Eforos (; * cca 400 pred Kr. – † 330 pred Kr.) bol grécky historik, známy najmä svojim dielom univerzálnej histórie, dnes už stratenej.
Eforos, pochádzajúci z aiolskej Kymé na západe Malej Ázie, vytvoril rozsiahlu históriu v 30 knihách, prvú „univerzálnu“ históriu zaoberajúcu sa celou minulosťou Grékov a národov, ktoré poznali. Siahala až do roku 340 pred Kr., ale nezahŕňala tretiu „svätú vojnu“ tretiu (356 – 346 pred Kr., začala v lete, vojnu vyvolal Fókis obsadením Delf, Fókis proti Tébam, Lokride a Tesálii), ktorú pridal jeho syn Démofilos. Eforos sa vyhýbal mytologickým obdobiam a začal s tým, čo sa považovalo za historickú udalosť, návratom „Heraklidov“ (Dórov), dávnych Heraklových potomkov na Peloponéz (tradične okolo roku 1102 pred Kr.). Jeho dielo sa stalo štandardným popisom gréckych a „barbarských“ dejín. Napísal aj miestne dejiny Kymé, knihu o literárnom štýle a knihu o objavoch. Všetky jeho diela sa stratili, ale jeho Dejiny (Historiai) boli dôležitým zdrojom pre iných historikov, najmä pre Diodora Sicílskeho. O jeho živote toho veľa nevieme. Plutarchos uvádza, že odmietol žiadosť Alexandra Veľkého, aby sa pridal k jeho výprave (Plut. Mor. 1043).
Eforos podľa tradície študoval v Aténach u Isokrata. Zachované fragmenty (mnohé z Oxyrhynchosu) a tá časť Diodorovho textu, ktorý je založený na Eforovi, si rozhodne zachovávajú nezameniteľný isokratovský nádych. Rovnako evidentný je aj jeho silný obdiv k Aténam. Jeho Dejiny boli všeobecnými alebo univerzálnymi dejinami od dórskej invázie až po jeho dobu, ktoré sa síce sústredili na Grékov, ale snažili sa zahrnúť aj činy a úspechy negréckych ľudí, aspoň do tej miery, do akej sa týkali Grécka. V tomto ohľade nasledoval skôr Hérodota ako Thukydida; a nielen v tomto, ale aj v jeho širšej interpretácii dejín a ich rozsahu. Napríklad dve celé knihy boli venované geografii a v raných knihách, ale aj v neskorších historických knihách, kedykoľvek to bolo vhodné, uviedol veľa z toho, čo bolo známe v 4. storočí pred Kr. o gréckej kolonizácii a zakladaní miest (údajne to bola jeho špecialita), etnológii, náboženstve, kultúre vo všeobecnosti a vede.
Podľa Polybia bol Eforos jediným historikom (samozrejme okrem neho samého), ktorý sa pokúsil o univerzálnu históriu. Hérodota k napísaniu Dejín inšpiroval titanský konflikt medzi východom a západom, Európou a Áziou, Grékmi a barbarmi (vedenými Perziou), ktorý vyvrcholil prechodom Xerxa z Ázie do Európy v roku 480 pred Kr., kde sa stretol s porážkou a hanbou. Zjednotenie Grécka pod vedením Filipa Macedónskeho a spätný prechod Alexandra Veľkého z Európy do Ázie v roku 334 pred Kr., ktorý viedol k dobytiu Perzskej ríše, čo bola úžasná udalosť, zrejme poskytli Eforovi jeho hlavnú tému: mal v úmysle pokryť obdobie gréckych (a súvisiacich barbarských) dejín od návratu Heraklidov (macedónsky kráľovský rod, ktorý sa hlásil k Héraklovi) v 11. storočí pred Kr. do roku 334 pred Kr., ale bol nútený (starobou alebo chorobou) prestať v roku 341/40 pred Kr. (atický nový rok sa začínal letným mesiacom hekatombaión), keďže napísal 29 kníh. Jeho syn Démofilos pridal 30. knihu, čo však stále nesplnilo Eforov pôvodný zámer. Eforos bol predovšetkým didaktický historik. V súlade s väčšinou súčasnej historiografie písal predovšetkým s cieľom vysvetliť. Morálne hodnotenia verejných činiteľov (chvála dobra a odsudzovanie zla, písal so sklonom k zábave a moralizovaniu), ktoré nachádzame v 11. a 15. knihe Diodora Sicílskeho, majú svoj pôvod u Efora. Eforos usporiadal svoje dielo podľa tém, zatiaľ čo Diodoros uvádzal ročný popis. V dôsledku toho Diodoros niekedy spája udalosti viacerých rokov do jedného roka.
Eforos, ktorý písal v čase, keď Grécko podľahlo Macedónsku, sa prirodzene snažil vysvetliť kolaps popredných gréckych štátov a vzostup Macedónska: etické a zbožné správanie, či už jednotlivcov alebo štátov, v súkromnom, rovnako ako vo verejnom živote, bolo Eforovým (a Isokratovým) receptom na úspech, ktorý bol úplne v súlade s konvenčnou gréckou morálkou. Pre Efora bol teda neúspech Grécka v podstate morálnou záležitosťou, rovnako ako Filipov zodpovedajúci úspech. Hoci bol Eforos konvenčný vo svojom pohľade, ako historiograf bol napriek tomu veľmi inovatívny a vplyvný. Zdá sa, že bol prvým spisovateľom, ktorý rozdelil svoje dielo do kníh a každej z nich poskytol vlastný predslov. V knihách boli udalosti opísané, pokiaľ to bolo možné, od začiatku do konca bez prerušenia a boli zoskupené tak, aby tvorili tematickú jednotu (boli zoradené tematicky). Niet pochýb o tom, že išlo o vedomý pokus vylepšiť letopisné zobrazenie Thukydida a „historika z Oxyrhynchosu“ (jeho skutočné meno je neznáme), ktorých Eforos použil ako zdroje. Presvedčenie, ktoré takmer všeobecne zastávali učenci, že každá kniha bola vždy a zo zásady venovaná výlučne dejinám jedného zo štyroch hlavných regiónov, ktorými sa Dejiny zaoberali, teda pevninského Grécka, západu, východu (Perzie) a (po roku 360 pred Kr.) severu (Macedónie), sa z fragmentov a textu Diodora Sicílskeho javí ako nesprávne. Eforova metóda nebola nepružná. Udalosti z rôznych regiónov boli v tých istých knihách často uvádzané v úzkom slede, pričom všetky súvislosti medzi nimi boli zdôraznené. Eforos, ktorý často nekriticky používa svoje zdroje, má sklon k preháňaniu (napríklad zvykol zveličovať čísla o barbarských silách) a zľahčovaniu ťažkostí, nedosahuje vysoké štandardy najväčších gréckych historikov. Napriek tomu bol jeho úspech v zostavení všeobecných a systematických dejín stredomorského sveta značný a jeho Dejiny zostali kanonickým čítaním, pokiaľ bol staroveký svet schopný spracovať diela takéhoto rozsahu. Jeho popularitu naznačuje rozsah, v akom ich používali a napodobňovali iní autori. Aténsky historik Diyllos urobil z roku 340 pred Kr. (kde Eforos prerušil svoju tvorbu) východiskový bod pre svoje vlastné všeobecné, grécke a barbarské dejiny. Strabón, významný geograf, Efora pri mnohých príležitostiach citoval (v 4. a 5. knihe poskytol geografický prehľad oikoumené, ktorý zahŕňal Európu a Áziu); a samozrejme, veľká časť dochovaného diela Diodora Sicílskeho je v podstate Eforos, skrátený a parafrázovaný. O 4. storočí pred Kr. by sme mali oveľa slabšie znalosti, nebyť historických spisov Efora, ktoré sa zachovali v diele Diodora.
Referencie
Kategória:Historici starovekého Grécka