečko) 18. armáda (generálporučík J.P. Žuravlev) 17. gardový strelecký zbor (veliteľ generálmajor A. J. Gastilovič) 8. letecká armáda (velil generálporučík V. N. Ždanov)
Nemecko a Maďarsko
Proti sovietskym jednotkám sa postavila časť vojsk 1. nemeckej tankovej armády a 1. maďarskej armády (veliteľ generálplukovník Béla Miklós von Dalnoki, od 16. októbra generálporučík Dezső László), združené v armádnej skupine „Heinrici“ pod velením generálplukovníka Gottharda Heinriciho (zároveň veliteľ 1. tankovej armády). Pozostávalo zo 106 000 ľudí a 1 790 diel. Nemecké a maďarské jednotky mali vybudovanú silnú obranu do hĺbky.
Priebeh 9. septembra 1944 prešla 1. gardová armáda do ofenzívy z oblasti SanokZaluž v smere na Komanču a Ruské sedlo. Po prekonaní tvrdého nepriateľského odporu sovietske jednotky prelomili obranu na fronte až v šírke 30 kilometrov a do 14. septembra postúpili do hĺbky 15 kilometrov. 20. septembra vstúpili jej útvary na územie Slovenska. Tento postup znepokojil nemecké velenie, ktoré narýchlo posilnilo obrannú skupinu - do boja v prvej línii bolo privedených 8 ďalších divízií. Týmto silám sa podarilo prakticky zastaviť postup frontu a boje sa naťahovali.
Sústredením štyroch divízií 18. gardového streleckého na pravom krídle si 18. armáda vytvorila lokálnu prevahu nad maďarským III. armádnym zborom. Už v dňoch 18.20. septembra prelomila 161. strelecká divízia obranu maďarskej 6. pešej divízie a prinútila ju k ústupu na juh. Ďalšie útoky 18. gardového streleckého zboru však narazili na húževnatú obranu, pretože maďarské jednotky posilnila časť nemeckej 101. poľovníckej divízie. Ťažké boje boli vedené najmä o 1 024 m vysokú Maguru Lomňanskú, po ktorej dobytí vojakmi 161. strelecké divízie 22. septembra začali jednotky 1. maďarskej armády ustupovať na juh k hlavnému hrebeňu Karpát. Vojská 18. gardového streleckého zboru začali 24. septembra ich prenasledovanie a do 30. septembra postúpili v pásme širokom takmer 30 kilometrov do hĺbky 30-40 kilometrov a v priestore Ustrzyckého priesmyku prekročili hrebeň Karpát. Ako prvé prenikli na územie Československa 25. septembra v priestore Zapovednej Stužice jednotky 66. gardovej streleckej divízie.
Štyri divízie 17. gardového streleckého zboru na ľavom krídle 4. ukrajinského frontu stáli v dĺžke 110 kilometrov proti maďarskému VI. armádnemu zboru, ktorý mal miernu početnú prevahu. Od začiatku septembra však bola polovica maďarských jednotiek (27. divízia a 2. horská brigáda) z tohto úseku stiahnutá. 11. septembra prešli jednotky 17. zboru do útoku a oslobodili Jaremču, Kut Dolinnyj a Petrovec. O deň neskôr zahájili útok smerom ku karpatskému hrebeňu. Za tri dni postúpili v strede o 5-15 kilometrov, na ľavom krídle dokonca o 30-60 kilometrov. Nemecký a maďarský odpor zosilnel až v predpolí Jablonického a Tatárskeho priesmyku v priestore Čiarneho Potoka, a zbor postupoval v ťažkých bojoch len zvoľna. Podľa rozkazov generála Petrova mal 17. gardový strelecký zbor dosiahnuť čiaru ZelenajaJasiňa a potom postupovať na Brusturi.
Útočné akcie zboru však nedosiahli 17.-19. septembra úspech a generál Gastilovič ich na jeden deň zastavil, pretože delostrelectvo kvôli nekvalitným a ostreľovaným komunikáciam zaostalo za postupom pechoty. Po prisunutí diel dosiahol 17. zbor v nasledujúcich dňoch určitý úspech a do večera 22. septembra dobyla 138. strelecká divízia Vorochtu, nasledujúci deň vyčistili jednotky zboru cestu MikuličinVorochta a jednotky 8. streleckej a 2. gardovej výsadkovej divízie vstúpili do Tataruva.
8. strelecká divízia dobyla v dňoch 25.-27. septembra Poljanicu Popovičovskú a Jablonicu, prekročila pri Jablonickom priesmyku hlavný karpatský hrebeň a dorazila k prednému okraju hlavného pásma Arpádovej línie. Hlavný uzol obrany pri Jasini 17. zbor obišiel, takže oslabené jednotky maďarskej 1. horskej brigády a 10. pešej divízie ustúpili, aby unikli obkľúčeniu. Tým padol Jablonický priesmyk do rúk Červenej armády. Po obsadení Jasine začali 28. septembra sovietske jednotky obchádzať ďalší uzol obrany, Rachiv.
Útoky 17. a 18. streleckého zboru prinútili generála Heinriciho stiahnuť z podhoria Karpát aj maďarské jednotky (III. armádny zbor) stojace pred 95. streleckým zborom 18. armády, takže aj tento sovietsky zbor prešiel 25. septembra do útoku a postúpil ku karpatským hrebeňom. Prekonať nepriateľskú obrannú líniu na hrebeňoch z chodu sa mu však nepodarilo.
1. októbra nariadila Stavka 4. ukrajinskému frontu, aby pokračoval v útoku cez Karpaty, pričom 1. gardová armáda dostala rozkaz zasadiť hlavný úder smerom na Stakčín a zároveň pokračovať v útoku v smere Medzilaborce-Nižné Čabiny. Potom mali jej jednotky postupovať na Michalovce a Humenné. 18. armáda mala viesť hlavný úder v smere na Sobrance a vedľajší na Svaľavu a potom na Užhorod. 17. gardový strelecký zbor mal pokračovať v smere RachivSighet a potom sa obrátiť na Mukačevo.
Koncom septembra teda vojaci 18. armády dorazili na viac ako stokilometrovom úseku k hlavnému karpatskému hrebeňu. Jednotky 1. maďarskej armády ustúpili do hlavného postavenia „Arpádovej línie“. Štyri divízie 18. zboru zaútočili v smere VežaKlenováSobrance a obišli Užocký priesmyk, zatiaľ čo úder 95. streleckého zboru v priestore Vereckého priesmyku smeroval na Svaľavu a Mukačevo. Útok 18. zboru zahájený 3. októbra však nedosiahol väčších úspechov. Za šesť dní zaznamenali divízie na pravom krídle len nepatrný postup, zatiaľ čo na ľavom krídle sa nepodarilo prekonať nepriateľský odpor a 66. gardová strelecká divízia musela dokonca pod tlakom silných protiúderov ustúpiť.
Väčší úspech zaznamenal útok 95. streleckého zboru generálmajora Ivana Ivanoviča Melnikova na ľavom krídle 18. armády. Jeho jednotkám sa už prvý deň útoku 3. októbra podarilo dobyť dominujúce výšiny v prvom obrannom pásme nepriateľa, v ďalších dvoch dňoch rozdrviť nepriateľské útvary brániace hranicu a zmocniť sa dôležitej rokádne cesty z Užoku na Polisko, Nižný Verecký a Volovec. Tým sa vytvorili predpoklady pre dobytie Stredovereckého priesmyku. Útok započatý 7. októbra sa však rozvíjal len pomaly, hoci sa do neho o deň neskôr zapojila aj 2. gardová výsadková divízia, pretože nepriaznivé počasie obmedzovalo činnosť letectva a bránilo presunom delostrelectva.
Nenaplnili sa ani nádeje, že by vzhľadom na rokovania maďarskej delegácie jednajúcej o prímerí v Moskve mohli Maďari otvoriť Červenej armáde front. Napriek tomu sa 351. streleckej divízii podarilo dobyť Krásnu Dolinu a 24. strelecká divízia 15. októbra ovládla oporný bod Podplazie, ktorého obrancovia sa vzdali, keď im došla munícia, proviant a voda. Až po prevrate v Budapešti, ktorým Nemci odstavili admirála Horthyho a odovzdali moc Szálasiho fašistickým Šípovým krížom, sa začali maďarskí vojaci vzdávať vo vyšších počtoch. Veliteľ maďarskej 1. armády generál Miklós prešiel 16. októbra s časťou svojho štábu front, dal sa k dispozícii Sovietom a na ich podnet vypracoval rozkaz vojakom svojej armády, aby do rána 19. októbra zastavili boj proti Červenej armáde a obrátili zbrane proti nemeckým okupantom. Miklósov nástupca vo funkcii veliteľa 1. armády generálporučík Deszó László však dokázal udržať svoje jednotky na strane Osi. Podľa niektorých prameňov dokonca odpor maďarských jednotiek po 16. októbri zosilnel. Stavka teda 24. októbra nariadila 2. a 4. ukrajinskému frontu, aby proti maďarským vojskám bojovali rovnako ako proti nemeckým.