Kokoš (Kakaš) bol významnou postavou na prelome 13. a 14. storočia v Uhorsku, zohrával dôležitú úlohu v politickom, vojenskom a cirkevnom živote tej doby. Jeho život bol plný kontrastov, od vojenských úspechov až po tragické udalosti, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili jeho osud i osudy jeho rodiny.

Rodičia a majetky Magister Kokoš sa narodil v šľachtickej rodine, pravdepodobne medzi rokmi 1264-1270, ako syn Rikolfa I. Jeho otec bol súčasťou širšej uhorskej šľachty, a Kokoš vyrastal v prostredí plnom politických intríg a mocenských bojov.

Vojenská podpora Karola Róberta V čase, keď mal Karol Róbert problém upevniť svoju moc (po smrti Ondreja III. a v období tzv. interregna), mnohí šľachtici váhali, koho podporiť. Kokoš stál na strane Anjouovcov, čo sa mu neskôr oplatilo. Kokoš aktívne podporoval Karola Róberta v boji proti oligarchom, najmä v bitke pri Rozhanovciach v roku 1312. Jeho vernosť a vojenská podpora boli pre kráľa neoceniteľné pri upevňovaní kráľovskej moci v Uhorsku. Tak si získal zásluhy za vernosť kráľovi.

Zakladanie dedín Kokoš sa tiež podieľal na zakladaní a správe niekoľkých ďalších dedín a majetkov v regióne, kde mali Berzeviczyovci silný vplyv. Jeho zásluhou boli založené nasledovné obce: Franková, Fridman, Kacvín, Nižné Lapše, Lechnica, Nedeca, Spišské Matiašovce, Reľov a Spišská Stará Ves.

Vražda Fridricha Na začiatku 14. storočia sa odohrával konflikt medzi šľachtickými rodmi na Spiši - medzi rodom Berzeviczyovcov a rodom Görgeyov, medzi ktorými sa nachádzali aj jeho predkovia z Veľkej Lomnice. Tento konflikt vyvrcholil vraždou Fridricha, syna komesa Arnolda zo Spišského Hrhova, ktorú spáchal Hermann Hank, familiár magistra Kokoša. Vražda sa odohrala v Nižnom Slavkove.

Súdny proces s Kokošom v Levoči v roku 1307 V roku 1307 došlo k dramatickému a dôležitému súdnemu procesu, ktorý bol vyústením dlhodobých sporov medzi dvoma mocnými rodmi vtedajšieho Uhorska – rodom Berzeviczy a rodom Gorgey. Konflikt, ktorý sa začal ako miestne nepriateľstvo, prerástol do krvavej vojny, sprevádzanej vraždami, rabovaním a vojnovými akciami. Hlavnou postavou tohto procesu bol magister Kokoš Berzeviczy, ktorý bol obvinený z vraždy Fridricha, syna grófa Arnolda, a z organizovania nájazdov na panstvá rodu Gorgey.

Priebeh súdneho konania Súdu v Levoči predsedal gróf Štefan zo Sasov spolu so sudcami zo Spiša. Kokoš Berzeviczy a jeho bratia boli postavení pred súd spoločne s grófom Arnoldom a jeho synmi, ktorí žialili nad smrťou Fridricha a požadovali odškodnenie. Obe strany sa rozhodli prenechať rozsudok na posúdenie hodnoverným rozhodcom, ktorí mali vyniesť nestranný rozsudok. Obe strany si zvolili svojich arbitrov, ktorí mali pomôcť pri rozhodovaní:

gróf Arnold určil za svojich rozhodcov: grófa Ivana, grófa Juliána z Hrhova a Kristiána sudcu-richtára z Belej.

Kokoš určil za svojich rozhodcov: sudcu z Harichoviec (de Baldmar), Heidimira, sudcu pod hradbami, a Markusa, sudcu zo Spišského Štvrtka.

Títo rozhodcovia mali za úlohu zabezpečiť spravodlivé vyriešenie sporu a nájsť spôsob, ako obnoviť mier medzi znepriatelenými rodmi. Počas procesu boli vypočutí svedkovia z oboch strán, pričom gróf Arnold tvrdil, že vražda jeho syna bola zámerným aktom agresie zo strany Berzeviczyovcov. Kakaš sa naopak bránil tým, že išlo o dôsledok vojnových konfliktov a že smrť Fridricha bola súčasťou širšieho boja o územie a moc. Napätie počas súdu bolo značné, keďže spor medzi oboma rodmi hrozil prerásť do ďalších násilností. Preto bola dôležitá úloha arbitrov, ktorí sa snažili dosiahnuť kompromisné riešenie. Obidve strany sa zaviazali, že príjmu a dodržia rozhodnutie od sudcov.

Rozsudok Po dôkladnom preskúmaní všetkých okolností arbitri vydali verdikt, ktorý obsahoval niekoľko dôležitých rozhodnutí:

Osobné pokánie a verejné ospravedlnenie - Magister Kokoš a jeho bratia sa mali v sprievode sto osôb dostaviť pred grófa Arnolda a jeho synov, kde mali pokorne žiadať o odpustenie. - Z tohto počtu malo byť šestnásť osôb príbuzných Kakaša, aby zmierenie malo symbolickú váhu. Púte na sväté miesta - Herman Lank, spojenec Kakaša, spolu so štyrmi čestnými mužmi majú absolvovať púť do Ríma a k svätému Mikulášovi z Bari. - Po návrate do Ríma dvaja pútnici môžu ísť domov, dvaja však, Herman Lank spolu s ďalším pútnikom, majú pokračovať k svätému Jakubovi do Santiaga de Compostela, následne do Aachenu k Panne Márii a potom s môžu vrátiť domov. Finančné odškodnenie - Pôvodne mal Magister Kokoš vyplatiť grófovi Arnoldovi 200 mariek ako kompenzáciu za smrť Fridricha, ale na žiadosť dobrých mužov sa má odpustiť v deň pokánia 100 mariek. - Zostávajúcich 100 mariek malo byť vyplatených v splátkach: 20 mariek v deň pokánia (odškodnenia), ďalších 15 mariek na sviatok svätého Jakuba a 15 mariek na sviatok svätého Michala. Výstavba kláštorov - Kokoš Berzeviczy sa zaviazal zabezpečiť financovanie šiestich kláštorov a 4000 svätých omší za zmierenie hriechu zavraždeného Fridricha. Odstúpenie majetkov - Kokoš a jeho bratia sa museli vzdať nárokov na dedinu Švábovce a hrad Plaveč. - Zaviazali sa, že nebudú podnikať žiadne nepriateľské akcie proti grófovi Arnoldovi a jeho potomkom. Hrozba trestu za porušenie dohody - Ak by ktorákoľvek zo zúčastnených strán porušila mierovú dohodu, stratila by všetky svoje majetky. - Životy vinníkov by boli ohrozené.

Dôsledky rozsudku Tento rozsudok ukončil roky trvajúci konflikt medzi rodmi Berzeviczy a Georgey. Mier bol oficiálne uzavretý a obe strany boli zaviazané ho dodržiavať pod prísnymi sankciami. Rozhodnutie tohto súdu bolo vydané v stredu po Veľkej noci v roku 1307 a bolo spečatené oficiálnou provinčnou pečaťou, aby sa zabezpečila jeho právna vymožiteľnosť.

Kláštory

Kartuziánsky kláštor v Hamborku V roku 1307 dal Kokoš postaviť kláštor v Hamborku a povolal do neho kartuziánov zo Skaly útočišťa z Kláštoriska. Kartuziáni si postavili z kameňa kostol s polygonálnou svätyňou a tiež konvent. Okolo kláštora bolo niekoľko drevených domčekov pre mníchov. Kláštor fungoval ako grangia - filiálka Skaly útočišťa do roku 1329, kedy kartuziáni z Hamborka odišli na Skalu útočišťa alebo do Lechnice, kde im dal Kokoš ďalší pozemok na stavbu kláštora a dediny do daru. Kokoš po narodení svojho syna Mikuláša v roku 1314 alebo po jeho úmrtí daroval rehoľníkom v Hamborku kalich, na ktorom je znázornený sv. Mikuláš. Kalich sa teraz nachádza v Bardejovskom múzeu v starej radnici.

Minoritský kláštor v Levoči V tom istom čase sa zaslúžil Kokoš aj o stavbu nového minoritského kláštora v Levoči, čo bolo zapísané v starej levočskej kronike, tzv. Lányiho kronike, že v roku 1308 dal Dank postaviť kláštor minoritom ako pokánie (v kronike však je je chybne prepísané meno Lang na Dank). Dovtedy pravdepodobne minoriti pôsobili v kostole sv. Mikuláša, ktorý bol postavený v starej Levoči a nepriamo sa spomína v roku 1272. O tri roky neskôr, t.j. v roku 1311, práve minoriti zaviedli púť na Levočskú horu na sviatok Navštívenia Panny Márie 2. júla. Kláštor minoritov bol neskôr prestavaný a existuje ešte aj dnes.

Stavba kláštora v Lechnici V roku 1319, po dôkladnej príprave, sa Kokoš rozhodol založiť kartuziánsky kláštor v Lechnici na pôvodnom majetku svojej rodiny. Tento krok bol oficiálne potvrdený kráľom Karolom I. v roku 1320. Už predtým daroval kláštoru v Lechnici, ktorý bol grangiou kláštora na Skale útočišťa, dedinu Reľov. Čoskoro sa ukázalo, že uvedené majetky nestačia na založenie a udržanie nového kláštora v Lechnici, preto magister Kokoš daroval roku 1326 kláštoru v Slovenskom raji ešte desiatky z kostola v Nedeci a pozemky v Strážkach. V neskorších historických prameňoch, ako napríklad v kronike anonymného pisára z kartuziánskeho kláštora na Skale útočišťa, sa spomína, že vznik kláštora v Lechnici bol priamo spojený s Kokošovým trestom za vraždu Fridricha, čo odráža historickú verziu, podľa ktorej bol tento kláštor zakladaný ako odčinenie za krvavý čin. Kartuziáni boli v kláštore v Lechnici do roku 1563, kedy kráľ daroval kláštor i s majetkami Spišskej Kapitule. V roku 1704 zase kláštor v Lechnici daroval nitriansky biskup Ladislav Matiašovský reholi kamaldulov. Cisár Jozef II. roku 1782 rehoľu zrušil a tak kamalduli odchádzajú preč z Lechnice.

Vymenené a darované dediny V roku 1313 Kokoš vymenil s božohrobcami z Chmeľova dedinu Lendak tak, že Božohrobcom, ktorí boli v Chmeľove, dal Lendak a Božohrobci v Chmeľove mu dali Chmeľov. V roku 1314 daroval sto lánov po oboch stranách Kacvinianky (vtedy potok Nedeca) svojmu bratrancovi Ondrejovi. V roku 1319 zase Kokoš daruje krížovníkom v Lendaku dedinu Spišské Hanušovce. V januári 1328 daroval Kokoš Starú Ves, Nedecu, Matašovce a Fridman bratovi Rikolfovi.

Stavba hradov Kokoš dal postaviť dva hrady. Jedným z týchto hradov bol hrad v Hamborku, ktorý mohol byť postavený okolo roku 1325. Hoci hrad počas pôsobenia Jiskrovcov odolal obliehaniu, predsa krátko po pôsobení Jiskrovcov bol opustený a začal chátrať.

Druhým hradom, ktorý dal postaviť, bol hrad v Chmeľove. Tento dal Kokoš postaviť medzi rokmi 1313 a 1319. Okolo roku 1442 tento hrad obsadili bratríci a užívali ho do roku 1460, kedy boli nútení odísť z hradu kvôli ustupujúcim vojskám Mateja Korvína. Neskôr bol prestavaný na kaštieľ a bývalo v ňom niekoľko významných zemepanských rodín. Po 2. svetovej vojne slúži kaštieľ ako škola.

Niektorí píšu, že Kokoš dal postaviť aj hrad v Nedeci v roku 1325. No iní tvrdia, že hrad dal postaviť Viliam Druget v rokoch 1328 - 1330, teda až po Kokošovej smrti.

Smrť syna Mikuláša Kokoš bol otcom Mikuláša, ktorý bol jeho jediným synom a dedičom. Keď Mikuláš (*1314  +1317) predčasne zomrel, zasiahol magistra Kokoša hlboký žiaľ. Tento smútok ho zrejme viedol k rozhodnutiu darovať majetky kartuziánom, aby získal spásu pre svoju dušu, ako aj pre duše svojich predkov a manželky. Pri darovaní pozemkov Lechnickému kláštoru Magister Kokoš uvádza, že tak koná na pamiatku svojho zosnulého syna Mikuláša a z úcty k sv. Jánovi Krstiteľovi, ktorého si  osobitne uctieval. Kláštor v Lechnici sa tak stal miestom, kde konali modlitby a omše za Mikuláša a iných zosnulých pravidelne po mnohé desaťročia.

Ján Krstiteľ, ktorého si Kokoš zvlášť uctieval, je tiež znázornený na kalichu spolu so sv. Mikulášom, ktorý daroval Kokoš kartuziánom v Hamborku.

Majetkové prevody a snaha o udržanie panstva Magister Kokoš mal len jedného syna, Mikuláša, ktorý však zomrel v mladom veku. Tento fakt predstavoval značnú komplikáciu, pretože podľa uhorských zvyklostí by po smrti Kokoša jeho majetky pripadli kráľovi. Kokoš sa preto snažil nájsť iné riešenie. Roku 1320 predal štyri zamagurské obce – Fridman, Frankovú, Nedecu a Kacvín – svojmu bratovi Jánovi za 100 hrivien.

Záver Život magistra Kokoša bol plný kontrastov, medzi politickými konfliktmi, vojenskými výpravami, tragédiami a jeho pokusmi o odčinenie viny. Jeho dedičstvo je nielen v jeho vojenských úspechoch, ale aj v duchovných inštitúciách, ktoré založil, vrátane kláštorov v Levoči, Lechnici a Hamborku, a jeho oddanosti k sv. Jánovi Krstiteľovi. Tieto kroky ukazujú jeho pokorný prístup k životu a hľadanie zmierenia s Bohom, ktoré sa stali dôležitou súčasťou jeho historického odkazu.

Referencie

Kategória:Berzeviciovci