Bitka pri Hattíne známa tiež aj ako bitka pri Hattínskych rohoch sa odohrala 4. júla 1187 medzi kresťanskými vojskami jeruzalemského kráľa Guya de Lusignana a moslimskými silami Ajjúbskeho sultanátu vedenými Saladinom. Skončila sa porážkou križiackych vojsk a vydláždila cestu pre moslimské dobytie Jeruzalema v októbri 1187 a väčšiny územia troch kresťanských štátov Levanty – Tripoliského grófstva, Antiochijského kniežatstva a Jeruzalemského kráľovstva. Bitka anulovala kresťanské úspechy dosiahnuté vo Svätej zemi vodcami prvých dvoch križiackych výprav a upozornila Európu na potrebu tretej križiackej výpravy.

Pozadie Križiacke štáty v Levante (Jeruzalemské kráľovstvo, Edesské grófstvo, Antiochijské kniežatstvo a Tripoliské grófstvo) sa po celú dobu svojej existencie stretávali s nedostatkom vojenskej sily. S križiackymi výpravami sa do Svätej zeme síce dostali desaťtisíce bojovníkov, ale po skončení výprav sa veľká väčšina križiakov vracala do Európy. Potom nastal problém, ako dobyté územie udržať a často sa stávalo, že Saracéni ho znova bez boja ovládli.

V druhej polovici 12. storočia sa začala situácia meniť v prospech moslimov. Saladin začal rozširovať svoju moc z Egypta a snažil sa zjednotiť moslimské štáty obklopujúce Svätú zem. Výsledkom bolo, že Jeruzalemské kráľovstvo bolo prvýkrát obkľúčené jednotným nepriateľom. V roku 1177 Saladin zaútočil na križiacky štát a stretol sa s jeruzalemským kráľom Balduinom IV. v bitke pri Montgisarde. Balduin viedol útok, ktorý rozbil Saladinovo vojsko a Ajjúbovcov priviedol na útek. Po bitke panovalo medzi oboma stranami krehké prímerie.

Po Balduinovej smrti v roku 1185 nastúpil na trón jeho synovec Balduin V. Keďže bol len dieťa, jeho regentom bol Raymond III. z Tripolisu. O rok neskôr mladý Balduin za nevyjasnených okolností zomrel a v Jeruzaleme začali rozbroje kvôli nástupníctvu. na trón sa dostal Guy de Lusignan, ktorý sa oženil s matkou zosnulého kráľa, Sibylou, a jeho nástup na trón podporoval Reginald de Chatillon a vojenské rády, najmä templári. Proti však bola tzv. „frakcia šľachticov“, ktorú viedol Raymond III. z Tripolisu. Napätie medzi oboma stranami sa rýchlo stupňovalo a hrozila občianska vojna. Guyova situácia bola krehká, pretože Reginald opakovane porušoval prímerie so Saladinom a útočil na moslimské obchodné karavány a vyhrážal sa pochodom na Mekku.

Všetko sa vyhrotilo, keď jeho Reginaldovi muži napadli veľkú karavánu cestujúcu na sever z Káhiry. V bojoch jeho vojská zabili mnoho strážcov, zajali obchodníkov a ukradli tovar. Saladin konal v rámci podmienok prímeria a poslal ku Guyovi poslov so žiadosťou o odškodnenie a nápravu. Guy de Lusignan sa spoliehal na Reginalda, ale ten, aby si udržal moc, poslov poslať preč, hoci vedel, že to bude znamenať vojnu. Na severe sa medzitým Raymond III. rozhodol uzavrieť so Saladinom separátny mier na ochranu svojich území.

Priebeh bitky V roku 1187 sa Saladin rozhodol tvrdo zakročiť proti Jeruzalemskému kráľovstvu, hlavne proti Reginaldovi de Chatillon. Saladin bol ale stúpencom džihádu a je pravdepodobné, že k zúčtovaniu s križiakmi v Levante by asi došlo skôr či neskôr. Templári a johaniti vedení veľmajstrom templárov Gérardom de Ridefort zaútočili 1. mája 1187 na mamlúcke oddiely neďaleko Nazaretu. Sedemtisíc mamelukov viedol Saladinov syn al-Afdal. Nerozvážny výpad dvoch stoviek rytierov sa skončil v bitke pri Cresson porážkou kresťanov. V bitke padlo 150 rytierov, zahynul aj veľmajster johanitov Roger de Moulins, zachránil sa len Gérard de Ridefort, ktorý pred koncom bitky utiekol z bojiska, dvaja templári a päť johanitov. Radoví rytieri ťažko niesli porážku, ktorú si sami zavinili zlým odhadom sily protivníka a kráľa Guya de Lusignan podnecovali k boju.

Koncom mája 1187 sa v okolí Seforis zhromaždilo najväčšie vojsko, aké kedy levantskí križiaci postavili. Guy de Lusignan povolal svojich barónov a stiahol posádky z hradov a miest. Odhady počtu vojakov na oboch stranách sa líšia, kresťanské vojsko malo 16 000 až 20 000 mužov a do boja si nieslo relikviu tzv. Pravého kríža, ktorý opatroval biskup z Akkonu. Prítomnosť relikvie mala povzbudiť kresťanov v boji.

Saladinova armáda sa skladala z jeho vlastných elitných telesných strážcov, žoldnierov, vojakov odvedených z ajjúbovských krajín a dokonca aj z niektorých dobrovoľníkov dychtivých po dobrodružstve a náboženskej vojne. V Hattíne tak Saladin dokázal postaviť o niečo viac vojakov: okolo 12 000 žoldnierov a 12 000 odvedencov, z čoho 12 000 tvorilo jazdectvo.

Križiaci začiatkom júla dostali správa, že Saladin zaútočil na mesto Tiberias. Približne 20 000 križiakov sa 3. júla 1187 vydalo na pomoc obliehanému mestu. Ich trasa viedla cez horúcu, vyprahnutú rovinu, kde im v polovici cesty došla voda. Stav križiakov sa po noci strávenej bez vody zhoršil, ale nasledujúce ráno pokračovali v pochode a zamierili k hrebeňu kopcov nad dedinou Hattín. Križiaci už nedokázali efektívne bojovať, opustili cestu a moslimami boli zatlačení späť k dvom najväčším kopcom, Hattínskym rohom. Hoci jazdecké jednotky križiackej armády opakovane útočili na moslimské línie, nedokázali dosiahnuť žiadny významný prielom. Moslimská armáda na bojisku povraždila mnohých križiakov, ukoristila relikviu Pravého kríža a poslala ju do Damasku.

Saladin ušetril životy kráľa Guya a väčšiny kresťanských pánov, ale osobne zabil Reginalda de Chatillon. Saladin tiež nariadil popravu prakticky všetkých zajatých templárov a johanitov; iba templársky veľmajster Gérard z Ridefortu sa vyhol smrti. V bitke zahynul dočasný majster Rádu rytierov Špitála svätého Jána z Jeruzalema William Borrel.

V bitke bol zajatý aj Nicasius zo Sicílie, ktorý bol kapitánom v armáde johanitov, a pretože odmietol konvertovať na moslimské náboženstvo, bol v prítomnosti Saladina sťatý. Keďže zomrel ako kresťan na obranu Krista a viery, katolícka cirkev ho kanonizovala ako svätého.

Dôsledky Deň po bitke sa Saladin začal pripravovať na znovudobytie mesta Jeruzalema. Po porážke kresťanských vojsk pri Hattíne už ľahko dobýval jedno križiacke územie za druhým, Napokon 2. októbra 1187 padol aj samotný Jeruzalem. Iba niekoľko miest a hradov zostalo v križiackych rukách, ako prístav Tyros, mesto Antiochie, Tripolis a hrady Beaufort, Chastel Blanc, Marqab, Tortosa a Krak des Chevaliers.

Bližšie informácie v článku: Obliehanie Jeruzalema (1187)

Referencie

Iné projekty

Kategória:Križiaci (dejiny) Kategória:Križiacke štáty Kategória:Bitky 12. storočia Kategória:Jeruzalemské kráľovstvo