14. granátnická divízia SS (1. haličská)

14. granátnická divízia SS (1. haličská) (), alebo 14. granátnická divízia SS „Halič“ (), bežne označovaná ako haličská divízia, bola pešia divízia zbraní SS, vojenského krídla nemeckej nacistickej strany, zložená prevažne z dobrovoľníkov ukrajinského etnického pôvodu z oblasti Haliče a neskôr čiastočne aj z príslušníkov Volksdeutsche zo Slovenska a Maďarska.

Divízia vznikla v roku 1943 a bola nasadená najmä na východnom fronte druhej svetovej vojny v bojoch proti Červenej armáde a pri represiách proti sovietskym, poľským, slovenským a juhoslovanským partizánskym oddielom. Počas Ľvovsko-sandomierzskej ofenzívy bola z veľkej časti zničená, potom bola reformovaná a zúčastnila sa bojov proti Slovenskému národnému povstaniu, v Juhoslávii a Rakúsku, kým nebola 14. apríla 1945 prevedená pod velenie Ukrajinského národného výboru. Táto zmena bola do 10. mája 1945 uprostred kolapsu Nemecka a kapitulácie západným spojencom vykonaná len čiastočne.

Údajne sa časti divízie zúčastnili niekoľkých masakrov poľského obyvateľstva, napríklad v Hute Pieniackej, Pidkamine a Palikrowom. Počas Slovenského národného povstania bojovali bojové skupiny Wildner a Wittenmayer vyčlenené z divízie priamo na povstaleckom fronte, zvyšok divízie kryl tylo nemeckých okupačných vojsk. Bojová skupina Wittenmayer 28. októbra 1944 vypálila slovenskú obec Smrečany a 1. novembra obec Kvačany.

Jednotka počas svojej existencie niesla niekoľko mien. Pôvodne vzniku do októbra 1943 bola známa ako SS-dobrovoľnícka divízia „Halič“ (, ). Následne sa stala 14. haličskou dobrovoľníckou divíziou SS. V júni 1944 bola opäť premenovaná na 14. granátnickú divíziu Waffen-SS (1. haličská), a toto meno niesla až do novembra 1944. Vtedy sa jej označenie zmenilo na 1. ukrajinskú (). Koncom apríla 1945 bol jej názov zmenený na 1. divíziu Ukrajinskej národnej armády a toto meno zotrvalo po zvyšok vojny.

V roku 1946 Medzinárodný vojenský tribunál v Norimbergu vyhlásil členov všetkých divízií SS „za zločincov v zmysle Norimberskej charty“. V roku 1985 kanadská Deschênesova komisia dospela k záveru, že divízia Halič by nemala byť obžalovaná ako skupina. Poľská a nemecká komisia ju v roku 2000 uznali vinným z vojnových zločinov . V roku 2003 Hlavná komisia pre stíhanie zločinov proti poľskému národu zistila, že 4. prápor 14. divízie sa dopustil vojnových zločinov. V roku 2005 Historický inštitút Ukrajinskej akadémie vied potvrdil poľské zistenia o vojnových zločinoch spáchaných 4. práporom 14. divízie.

Divízia je uctievaná krajnou pravicou na Ukrajine a niektorými organizáciami ukrajinskej diaspóry v Kanade. V roku 2020 Najvyšší súd Ukrajiny rozhodol, že symboly divízie SS Halič nepatria nacistom a nie sú v krajine zakázané. V roku 2021, po verejnom pochode, na ktorom boli zobrazené symboly divízie, ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj pochod odsúdil. Odznak divízie je klasifikovaný organizáciou Freedom House a Ukrajinskou Helsinskou úniou pre ľudské práva ako nacistický a nenávistný symbol.

Pozadie Región Halič, ktorý sa nachádza v dnešnom južnom Poľsku a západnej Ukrajine, bol do roku 1772 súčasťou Poľsko-litovskej únie a potom do roku 1918 RakúskaUhorska. V rokoch 1918 až 1920 v chaose po prvej svetovej vojne sa nakrátko sa zapojilo do ukrajinského úsilia o národnú nezávislosť, aby sa následne stalo súčasťou Poľska. Počas prvej svetovej vojny sa mnoho dobrovoľníkov z Haliče pridalo k jednotkám Ukrajinských sičových strelcov Rakúsko-uhorskej armády a v rokoch 1918 až 1919 tvorili súčasť Ukrajinskej haličskej armády. Sičovskí strelci boli neskôr považovaní za inšpiráciu pre členov SS divízie Halič.

Ukrajinské obyvateľstvo Haliče si v čase, keď bol región rakúskou provinciou a neskôr súčasťou Poľska, vypestovalo silné národné povedomie, väčšie ako obyvatelia zvyšku Ukrajiny, ktorý bol v rovnakom období súčasťou Ruskej ríše a potom Sovietskeho zväzu. Najmä východná polovica Haliče mala väčšinu ukrajinského obyvateľstva popri poľskej a židovskej menšine. Napriek tomu začiatkom roku 1920 vodcovia Ukrajinskej ľudovej republiky, ktorú práve obsadzovala Červená armáda, podpísali zmluvu, ktorá Poľsku dala celú Halič výmenou za vojenskú podporu proti Sovietom. Po poľských vojenských víťazstvách počas následnej poľsko-sovietskej vojny nasledoval podpis Rižskej poľskosovietskej zmluvy z roku 1921, uznala poľskú zvrchovanosť na západnej Ukrajine vrátane celej Haliče. V roku 1922 poľský parlament udelil autonómiu východnej Haliči, čo viedlo Spoločnosť národov v roku 1923 k uznaniu poľskej kontroly nad týmto regiónom. Celá oblasť zostala súčasťou Poľska až do anektovania východnej Haliče Sovietskym zväzom v septembri 1939 na základe podmienok nemeckosovietskeho paktu Molotov-Ribbentrop.

Väčšina západoukrajinskej inteligencie a duchovenstva v čase, keď bol región súčasťou Poľska, podporovala Ukrajinskú národnodemokratickú alianciu, stranu, ktorá sa zasadzovala za demokraciu a rozvoj ukrajinského národa prostredníctvom zvyšovania sebestačnosti a budovania ukrajinských inštitúcií. Ďalším cieľom strany bolo zastupovať záujmy ukrajinskej etnickej príslušnosti. Strana sa stala sa najväčšou ukrajinskou stranou v poľskom parlamente. Postavila sa proti radikálnej Organizácii ukrajinských nacionalistov (OUN) a považovala jej násilné akcie za kontraproduktívne. Po sovietskej anexii regiónu v roku 1939 začala tajná polícia NKVD v Haliči masové zatýkanie, vraždy a deportácie ukrajinskej inteligencie a ďalších členov obyvateľstva do iných častí Sovietskeho zväzu. Tieto opatrenia trvali počas celého obdobia sovietskej kontroly nad regiónom v rokoch 1939 až 1941. Medzi zatknutými a deportovanými boli aj vodcovia Ukrajinskej národnodemokratickej aliancie a rozpustenie strany Sovietmi spôsobilo, že OUN (pôsobiaca v ilegalite kvôli konfliktu s poľskou vládou v 20. a 30. rokoch 20. storočia) zostala jedinou funkčnou ukrajinskou politickou organizáciou, ktorá zostala v Haliči.

Nemecká invázia a okupácia Spolupráca medzi členmi Organizácie ukrajinských nacionalistov žijúcich v Nemecku a Abwehrom, nemeckou vojenskou spravodajskou službou vedenou Wilhelmom Canarisom, začala ešte pred nemeckou inváziou do Poľska. Ochota nemeckej armády spolupracovať viedla ukrajinských nacionalistov k presvedčeniu, že Nemecko v budúcnosti uzná ukrajinskú nezávislosť výmenou za ich pomoc. V septembri 1939 sprevádzal nemecké sily do Poľska prápor OUN, ale keď Nemecko dovolilo Sovietskemu zväzu obsadiť východnú Halič, vedenie prápor stiahlo. Samotnú OUN viedol od augusta 1939 Andrij Melnyk, hoci časť jej miestnej pobočky v Haliči s ním mala nezhody a vo februári 1940 sa táto frakcia pod vedením Stepana Banderu oddelila. Banderova frakcia, OUN-B, začala na jar 1941 spolupracovať s Nemcami a založila dva prápory, známe ako „Nachtigall“ a „Rolandov prápor“. Pôsobili pod velením Wehrmachtu, hoci za ich výcvik a politické vedenie bola zodpovedná OUN. Melnykova frakcia OUN-M si tiež vytvorila vlastnú jednotku s Nemcami. Obe frakcie mali v úmysle zúčastniť sa nemeckej invázie do sovietskej Ukrajiny a uchopiť moc.

Nemecko začalo inváziu do Sovietskeho zväzu, operáciu Barbarossa, 22. júna 1941. Adolf Hitler sa rozhodol pre inváziu, aby zničil komunizmus a získal Lebensraum, životný priestor, pre Nemecko na východe, ako aj prístup k väčšiemu množstvu prírodných zdrojov. Nacistická strana považovala Ukrajincov a ostatných Slovanov za podľudí, a preto, keď vodcovia OUN-B 30. júna 1941 dorazili do haličského hlavného mesta Ľvova a vyhlásili nezávislú vládu Ukrajiny, boli zatknutí bezpečnostnou službou SS. To isté sa stalo Melnykovi a jeho frakcii predtým, ako mohli v Kyjeve vyhlásiť vládu. Melnyk aj Bandera boli Nemcami zatknutí a väznení až do roku 1944 a leto a jeseň 1941 Nemci strávili zatýkaním vodcov OUN a členov ukrajinskej inteligencie. Jednotky OUN sa s Wehrmachtom plne integrovali a boli vyslané do okupovaného Bieloruska ako prápor Schutzmannschaft 201 na protipartizánske operácie. Tam pôsobili až do konca roku 1942, kým nezhody medzi nimi a Nemcami neviedli k rozpusteniu práporu. Jeho vodca Roman Šuchevič a niekoľko ďalších členov založili v januári 1943 po návrate na Ukrajinu podzemnú Ukrajinskú povstaleckú armádu (UPA). OUN a UPA vyhlásili svoj odpor voči Nemecku aj Sovietskemu zväzu.

Sformovanie divízie náhľad|Náborový leták divízie v jej novinách. Myšlienku náboru Ukrajincov do zbraní SS prvýkrát navrhol Gottlob Berger, vedúci Hlavného úradu SS, už v apríli 1941. Jeho žiadosť bola zamietnutá Reichsführerom SS Heinrichom Himmlerom z rasových dôvodov.

Znovu to navrhol až v roku 1942 Otto Wächter, ktorý bol v auguste 1941 vymenovaný za druhého nemeckého guvernéra Haliče. Wächter sympatizoval s ukrajinským obyvateľstvom, z ktorých mnohí spočiatku vnímali Nemcov ako osloboditeľov po predchádzajúcich rokoch sovietskeho útlaku, a verili, že Nemecko s nimi môže spolupracovať proti Sovietom. Wächterova správa Haliče, ktorá bola súčasťou Generálneho guvernementu ( okupovaného Poľska ), bola zhovievavejšia ako správa Ericha Kocha, ktorý viedol zvyšok ukrajinského územia ako šéf Ríšskeho komisariátu Ukrajina. Ako bývalá súčasť Rakúskej ríše bola Halič spravovaná oddelene od zvyšku Ukrajiny a bola tiež jediným regiónom, kde sa Ukrajinci mohli významne podieľať na jej správe. Wächter chcel z regiónu urobiť príklad pre zmenu nemeckej politiky voči Ukrajine. Začiatkom roku 1943 Wächter diskutoval s Himmlerom o otázke ukrajinskej divízie SS a 28. marca 1943 získal Himmlerov súhlas so základnou myšlienkou.

Na konferencii predstaviteľov SS, ktorú 12. apríla 1943 usporiadal Wächter, dospeli k dohode o detailoch novej divízie. Návrh názvu jednotky znel SS-Dobrovoľnícka divízia „Halič“(Himmler trval na tom, aby sa v názve nepoužívalo slovo „ukrajinský“) a aby dostala štandardné uniformy Waffen-SS poľnej sivej farby s pridaním nášivky na pravom rukáve s haličským regionálnym symbolom. Ako znak divízie sa namiesto ukrajinského trojzubca používal haličský lev. V divízii mali byť aj kapláni z Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, pretože obyvateľstvo Haliče je veľmi nábožensky založené. Diskutovalo sa o rôznych logistických záležitostiach týkajúcich sa jednotky, ako aj o metódach náboru a propagandy. Bola zriadená náborová komisia spolu s vojenskou radou zloženou z ukrajinských vojenských veteránov a ďalších ukrajinských poradcov. 28. apríla 1943 sa vo Ľvove konal slávnostný ceremoniál, na ktorom Wächter oznámil vytvorenie Haličskej divízie. Krátko nato získal Himmlerov konečný súhlas, napriek tomu, že Erich Koch nesúhlasil s vytváraním akýchkoľvek ukrajinských vojenských jednotiek. Himmler tiež veril, že haličskí Ukrajinci boli viac germanizovaní, pretože boli súčasťou Rakúskej ríše, a že Haličania boli viac „árijskí“. Takto sa nová divízia stala druhou negermánskou divíziou vo Waffen-SS po chorvátskej 13. horskej divízii SS Handschar.

V júli 1943 sa Wächter hádal s Himmlerom o jeho rozkaze zakazujúcom používanie slova „ukrajinský“ v názve s cieľom odradiť ukrajinskú štátnosť, ale Himmler stál pevne na svojom a trval na tom, aby členov divízie nazýval „Haličania“ namiesto Ukrajinci. Regionálny symbol Haliče sa používal ako odznak divízie, pretože sa nepovažoval za spojený s ukrajinským nacionalizmom. Runy SS sa nenosili, a preto Melnyk vo svojich štúdiách o divízii publikoval desiatky obrázkov Ukrajincov, ktorí ich nosili, pretože negermánski členovia Waffen-SS namiesto nich nosili odznaky svojej divízie.