náhľad|342x342bod|Johannes Bell z Nemecka je zobrazený pri podpise mierových zmlúv 28. júna 1919 v knihe The Signing of Peace in the Hall of Mirrors (Podpis mieru v Zrkadlovej sieni) od sira Williama Orpena.
Parížska mierová konferencia bola sériou formálnych a neformálnych diplomatických stretnutí v rokoch 1919 a 1920 po skončení prvej svetovej vojny, na ktorých víťazní Spojenci stanovili mierové podmienky pre porazené Ústredné veľmoci. Výsledkom konferencie, na ktorej dominovali vedúci predstavitelia Veľkej Británie, Francúzska, Spojených štátov a Talianska, bolo päť zmlúv, ktoré zmenili usporiadanie máp Európy a častí Ázie, Afriky a tichomorských ostrovov a tiež uložili finančné sankcie. Nemecko, Rakúsko-Uhorsko, Turecko a ďalšie porazené krajiny nemali možnosť vyjadriť sa k rokovaniam, čo neskôr vyvolalo politickú nevôľu, ktorá pretrvávala celé desaťročia. Opatrenia prijaté na tejto konferencii sa považujú za jeden z veľkých zlomov geopolitických dejín 20. storočia.
Na konferencii sa zúčastnili diplomati z 32 krajín a národností. Jej hlavnými rozhodnutiami bolo vytvorenie Spoločnosti národov a päť mierových zmlúv s porazenými štátmi. Hlavnými opatreniami dohodnutými v zmluvách boli okrem iného prechod nemeckých a osmanských zámorských panstiev ako „mandátov“ z rúk týchto krajín najmä do rúk Veľkej Británie a Francúzska, uloženie reparácií Nemecku a vytýčenie nových štátnych hraníc, niekedy aj s plebiscitom, aby viac zodpovedali etnickým hraniciam. náhľad|238x238bod|Hodnostári zhromaždení v Zrkadlovej sieni Versailleského paláca vo Francúzsku pri príležitosti podpisu Versailleskej zmluvy Americký prezident Woodrow Wilson v roku 1917 poveril skupinu približne 150 akademikov, aby preskúmali témy, ktoré sa pravdepodobne vyskytnú pri diplomatických rokovaniach na európskej scéne, a aby vypracovali súbor zásad, ktoré sa mali použiť pri mierových rokovaniach s cieľom ukončiť prvú svetovú vojnu. Výsledky tohto výskumu boli zhrnuté v takzvanom dokumente Štrnásť bodov, ktorý sa stal základom podmienok nemeckej kapitulácie počas konferencie, rovnako ako bol predtým základom rokovaní nemeckej vlády v rámci prímeria z 11. novembra 1918.
Hlavným výsledkom konferencie bola Versailleská zmluva s Nemeckom; článok 231 tejto zmluvy ukladá všetku vinu za vojnu „agresii Nemecka a jeho spojencov“. Toto ustanovenie sa ukázalo ako veľmi ponižujúce pre nemeckých vodcov, armádu aj občanov a pripravilo pôdu pre nákladné reparácie, ktoré malo Nemecko zaplatiť a z ktorých bola dodaná len malá časť, keď prestalo platiť po roku 1931. Konferenciu v tom čase kontrolovalo päť veľmocí: Francúzsko, Veľká Británia, Taliansko, Japonsko a Spojené štáty. Lídrami „veľkej štvorky“ boli francúzsky premiér Georges Clemenceau, britský premiér David Lloyd George, americký prezident Woodrow Wilson a taliansky premiér Vittorio Emanuele Orlando. Spolu s tímami diplomatov a právnikov sa neformálne stretli 145-krát a dohodli sa na všetkých dôležitých rozhodnutiach ešte pred ich ratifikáciou.
Konferencia sa začala 18. januára 1919. Profesor Michael Neiberg v súvislosti s jej ukončením poznamenal: „Hoci najvyšší štátnici prestali osobne pracovať na konferencii v júni 1919, formálny mierový proces sa reálne skončil až v júli 1923, keď bola podpísaná Lausannská zmluva.“ Celý proces sa často označuje ako „Versailleská konferencia“, hoci v historickom paláci sa uskutočnil len podpis prvej zmluvy; rokovania prebiehali na Quai d'Orsay v Paríži.
Prehľad a priame výsledky Konferencia sa oficiálne začala 18. januára 1919 na nábreží Quai d'Orsay v Paríži. Tento dátum bol symbolický, keďže išlo o výročie vyhlásenia Viliama I. za nemeckého cisára v roku 1871 v Zrkadlovej sieni Versailleského paláca, krátko pred ukončením obliehania Paríža - deň, ktorý mal v Nemecku význam ako výročie založenia Pruského kráľovstva v roku 1701. Delegáti 27 národov (delegáti zastupujúci 5 národností boli väčšinou ignorovaní) boli pridelení do 52 komisií, ktoré sa stretli na 1 646 zasadnutiach, aby s pomocou mnohých odborníkov pripravili správy na rôzne témy, od vojnových zajatcov cez podmorské káble, medzinárodné letectvo až po zodpovednosť za vojnu. Kľúčové odporúčania boli zapracované do Versaillskej zmluvy s Nemeckom, ktorá mala 15 kapitol a 440 článkov, ako aj do zmlúv pre ostatné porazené krajiny.
Konferenciu kontrolovalo päť veľmocí: Francúzsko, Veľká Británia, Taliansko, USA a Japonsko. Spomedzi „veľkej päťky“ v praxi Japonsko vyslalo len bývalého premiéra a zohralo malú úlohu; a vedúci predstavitelia „veľkej štvorky“ konferencii dominovali. Táto štvorica sa spolu neformálne stretla 145-krát a prijala všetky dôležité rozhodnutia, ktoré potom ratifikovali ostatní účastníci. Na otvorených zasadnutiach všetkých delegácií sa schvaľovali rozhodnutia prijaté „veľkou štvorkou“. Konferencia sa skončila 21. januára 1920, keď sa konalo ustanovujúce Valné zhromaždenie Spoločnosti národov.
Na Parížskej mierovej konferencii bolo pripravených päť hlavných mierových zmlúv, pričom v zátvorkách sú uvedené krajiny, ktorých sa zmluva týka:
Versailleská zmluva, 28. jún 1919 (Nemecko) Saint-Germainská zmluva, 10. september 1919 (Rakúsko) Neuillská zmluva, 27. november 1919 (Bulharsko) Trianonská zmluva, 4. jún 1920 (Maďarsko) Sèvreská zmluva, 10. august 1920; následne revidovaná Lausannskou zmluvou, 24. júl 1923 (Osmanská ríša/Turecká republika).
Hlavnými rozhodnutiami bolo založenie Spoločnosti národov, päť mierových zmlúv s porazenými nepriateľmi, pridelenie nemeckých a osmanských zámorských panstiev ako „mandátov“, najmä členom Britského impéria a Francúzska, reparácie uložené Nemecku a vytýčenie nových štátnych hraníc, niekedy s plebiscitom, aby lepšie odrážali sily nacionalizmu. Hlavným výsledkom bola Versaillská zmluva s Nemeckom, ktorá v článku 231 stanovila vinu za vojnu na „agresiu Nemecka a jeho spojencov“. Toto ustanovenie sa ukázalo pre Nemecko ako ponižujúce a vytvorilo predpoklady pre veľmi vysoké reparácie, ktoré malo Nemecko zaplatiť. Nemecko zaplatilo len malú časť, a to ešte pred ukončením reparácií v roku 1931.
Keďže rozhodnutia konferencie boli prijímané jednostranne a do veľkej miery na základe rozmarov veľkej štvorky, Paríž sa počas konferencie stal fakticky centrom svetovej vlády, ktorá prerokovala a realizovala rozsiahle zmeny v politickej geografii Európy. Najznámejšia je samotná Versaillská zmluva, ktorá oslabila nemeckú armádu a na plecia Nemecka položila plnú vinu za vojnu a nákladné reparácie, pričom neskoršie poníženie a rozhorčenie v Nemecku historici často považujú za jednu z priamych príčin volebných úspechov nacistickej strany a za jednu z nepriamych príčin druhej svetovej vojny.
Spoločnosť národov sa v Spojených štátoch ukázala ako kontroverzná, pretože kritici tvrdili, že podkopáva právomoci Kongresu USA vyhlasovať vojnu. Americký Senát neratifikoval žiadnu z mierových zmlúv, a tak sa Spojené štáty k Spoločnosti nikdy nepripojili. Namiesto toho Hardingova administratíva v rokoch 1921 - 1923 uzavrela nové zmluvy s Nemeckom, Rakúskom a Maďarskom. Nemecká Weimarská republika nebola pozvaná na konferenciu vo Versailles. Na konferencii sa zúčastnili zástupcovia Bieleho Ruska, ale nie komunistického Ruska. Mnohé ďalšie štáty vyslali delegácie, aby apelovali na rôzne neúspešné dodatky k zmluvám, a strany lobovali za rôzne záležitosti, od nezávislosti krajín južného Kaukazu až po neúspešný návrh Japonska na rasovú rovnosť voči ostatným veľmociam.
Mandáty náhľad|440x440bod|Mandáty Spoločnosti národov Ústrednou otázkou konferencie bolo rozdelenie zámorských kolónií Nemecka (Rakúsko-Uhorsko nemalo veľké kolónie a Osmanská ríša bola samostatnou otázkou).
Britské domíniá chceli svoju odmenu za svoje obete. Austrália chcela Novú Guineu, Nový Zéland chcel Samou a Južná Afrika chcela juhozápadnú Afriku. Wilson chcel, aby Spoločnosť národov spravovala všetky nemecké kolónie, kým nebudú pripravené na nezávislosť. Lloyd George si uvedomoval, že potrebuje podporiť svoje domíniá, a preto navrhol kompromis: mali by existovať tri typy mandátov. Jednou kategóriou boli mandáty pre turecké provincie, ktoré by sa rozdelili medzi Britániu a Francúzsko.
Druhá kategória, Nová Guinea, Samoa a juhozápadná Afrika, sa nachádzali tak blízko zodpovedných dozorných orgánov, že mandáty mohli byť sotva udelené niekomu inému ako Austrálii, Novému Zélandu a Južnej Afrike. A napokon, africké kolónie by potrebovali starostlivý dohľad ako mandáty „triedy B“, ktorý by mohli zabezpečiť len skúsené koloniálne mocnosti: Británia, Francúzsko a Belgicko, hoci Taliansko a Portugalsko dostali malé územia. Wilson a ostatní napokon s týmto riešením súhlasili. Dominanty dostali „mandáty triedy C“ na kolónie, ktoré chceli. Japonsko získalo mandáty na nemecké panstvá severne od rovníka.
Wilson nechcel žiadne mandáty pre Spojené štáty, ale jeho hlavný poradca, plukovník House, sa výrazne angažoval pri udeľovaní mandátov ostatným. Wilsona urážali najmä austrálske požiadavky a mal niekoľko pamätných stretov s Hughesom (austrálskym premiérom), pričom tento bol najznámejší:Wilson: „Ale veď vy hovoríte len za päť miliónov ľudí.“
Hughes: „Ja zastupujem šesťdesiattisíc mŕtvych.“
Britské záujmy náhľad|228x228bod|Britská letecká sekcia na konferencii Hlavným záujmom britských delegátov na konferencii bolo zachovanie jednoty, území a záujmov Britského impéria. Napriek tomu na konferenciu vstupovali s konkrétnejšími cieľmi s týmto poradím priorít:
Zabezpečiť, aby boli koloniálne nároky Nemecka redigované (odobraté alebo odovzdané víťazným kolóniám) Nemecku vznikol dlh vo výške 30 miliárd dolárov, ktorý sa týkal úrokov Zabezpečenie bezpečnosti Francúzska Odstránenie hrozby nemeckej námornej flotily Riešenie územných sporov Podpora Spoločnosti národov
Návrh o rasovej rovnosti, ktorý predložili Japonci, nebol v priamom rozpore so žiadnym kľúčovým britským záujmom, ale v priebehu konferencie sa jeho dôsledky na prisťahovalectvo do britských domínií, pričom Austrália mala osobitnú výnimku, stali hlavným bodom sporu v rámci delegácie.
Britská delegácia nakoniec nepovažovala tento návrh za základný cieľ konferencie; bola ochotná obetovať návrh o rasovej rovnosti, aby upokojila austrálsku delegáciu a pomohla tak splniť svoj hlavný cieľ zachovať jednotu britského impéria.
Veľká Británia neochotne súhlasila s účasťou samostatných delegácií z britských domínií, ale Britom sa podarilo odmietnuť pokusy vyslancov novo vyhlásenej Írskej republiky, ktorí sa na konferencii snažili presadiť írske sebaurčenie, diplomatické uznanie a členstvo v navrhovanej Spoločnosti národov. Na poslednú „požiadavku o uznanie“ írskych vyslancov v liste predsedovi konferencie Clemenceauovi nebolo odpovedané. Británia plánovala odstúpiť od Zákona o vláde Írska z roku 1914 a namiesto toho ho nahradiť novým Zákonom o vláde Írska, ktorý by rozdelil Írsko na dva írske domovské štáty (ktorý bol nakoniec prijatý ako Zákon o vláde Írska z roku 1920). Oba plánované štáty by boli v rámci Spojeného kráľovstva, a preto by ani jeden z nich nemal štatút domínia.
David Lloyd George sa vyjadril, že si na mierovej konferencii „neviedol zle“, „keď uvážime, že som sedel medzi Ježišom Kristom a Napoleonom“. To bola narážka na veľký idealizmus Wilsona, ktorý chcel Nemecko iba potrestať, a na tvrdý realizmus Clemenceaua, ktorý bol odhodlaný vidieť Nemecko skutočne zničené.
Východne Stredomorie Podobne ako ostatné hlavné spojenecké mocnosti, aj britská verejnosť bola viac naklonená potrestaniu Nemecka a Rakúska. Vzťahy Británie s Osmanskou ríšou neboli témou parlamentných volieb v roku 1918. Medzi britskými rozhodujúcimi predstaviteľmi panovala nerozhodnosť v otázke defenzívy a demobilizácie osmanskej armády, osudu, ktorý bude pridelený vedúcim členom Výboru pre úniu a pokrok, a budúcnosti tureckých úžin. Podľa Tanera Akçama boli úvahy britských vyslancov vo Versailles nasledovné:
Zabezpečenie prepojenia Británie s Indiou Vyhýbanie sa konfliktom s Francúzskom