alt=Pamätná tabuľa na Rudolfa Viesta a Jána Goliana|náhľad|Pamätná tabuľa na Rudolfa Viesta a Jána Goliana v Banskej Bystrici Zajatie generálov Rudolfa Viesta a Jána Goliana bola udalosť, ktorá sa odohrala 3. novembra 1944, keď boli v obci Pohronský Bukovec nemeckými okupačnými jednotkami zajatí velitelia 1. česko-slovenskej armády na Slovensku generáli Rudolf Viest a Ján Golian. Obidvaja generáli boli po výsluchoch odvlečení do Nemecka. Ich ďalší osud nie je známy. Predpokladá sa, že zahynuli v koncentračnom tábore Flossenburg.

Predohra Dňa 18. októbra 1944 začali nemecké okupačné jednotky generálnu ofenzívu proti povstaniu. Časť 18. divízie SS Horst Wessel prenikla severovýchodne cez Tisovec až k Červenej Skale, kde spoločne s jednotkami zatlačili vzdorujúcu podskupinu Plesnivec.

Medzitým sa začal realizovať plán veliteľa 1. česko-slovenskej armády na Slovensku gen. Viesta o ústupe do vopred pripravených obranných zón. Zhoršujúca sa situácia na fronte zhatila realizáciu tohto plánu. V priebehu 25. novembra obsadili nemecké okupačné jednotky Brezno a 26. novembra v skorých ranných hodinách obdržali jednotky 1. česko-slovenskej armády nachádzajúce sa južne od Banskej Bystrice rozkaz o ústupe smerom na sever od centra povstania.

Ústup Na Donovaly do hotela Šport ustúpil aj štáb 1. česko-slovenskej armády na Slovensku. V popoludňajších hodinách 27. októbra sa veliteľ armády Viest zúčastnil porady na predsedníctve Slovenskej národnej rady. Na štábe povstaleckej armády konzultovali a koncipovali návrh rozkazu a prechode armády na partizánsky spôsob boja. Veliteľ generál Viest rozkaz po návrate doplnil a opravil. Rozkaz vyšiel až 28. októbra o 4.00 hod. Po zvážení všetkých faktorov bolo prijaté rozhodnutie, aby sa prechod na partizánsky spôsob boja uskutočnil len na základe dobrovoľnosti. Na ráno bol naplánovaný odchod ďalej do hôr.

Na Donovaloch bola v tom čase neprehľadná situácia. Jeden z členov vysokoškolského strážneho oddielu Branislav Tvarožek na to po rokoch spomínal takto :

Odchod z hotela Šport na Donovaloch bol určený na 6.00 hod. 28. októbra. V určený čas odišla z Donovál len štábna rota a jazdecká skupina. Veliteľ Viest odmietol ochranu 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády a tak ochranu veliteľov a štábu povstaleckej armády mal na starosti len neskúsený vysokoškolský strážny oddiel.

Náčelník štábu mjr. Július Nosko a ďalší čakali na príchod veliteľa armády. Medzitým sa od jednotiek armády vracali k nm vyslaní dôstojníci a prinášali správy o zlej situácii v jednotkách. Krátko pred 6.00 hod. sa objavil štábny kapitán S. Rajtár, zástupca veliteľa 1. česko-slovenského stíhacieho leteckého pluku, ktorý so svojim pozemným personálom ustúpil na Donovaly a mal dvomi lietadlami zabezpečiť letecké spojenie v horskej obrane, ktoré chránili vysokoškoláci. Po krátkej porade padol návrh lietadlá zapáliť. Zničené boli aj všetky automobily a zbytok peňazí, zakopané boli najdôležitejšie dokumenty 3. oddelenia (operačného) štábu armády.

Viest kategoricky odmietol návrh členov banskobystrického Klubu slovenských lyžiarov a turistov, aby skupina velenia armády ustúpila z Donovál na juh do priestoru Jelenská skala medzi Donovalmi a Balážami, do nie veľmi prístupného terénu.

Veliteľova skupina a strážny oddiel opustili Donovaly s dvojhodinovým meškaním. Presúvali sa cez Polianku smerom na Kečku trig. 1226. Na Poliankách vydal Viest svoj posledný rozkaz:

Okolo poludnia stretli veliteľa paradesantnej brigády plk. Přikryla a veliteľa VI. Taktickej skupiny plk. Černeka. Gen. Viest im vydal inštrukcie. Viest zamýšľal presunúť sa, prípadne sa prebojovať hrebeňmi a južnými úbočiami Nízkych Tatier na východ a v príhodnej chvíli preniknúť do údolia rieky Hron a presunúť sa k na Poľanu k III: Taktickej skupine..

Prvý pokus preniknúť z priestoru severne od Kyslej vody cez Moštenickú dolinu do údolia rieky Hron nebol úspešný nakoľko prieskum narazil na malú nemeckú jednotku a musel sa vrátiť. Nasledujúci noc strávili na hrebeni Kozieho chrbta. Július Nosko spomína :

Dňa 29. októbra po rozvidnení vyrazili nemecké jednotky do Hiadeľského sedla. Následne došlo ku krátkemu boju, po ktorom Nemci vyzvali slovenských vojakov, aby sa vzdali. Bola stanovená časová lehota 2 hodiny, počas ktorej Nemci do sedla nemienili vstúpiť a odkázali, že nebudú strieľať. Niektoré skupiny prímerie využili na prechod sedlom smerom na východ, iné začali sedlo obchádzať zo severu. Niektoré skupiny sa začali vracať na Kozí chrbát, čím skomplikovali situáciu tým, ktorí šli na východ.

Skupina velenia armády išla na východ po strmých svahoch Veľkej Chochule. Medzi 11. a 12. hodinou dostihli odpočívajúcich členov Hlavného štábu partizánskeho hnutia, s ktorými boli aj niektorí politici SNR. Viest odmietol ponuku Asmolova, aby sa velenia a on dali pod ochranu partizánskeho štábu. Mal vlastný plán.

Skupina postupovala po severovýchodných svahoch Prašivej a do západu dosiahla západné svahy hrebeňa Studenca, kde sa utáborila.

Dňa 30. októbra skupina postupovala rozmedzím lesa a kosodreviny ďalej na východ. Po celých Nízkych Tatrách sa rozliehala streľba z automatických zbraní a výbuchy granátov. V zlom sychravom počasí sa im do večera podarilo spádový hrebeň Studenca a dostať sa do úžľabín medzi Studencom a Lučatínskou hoľou, kde vyvierala Sopotnica.

Napriek bezútešnej situácii sa ako Golian tak aj Viest snažili udržiavať optimistickú náladu. Večer pri ohni, keď si ohrievali skrehnuté ruky, rozprával im generál Viest o svojom dobrodružnom úteku do zahraničia, aj o odboji. O česko-slovenských légiách počas prvej svetovej vojny. Jeden z členov oddielu Július Chovan vo svojej publikácii Vysokoškolský strážny oddiel spomínal :

Na margo zdravotného stavu generála Viesta poznamenávat Nosko toto :

Dňa 31. októbra sa skupina pokúsila úzkou a zalesnenou Sopotnickou dolinou preniknúť k Hronu. Po asi dvojkilometrovom presune narazili na malú nemeckú jednotku a po krátkom boji museli ustúpiť späť do východiskovej pozície, kde sa v kruhovej obrane utáborili a prenocovali.

Nasledujúci deň, t.j. 1. novembra ráno sa pri skupine objavila skupina francúzskych partizánov, ktorá ustupovala z Pohronského Bukovca, kde ich napadli nemecké jednotky a prinútili k ústupu. Francúzi pokračovali na hrebene Nízkych Tatier. Veliteľ Viest zvolal na ráno poradu užšieho štábu. Nosko na porade navrhol, aby sa vrátili svahmi Prašivej na západ a vyhli sa tak nemeckým jednotkám, ktoré začali okolo Prašivej a Chopku uťahovať kruh. Jeho návrh nebol prijatý a Viest prítomných oboznámil so svojim úmyslom pokračovať ďalej na východ na Lučatínsku hoľu a po jej hrebeni na juh. Nosko spomínal:

Nosko už na porade nenamietal rozhodnutiu veliteľa, aj keď sa mu nepozdávalo. Situácia sa zhoršila. Hrebeňom Lučatínskej hole smerom na chrbát Prašivej vystupovalo v zástupe asi 120 nemeckých pešiakov.

Pokúšali sa Goliana medzi unavenými vysokoškolákmi z ochranného oddielu nájsť, no bezvýsledne.

Po zotmení gen. Viest rozhodol pokračovať vo svojom zámere. Skupina sa mala pokračovať v presune aj v noci. Viedol ju spojovací dôstojník npor. Ondrejka. Ondrejka pochádzal zo Sv. Ondreja a dobre poznal okolie. Nosko sa domnieva, že to bol on, kto navrhol gen. Viestovi zmenu presunu, tak aby šli hrebeňom Lučatínskej hole cez kótu 1535 Kabanec - kótu 1298 Kopec - kótu 898 a Bukový diel. Do rána mala skupina dôjsť k Hronu, ktorý mala pri Sv. Ondrejovi prekročiť. Netušili, že v priebehu 1. novembra padol neďaleko Sv. Ondreja do nemeckého zajatia plk. gšt. Karol Pekník. Večer sa toho istého dňa sa Pekník pokúsil ujsť, no bol ranou do chrbta zastrelený.

Presun sa aj kvôli krátkej prestrelke pretiahol a svitanie zastihlo skupinu asi 4 km severne od Hrona. Presun skupine uľahčoval aj telefónny kábel, ktorý Nemci natiahli z údolia Hrona na hrebeň Prašivej. Veliteľ armády sa rozhodol v priebehu 2. novembra odpočívať. Skupina sa nachádzala na západnom svahu proti spádovej kope asi 1 km západne od Pohronského Bukovca. Námietky majora Noska, že ich môže odhaliť akákoľvek malá jednotka, ktorá pôjde opravovať kábel na protispádovej kope, zostali nevypočuté a boli zamietnuté.

Časť skupiny zostala nad cestičkou, generáli Viest a Golian boli vo väčšej skupine, ktorá zostala pod ňou smerom do Sopotnickej doliny. Nosko, pplk. Ferjenčík a niekoľko vysokoškolákov z ochranného oddielu sa umiestnili na vrchole kopy, odkiaľ bol výhľad na všetky strany. Guľomet, ktorý mali so sebou, mieril na sever na asi 200 m dlhú lúku na protispádovej kope s riedkym porastom. O niekoľko desiatok minút bola skupina prepadnutá nemeckými jednotkami. Július Nosko popisuje udalosť takto:

Zajatie povstaleckých generálov Po vojne sa Július Nosko pokúšal urobiť rekonštrukciu udalostí a po rozhovoroch z ľuďmi sa posledné hodiny povstaleckých generálov na slobode mali odohrať takto.

Babjakov synovec sa od skupiny Noska a Ferjenčíka bezpečne dostal do horárne Pohronského Bukovca. Nemeckí vojaci v dedine zatiaľ neboli. Trochu sa v dedine zdržal, nabral proviant a Noskovu skupiny sa vydal hľadať až po zotmení. Namiesto nej však našiel skupinu generála Viesta, ktorým vysvetlil, kto je, čo je a dal im proviant. Viest ho požiadal, aby ešte raz zašiel za strýkom a požiadal ho, či by mohli v horárni prenocovať. Tak sa stalo, že noc z 2. na 3. novembra strávili obidvaja povstaleckí generáli a veliteľ štábnej roty paradesantnej brigády kpt. Dr. Várady u horára Babjaka v Pohronskom Bukovci. V ceste chceli pokračovať ráno asi o 4.00 hod., no Rudolf Viest bol veľmi vyčerpaný, že chcel v Pohronskom Bukovci stráviť ešte celý deň. Horár Babjak im však nemohol poskytnúť bezpečný úkryt, preto sa presunuli do domu č. 29 miestnej obyvateľky Rybárikovej, kde mali na sene prečkať deň.

Július Nosko sa domnieva, že Nemci sa o prítomnosti štábu veliteľa povstania v oblasti Bukovca dozvedeli od vojakov, ktorých zajali počas prepadu 2. novembra. Preto od rána 3. novembra 1944 venovali Bukovcu zvýšenú pozornosť.

Prvá, povrchná prehliadka zameraná na horáreň a okrajové domy, sa odohrala približne o 5. hodine. Počas nej našli priotráveného kapitána Váradyho, ktorého odvliekli do Sv. Ondreja. Pravdepodobne sa od neho dozvedeli ďalšie podrobnosti nakoľko približne o 9.00 hod. nasledovala ďalšia prehliadka, počas ktorej legitimovali všetkých obyvateľov Pohronského Bukovca. Ani tá však úspech Nemcom nepriniesla. Po nej asi o 11:00 hod. odvliekli evakuantov z Bukovca do Sv. Ondreja, kde došlo ku konfrontácii, či medzi prítomnými nie je prezlečený generál Viest. V priebehu poludňajších hodín a krátko popoludní si zistili všetky podrobnosti a o 15:00 hod. išli naisto.

Po príchode do Bukovca Nemci oznámili, že v prvých dvoch domoch sú ukrytí dvaja páni v kožených kabátoch. Prostredníctvom horára Babjaka sa začali vyhrážať, že ak sa spomenutí páni do desiatich minút neobjavia, vypália celú dedinu. Horár Babjak informoval Viesta, že sú odhalení. Viest reagoval, či už majú vyjsť. Babjak ho ešte zadržal, aby ešte počkal, čo sa bude diať. Keď Babjak vyšiel z dvora na cestu, už tam boli Nemci a označili dom, v ktorom boli ukrytí generáli. Vyzvali generálov, aby dobrovoľne vyšli a dali sa zajať. Inak zapália budovu. Ako prvý vyšiel Viest. Po zistení totožnosti bol vyzvaný aj Golian, aby vyšiel von. Golian však nereagoval. Keďže sa Nemci chystali zapáliť dom, zvolal Viest na Goliana: "Kamarát, poď dolu, nemá to zmysel, lebo by tým chudákom zapálili stavanie.". Po tejto výzve sa nechal zajať aj Golian. Bolo 3. novembra 1944 asi o 15.45 hod.

Dohra