Giacomo Luigi Ciamician (*27. augusta 1857 v Trieste, Rakúsko-Uhorsko – †2. januára 1922 v Bologni, Taliansko) bol taliansky chemik so zameraním na fotochémiu, ktorý sa považuje za jej zakladateľa. Venoval sa aj zelenej chémii.
Životopis Giacomo Luigi Ciamician sa narodil v roku 1857 v Rakúsko-Uhorskom Trieste. Jeho rodina patrila k vyššej obchodnej buržoázii a mala arménske korene. Po absolvovaní strednej školy vo svojej rodnej obci sa v roku 1874 presťahoval do Viedne, kde študoval a pracoval na Vysokej škole technickej pod vedením Ludwiga Bartha a Huga Weidela, zameriavajúc sa na fyzikálnu chémiu. Už vtedy spájal predmety, ktoré študoval na univerzite, s vlastnými pozorovaniami prírody, ktoré vykonával na Ústave zoológie a počas letných prázdnin na Zoologickej stanici v Trieste. Tento dvojitý výskumný smer, chemický a biologický, robil z Ciamiciana jedného z popredných odborníkov na organickú chémiu.
Jeho dlhý pobyt vo Viedni (1874–1880) sa začal jeho prvými publikáciami o analýze spektier rôznych chemických prvkov, ktoré boli oceňované a dokonca citované ruským chemikom Mendelejevom na podporu jeho inovatívnej periodickej tabuľky chemických prvkov.
Ešte dôležitejší bol výskum, ktorý začal, opäť pod vplyvom Huga Weidela, o chémii pyrolu a jeho derivátov, látky, na ktorú sa špecializoval a vďaka ktorej sa stal známym.
Štúdium doktorátu ukončil v roku 1880, keď získal titul PhD. na Univerzite v Giessene, jedinej nemecky hovoriacej univerzita, ktorá udeľovala doktoráty tým, ktorí predtým nenavštevovali gymnázium špecializované na klasické štúdie.
Bezprostredne po tom, vďaka svojmu hlbokému zjednoteniu s Talianskom, Ciamician sa presťahoval do Ríma, kde sa pripojil k produktívnej skupine mladých asistentov Stanislaa Cannizzara na Istituto di Chimica. Zostal tam sedem rokov a mohol ďalej rozvíjať svoje záujmy o spektroskopiu a organické zlúčeniny dusíka.
Pokračoval aj v štúdiu pyrolu, za ktorý získal cenu udelenú 1887 Akadémiou národov Lincei. V nasledujúcom roku sa stal členom tejto akadémie, neskôr sa stal národným členom v roku 1893.
Rovnaký rok 1887 mu priniesol víťazstvo v súťaži o profesúru všeobecnej chémie v Padove, kde sa presťahoval na iba dva roky.
V roku 1889 bol povolaný do Bologne, kde prevzal profesúry všeobecnej chémie a biologickej chémie. Pamätná tabuľa stále pripomína dom, v ktorom žil, v samotnom centre ulice Via Guido Reni 3.
Univerzita v Bologni, opätovne oživená oslavami 8. výročia, sa stále pokúšala priviesť mladých, cudzích profesorov, aby definitívne prerušila väzby s dlhým obdobím stagnácie, ktoré trvalo počas predchádzajúcich dvoch storočí.
V Bologni mohol Ciamician slobodne rozvíjať svoj nezvyčajný vedecký prístup, ktorý spočíval v potrebe vytvárať vzťahy medzi rôznymi disciplínami, a ktorý ho viedol k príspevku k vytvoreniu Società italiana per il progresso delle scienze (Talianska spoločnosť pre pokrok vied), kde neskôr pôsobil ako prezident.
Ďalším základným prvkom jeho myslenia bola úloha vyučovania, chápaného ako motor formácie pred vzdelaním. Tento názor z neho robil vynikajúceho mentora a fascinujúceho popularizátora, a z jeho tried vyšlo množstvo budúcich akademikov a univerzitných profesorov.
Pre Ciamiciana však pokrok dosiahnutý v laboratóriu nemal žiadnu hodnotu, ak nebol spojený s praktickým kolektívnym a spoločenským prínosom. Podľa neho mal vedec morálnu povinnosť pýtať sa, čo jeho disciplína je a čo môže dosiahnuť, a následne aktívne participovať na verejnom živote a usmerňovať politické rozhodnutia svojej doby.
Zaujímal sa nielen o miestnu politiku (stal sa mestským radcom v roku 1918), ale aj o národnú politiku. Hrdý na Taliansko, v roku 1900 odmietol atraktívnu ponuku vo Viedni a na oplátku dostal štedré zvýšenie platu od Talianskeho kráľovstva. Keď bol v roku 1910 zvolený za senátora, prvého z Triestu, zapojil sa do mnohých komisií a stal sa predsedom Výboru pre chemický priemysel na Ministerstve priemyslu.
Jeho popularita ho priviedla do mnohých kruhov, ako je spomínaná Talianska spoločnosť pre pokrok vied, Akadémia vied v Bologni, rôzne ďalšie talianske a medzinárodné akadémie a najlepšie chemické spoločnosti sveta (v Anglicku, Francúzsku, Nemecku a USA). Ciamician bol tiež prvým generálnym prezidentom novovzniknutej Talianskej asociácie pre čistú a aplikovanú chémiu. Počas svojich 30 rokov vyučovania v Bologni vyvinul svoje chemicko-fyzikálne teórie, vyprodukoval viac ako 4 000 vedeckých prác a literárnych poznámok, s jeho zvyčajnou pozornosťou na pyrol, ale aj na prírodné produkty, chemické reakcie v rastlinách a fotochémiu. Pre túto poslednú oblasť je stále považovaný za otca fotochémie. Uvedomil si vplyv svetla na látky a pretože laboratóriá vtedy neboli vybavené na takéto experimenty, presťahoval časť svojho laboratória na strechu univerzity.
Stála pozornosť, ktorú venoval prírodnému svetu – čo ho viedlo k tomu, aby zameral väčšinu svojich úvah na oblasť organickej chémie, s rastúcim dôrazom na biologickú chémiu a najmä chémiu rastlín – viedla Ciamiciana k predpovedaniu alternatívnych zdrojov energie, ako je slnečná energia, čo ho robilo predchodcom techník, ktoré sú dnes v používaní, ako je umelá fotosyntéza.
Aj pokiaľ ide o jeho najslávnejšie štúdie o pyrole, môže sa povedať, že bol svojho času napred, pretože až po jeho smrti sa ukázalo, že zlúčenina a jej deriváty budú oveľa dôležitejšie, ako boli v jeho dobe.
Ciamicianova intuícia, ako aj jeho známe schopnosti, viedli niekoľkých jeho kolegov k nominovaniu ho deväťkrát na Nobelovu cenu (1905, 1907, 1908, 1911, 1912, 1914, 1916, 1919, 1921), ktorú však nikdy nezískal.
Obdivovaný svojimi študentmi a kolegami, osobne podporil získanie prostriedkov na výstavbu nového a vhodného Chemického inštitútu, ktorý bol už plánovaný v druhej zmluve medzi Univerzitou v Bologni, miestnymi orgánmi a štátom (1910). Práce však začali až v roku 1916, a s eskaláciou vojny boli prerušené a obnovené až v roku 1924, pričom dokončené boli v roku 1931. Až do dnes, Ciamician, ktorý sa nedožil dokončenia novostavby, je neodmysliteľne spojený s ňou, jeho meno bolo priradené k novozaloženému inštitútu už od samého začiatku.
Keď Ciamician zomrel v roku 1922, celé mesto sa zhromaždilo okolo jeho rakvy, ktorá bola prinesená do Certosy v Bologni, pričom od celého vedeckého sveta prišli srdečné kondolencie.
Spolupráca s Paolom Silberom Spolupráca Giacoma Ciamiciana (1857–1922) a Paula Silbera (1851–1932) trvala po viac než 35 rokov. Armén Ciamician a Nemec Silber význam chemického výskumu v ich adoptovanom Taliansku priviedli na svetovú úroveň. V sérii najmenej 378 vedeckých publikácií objavili cenné antiseptikum; vyvinuli expanziu pyrolového jadra na pyridínový kruh; prispeli k chémii terpénov, esenciálnych olejov; a v podstate založili pole organickej fotochémie.
Začiatky partnerstva Toto plodné partnerstvo malo svoje korene v 80. rokoch 19. storočia v laboratóriách Cannizzara na Inštitúte všeobecnej chémie v Ríme. Tu sa mladý Ciamician, čerstvo po štúdiách u Bartha a Weidela vo Viedni a po získaní doktorátu v Giessene, stretol s Paulom Silberom, ktorý prišiel do Talianska z dôvodu zlepšenia zdravia. Silber, ktorý sa narodil v Stargarde v Pomoransku v roku 1851, práve získal doktorát na Univerzite vo Freiburgu za prácu o syntéze dietylglykolovej kyseliny a jej derivátov. Krátko pôsobil ako asistent Erlenmeyera a dva roky pracoval ako chemik farbív v Marienberg Dyeworks. V roku 1881 prišli obaja, on a Ciamician, do Talianska, aby sa pripojili k nadšenej skupine výskumníkov okolo svojho učiteľa, Cannizzara.
Ciamician už predtým preukázal majstrovstvo v teoretickej aj experimentálnej chémii. Počas svojich štúdií vo Viedni publikoval sériu brilantných prác o emisnej spektroskopii, určovaní hustoty pár, prác o živočíšnych živiciach a tlaku vzduchu v skúmavkách. Jeho priekopnícka práca v spektroskopii ukázala, že prvky tej istej periodickej skupiny majú výrazne podobné emisné spektrá. Keďže neexistovalo pochopenie ešte nepopísaných elektronických energetických hladín v atóme, vyvinul rozumnú, a nie celkom nesprávnu, teóriu, že každý člen skupiny má spoločné komponenty, ktoré sú zodpovedné za spektrálne podobnosti.
Vysvetlenia emisných spektrí, ktoré navrhol neznámy mladý chemik, ktorý mal práve 20 rokov a ešte nemal doktorát, boli diskutované na stretnutiach Viedenskej akadémie a dokonca ich preložil profesor Ira Remsen pre prvý zväzok jeho American Chemical Journal. Na Univerzite vo Viedni a neskôr na Chemickom inštitúte v Ríme Ciamician rozvinul svoje myšlienky o spektroskopii do toho, čo bolo pravdepodobne prvým formálnym kurzom na túto tému.
Po presune do Giessenu, pretože to bola jediná univerzita, ktorá prijímala študentov bez požiadavky na predchádzajúci diplom z klasických štúdií, získal doktorát v roku 1880 a pripojil sa k Cannizzarovej skupine v Ríme. Po nasledujúcich sedem rokov sa sústredil takmer výlučne na chémiu pyrolu a v roku 1887 získal cenu Kráľovskej akadémie Lincei za svoje objavy. V roku 1887 mu bola ponúknutá pozícia na Univerzite v Padove a o dva roky neskôr ho Univerzita v Bologni pozvala na profesúru. Silber ho nasledoval na tieto univerzity a neskôr bol menovaný čestným kolegom Fakulty vied v Bologni.
Po nasledujúcich 25 rokov, až do konca Prvej svetovej vojny, ich spoločné výskumné úsilie neslo charakteristické znaky príspevkov každého člena. Ciamician, ako genialny a kritický riaditeľ výskumu, aplikoval svoje teoretické a praktické poznatky na organizovanie smerovania programu a interpretáciu jeho výsledkov. Silber, ako zručný a trpezlivý experimentátor, poskytol bohaté výsledky, na ktorých založili svoje spoločné kariéry.
V roku 1885 Ciamician a Silber oznámili prípravu nového silného antiseptika s cennými terapeutickými vlastnosťami: tetraiodopyrrol. Po patentovaní ich objavu Ciamician napísal sériu článkov o príprave, vlastnostiach a fotodekompozícii tejto látky, ktorú nazval „Iodol.“ Mnoho rokov neskôr bol Iodol stále široko používaný ako náhrada jodoformu a Valentin uviedol, že jeho objav bol bezpochyby jedným z najdôležitejších príspevkov k vede farmakológie.
Prírodné produkty Keď Ciamician a Silber opustili Rím a presťahovali sa do Padovy a Bologne, väčšina ich príspevkov do chémie pyrrolu bola už ukončená. Ciamician zhrnul svoju prácu v tejto oblasti klasickou publikáciou s názvom „Vývoj chémie pyrrolu v poslednej štvrtine storočia,“ ktorú predniesol na Deutsche Chemische Gesellschaft.
V Padove a Bologne sa Silberove úsilie zameralo na Ciamicianove najnovšie záujmy, organické zložky rastlinných látok a fotochémické reakcie.
V oblasti terpenov a esenciálnych olejov publikovali viac než 70 článkov o izolácii a charakterizácii apiole, safrolu, eugenolu, isosafrolu, iso-eugenolu, pseudopelletierínu a mnohých ďalších prírodne sa vyskytujúcich fenolických zlúčenín. Mnohé z týchto prírodných látok podrobili podrobným chemickým skúmaniam a opísali ich prestavby a izomerizácie. Partneri hlásili bázu katalyzovanú transformáciu eugenolu na isoeugenol, proces, ktorý sa stal nesmierne dôležitým v syntéze vanilínu.
Ciamician, medzitým, našiel čas na sledovanie svojich vlastných záujmov v teoretickej a fyzikálnej chémii. Publikoval svoje názory na skutočné štruktúry benzénu, naftalénu, pyrrolu a ďalších päťčlenných kruhov. Pokúsil sa korelovať podobnosti zlúčenín známych pre tvorbu pevných roztokov a vztiahnuť fyzikálne vlastnosti a štruktúry benzénových a tiofénových systémov.
Organická fotochémia Na konci storočia sa Ciamician rozhodol opustiť svoje predchádzajúce výskumy prírodných produktov a venovať sa systematickému štúdiu chemického účinku svetla. Jeho dôvody na vstup do takmer neprebádaného územia organickej fotochémie neboli nikdy jasne vyslovené, ale zdá sa, že bol ovplyvnený aspoň dvoma faktormi.