náhľad|Krajiny eurozóny

Hospodárska a menová únia (skr. HMÚ; angl. Economic and Monetary Union, skr. EMU) je názov hospodárskej a menovej únie, ktorá vzniká vo všetkých členských štátoch Európskej únie a je dovŕšená v časti z nich (v tzv. eurozóne), a ktorej postupná realizácia sa začala 1. júla 1990 po rozhodnutí Európskej rady v júni 1989 na základe Delorsovej správy.

Ako Európska menová únia (skr. EMÚ, angl. European Monetary Union, skr. EMU) sa neformálne označuje posledná (tretia) etapa Hospodárskej a menovej únie (t. j. existencia spoločnej meny euro) resp. niekedy aj celá Hospodárska a menová únia. K nahrádzaniu správneho označenia Hospodárska a menová únia pojmom Európska menová únia zrejme dochádza preto, lebo v angličtine oba výrazy majú rovnakú skratku EMU.

Cieľom HMÚ je koordinovaná ekonomická politika a existencia jednotnej meny euro. HMÚ prešla tromi výraznými štádiami, pričom v každom mala vytýčený cieľ: zrušenie obmedzení pohybu kapitálu zriadenie Európskeho menového inštitútu a Európskej centrálnej banky zavedenie jednotnej meny euro Všetci členovia EÚ participujú v HMÚ. Existujú však tri rôzne skupiny, v ktorých sú členské štáty: Štáty, ktoré prijali euro: 19 štátov z EÚ používa spoločnú menu euro. Čakajúce štáty: 9 štátov plánuje a zaviazalo sa prijať euro. Spojené kráľovstvo, Dánsko a Švédsko majú výnimku týkajúcu sa prijatia eura.

Vývoj menovej integrácie Rímska zmluva o založení Európskeho spoločenstva neobsahovala žiadne ustanovenia týkajúce sa menovej integrácie spoločenstva, o skutočnej menovej únii ani nehovoriac. V tom čase sa to zdalo zbytočné, pretože na rozhraní 50. a 60. rokov minulého storočia zaručoval menovú stabilitu medzinárodnej ekonomiky medzinárodný Brettonwoodský menový systém prijatý po druhej svetovej vojne a založený na nadradenej úlohe dolára ako kľúčovej meny a jeho konvertibilite na zlato.

Rozšírenie spoločného trhu však čoskoro navodilo otázku, či štvoricu základných slobôd možno skutočne dosiahnuť, keď budú členské štáty uplatňovať svoju vlastnú a odlišnú menovú politiku. Keďže finančné transakcie medzi štátmi vyžadujú uskutočňovanie kurzových operácií, nestabilita výmenných kurzov a nepredvídateľnosť menových výkyvov znamenala, že pohyb tovaru, služieb, kapitálu a pracovných síl bol z podnikateľského hľadiska rizikovou záležitosťou. Táto nestabilita sťažuje prognózovanie zisku, čo by mohlo vážne ohrozovať fungovanie spoločného trhu. Keď si členské štáty stanovujú vlastnú menovú politiku, výmenné kurzy kolíšu v závislosti od ich vnútorných hospodárskych a menových procesov. V najhoršom prípade môžu tieto výkyvy dokonca spôsobiť trvalo nestabilnú situáciu, čo môže ohroziť väčšinu výhod vyplývajúcich z colnej únie a spoločného trhu.

Uvedomenie si týchto faktov a nevyhnutnosť eliminovať menové výkyvy podnietili členské štáty k vykonaniu prvých krokov k menovej integrácii a v konečnom dôsledku k vytvoreniu menovej únie. Cieľ – vytvoriť menovú úniu – bol podľa mnohých názorov logický, pretože integračné teórie predpokladali vytvorenie hospodárskej únie po vytvorení spoločného/jednotného trhu, pričom jedným z najdôležitejších prvkov hospodárskej únie je práve integrovaná menová politika a v jej rámci jednotná mena.

Výrazná potreba zbližovania menovej politiky členských štátov sa po prvý raz prejavila koncom 60. rokov minulého storočia, keď brettonwoodský systém začal javiť prvé známky oslabovania. Na haagskom samite v roku 1969 bolo vytvorenie hospodárskej a menovej únie označené za oficiálny cieľ európskej integrácie. Bol založený osobitný výbor, ktorý mal vypracovať správu o možnostiach dosiahnuť tento cieľ. Táto tzv. Wernerova skupina predložila svoju správu v roku 1970. Podľa tejto správy sa v rokoch 1971 až 1980 v niekoľkých etapách mala vytvoriť hospodárska a menová únia. V prvej etape sa mali znížiť fluktuačné rozpätia medzi menami členských štátov na ± 1% a konečným cieľom bolo postupným zužovaním fluktuačného pásma neodvolateľne stanoviť výmenné kurzy medzi menami. Kolaps brettonwoodského systému v rokoch 1971 až 1973 a ropná kríza v roku 1973 s jej hospodárskymi aj politickými dôsledkami však spôsobili, že uskutočňovanie Wernerovho plánu sa zablokovalo už v začiatočnej fáze.

Po neúspechu Wernerovho plánu sa členské štáty znova pokúsili fixovať partity mien štátov spoločenstva, ale britská libra nemala záujem o zapojenie sa do tohto mechanizmu a slabší francúzsky frank a talianska líra zasa nesplnili podmienky. Napokon sa celý plán zredukoval na vytvorenie zóny menovej stability, ktorú tvorila permanentná stabilná nemecká marka a meny niektorých menších štátov. Táto spolupráca však nemohla v žiadnom prípade zaručiť hladké fungovanie spoločenstiev a spoločného trhu.

Pre pretrvávajúce problémy spojené so systémov plávajúcich výmenných kurzov členské štáty v 70. rokoch minulého storočia obnovili úsilie o vytvorenie spoločného menového systému. V roku 1979 na základe tzv. Giscardovho-Schmidtovho návrhu vznikol bez účasti Spojeného kráľovstva.

Európsky menový systém Hlavným cieľom Európskeho menového systému (EMS) bolo dosiahnuť stabilitu výmenných kurzov v rámci spoločenstva. EMS bol založený na troch prvkoch: mechanizme výmenných kurzov (European Exchange Rate Mechanism - ERM), európskej menovej jednotke (Eropean Currency Unit - ECU) a Fonde pre európsku menovú spoluprácu.

Európsky mechanizmus výmenných kurzov sa zakladal na centrálnych paritách zúčastnených mien stanovených národnými centrálnymi bankami. Pre všetky meny sa vyhotovovala tabuľka dvojstranných kurzov. V roku 1979 sa vyžadovalo, aby sa meny udržiavali v rámci fluktuačného pásma 2,25 %, čo znamenalo, že maximálna fluktuácia medzi ktoroukoľvek dvojicou mien bola 4,5 %. Ak sa výmenný kurz nedarilo udržať v tomto rozpätí, národná centrálna banka musela intervenovať.

Významným prvkom EMS bola menová jednotka ECU, ktorá pripravovala cestu k jednotnej mene. ECU fungovala ako kôš mien všetkých členských štátov - nielen mien zúčastnených na EMS -. vytvorený vážením hospodárskej sily členských štátov. Aj mechanizmus výmenných kurzov bol založený na ECU. Meny členských štátov mohli fluktuovať oproti dennému výmennému kurzu ECU v rozpätí +/- 2,25 %, inak musela zasiahnuť centrálna banka.

Na intervencie mohli centrálne banky čerpať krátkodobé úverové prostriedky v ECU z Fondu pre európsku menovú spoluprácu, vytvorené z rezerv členských štátov.

Keďže zavedenie EMS sa časovo zhodovalo s druhou ropnou krízou, jeho úvodnú fázu poznačila nestabilita. Druhá etapa EMS,v rámci ktorej sa stabilizoval menový systém, sa začala v roku 1983. V septembri 1987 sa prijatím Bazilejsko-nyborgskej dohody začala nová éra EMS. Podľa tejto dohody centrálne banky členských štátov zasiahli vtedy, keď ich meny dosiahli hranice fluktuačných pásiem. Nový EMS priniesol stabilitu mien, predovšetkým stabilitu výmenného kurzu medzi francúzskym frankom a nemeckou markou. O úspechu Európskeho menového systému svedčí skutočnosť, že v roku 1990 do tohto mechanizmu vstúpilo aj Spojené kráľovstvo (aj keď so 6 % fluktuačným pásmom). V roku 1989 sa k systému pripojilo aj Španielsko a v roku 1992 Portugalsko, ktoré vstúpili do ES až po vzniku EMS. Grécko, ktoré zápasilo s tvrdošijne vysokou mierou inflácie, bolo jediným z 12 členských štátov, ktoré sa do EMS nezapojilo. EMS vážne utrpel aj v dôsledku dlhotrvajúcej recesie na začiatku 90. rokoch minulého storočia. Po menovej kríze v roku 1992 z mechanizmu vystúpila britská libra a talianska líra a viacero mien bolo potrebné devalvovať. Napokon v auguste 1993 boli členské štáty nútené fluktuačné pásmo rozšíriť z +/- 2,25 % na +/- 15 %. Mnohí tento krok označovali za koniec systému, keďže pri 30 % fluktuačnom rozpätí možno sotva hovoriť o mechanizme výmenných kurzov. Koniec však nenastal, pretože po prekonaní menovej krízy sa výmenné kurzy začiatkom roku 1994 znova stabilizovali okolo pôvodného úzkeho 2,25 % pásma.

Okrem menovej krízy v rokoch 1992 až 1993 politici aj ekonómovia všeobecne vnímali EMS ako pozitívny prvok, ktorého výhody výrazne prevyšovali jeho nevýhody. Po roku 1979 sa výkyvy medzi menovými kurzami členských štátov podstatne zmiernili a zároveň sa značne zblížila miera inflácie jednotlivých štátov, ktorá sa stabilizovala na nízkej úrovni. EMS pomáhal vládam realizovať protiinflačnú politiku a položil základy koordinácie ekonomických politík členských štátov, ktorá sa považuje za základ hospodárskej a menovej únie.

Za negatívny dôsledok EMS sa všeobecne považuje spomalenie hospodárskeho rastu, nárast nezamestnanosti a zhoršenie zahraničnoochodnej bilancie, hoci ich vzájomný vzťah sa nikdy nepreukázal.

Kľúčový význam EMS spočíva v tom, že vytvorením menového koša založeného na ECU pripravil cestu jednotnej mene. ECU, ktoré sa pôvodne používalo len na transakcie medzi centrálnymi bankami a na poskytovanie úverov, začalo postupne plniť ďalšie funkcie. Hoci vždy zostalo zúčtovacou menou - nikdy neexistovalo ako legálne platidlo -, zaviedlo sa v účtoch finančných inštitúcií, a dokonca aj pri obchodných transakciách. Kľúčovú úlohu hralo na trhu s cennými papiermi a začalo sa všeobecne používať ako základná mena kreditných kariet; a značnú popularitu získalo aj ako rezervná mena, pretože vzhľadom na menový kôš si zachovávalo mimoriadne stabilnú hodnotu.

Delorsov plán Po neúspechu Wernerovho plánu sa v programe ES na dlhý čas upustilo od koncepcie menovej únie. Po roku 1987 sa však znova dostala na program vzhľadom na výsledky EMS a prijatie Jednotného európskeho aktu a s ním súvisiacu liberalizáciu kapitálového trhu. Toto obdobie sa spája s menom Francúza Jacqua Delorsa, ktorý sa v roku 1985 stal predsedom Európskej komisie. Pod dojmom úspechu Jednotného európskeho aktu bol vytvorený výbor na čele so Jacquom Delorsom. Úlohou výboru bolo vytýčiť ciele pre menovú úniu. V roku 1989 výbor predložil správu, v ktorej vyznačil program založenia hospodárskej a menovej únie (HMÚ).

Delorsova správa podobne ako Wernerov plán navrhovala úplnú liberalizáciu pohybov kapitálu, úplnú a neodvolateľnú konvertibilitu národných mien, odstránenie fluktuačných pásiem a neodvolateľné fixovanie výmenných kurzov. Ako kľúčový prvok tohto systému navrhovala zaviesť jednotnú menu.

Výhody jednotnej meny Myšlienka jednotnej meny bola na programe spoločenstva už dlhší čas aj pred uverejnením Delorsovho plánu, chýbali však potrebné podmienky na jej naplnenie. V konečnom dôsledku to bol program spoločného trhu, ktorý vytvoril potrebné základy pre zavedenie jednotnej meny. Samotná jednotná mena je kľúčovým prvkom na vytvorenie skutočne voľného jednotného trhu, pretože odstraňuje prekážky spojené s rozdielmi vo výmenných kurzoch. Na rozhraní 80. a 90. rokov minulého storočia však začala nadobúdať oveľa širšie dimenzie a okrem záruky hladkého fungovania jednotného trhu sa od nej očakávali aj ďalekosiahle hospodárske a politické výhody. Veľké výkyvy výmenných kurzov počas éry EMS viedli k nestabilite ekonomických procesov. Preto sa na rozhraní 80. a 90. rokov minulého storočia očakávalo, že medzi najvýznamnejšie prínosy jednotnej meny bude patriť úplné odstránenie kurzových výkyvov a rizík. Predpokladalo sa, že by sa tým zvýšila šanca predvídať a vyčísľovať interakcie a ekonomické procesy vo vzťahu medzi členskými štátmi, čím by sa povzbudili cezhraničné transakcie a stimuloval hospodársky rast a zamestnanosť. So zavedením jednotnej meny sa popri zvýšení hospodárskej prosperity vďaka stabilným výmenným kurzom spájal aj celý rad ďalších výhod. Očakávalo sa, že v menovej únii by odstránenie neistoty súvisiacej s kurzovými výkyvmi malo viesť k cenovej stabilite, nízkej miere inflácie a poklesu úrokových sadzieb. Výsledkom by bolo aj ľahšie financovanie štátneho dlhu a nárast investícií, čo by v konečnom dôsledku urýchlilo hospodársky rast.