náhľad|Pohľad na budovu ilavskej väznice z roku 1905. Od marca 1948 tu sídlil pracovný útvar neskôr pretransformovaný na tábor nútených prác.

Pracovné a sústreďovacie tábory na Slovensku v rokoch 19451948 bola sústava táborov zriadených na Slovensku počas trvania tretej česko-slovenskej republiky. Tábory boli zriadené na základe nariadenia č. 105/1945 Zb. n. SNR z 23. augusta 1945 Povereníctvom SNR pre veci vnútorné na dobu dvoch rokov. Do táborov boli sústreďované nielen osoby odsúdené súdom na trest na slobode v osobitných pracovných útvaroch, ale aj bez rozhodnutia súdu osoby, „ktoré svojou činnosťou ohrozujú výstavbu štátu v duchu ľudovodemokratickom, verejnú bezpečnosť, verejný pokoj a verejný poriadok, verejné zásobovanie ... ako aj osoby, ktoré prejavujú zmýšľanie štátu nepriateľské alebo na také zmýšľanie iné osoby povzbudzujú, prípadne osoby, ktoré sa vyhýbajú práci.“

Prvé tábory boli zakladané okresnými národnými výbormi už v apríli 1945. Osoby, označené ako fašisti a nepriatelia rodiaceho sa autoritatívneho režimu ľavicového typu, boli sústreďované bez súdu v miestnych budovách s väčšou kapacitou, ako kasárňach, kaštieľoch, barakoch stavebných firiem, ale aj v budovách pracovných táborov a stredísk z minulého režimu. V septembri 1945 sa v 64 táboroch sa nachádzalo 26 296 osôb10 317 mužov, 10 085 žien a 5 894 maloletých do 16 rokov K najväčším patrili tábor v Novákoch (4 510 osôb); tábor v Petržalke (4 329 osôb); tábor v Hornej Štubni (2 480 osôb); tábor na bratislavskej Patrónke (1 718 osôb); v kremnických Piargoch (1 462 osôb); tábor v Gelnici (1 317 osôb) a tábor v Poprade, kde sa nachádzalo 953 osôb. Z národnostného hľadiska sa sústreďovanie do táborov dotklo najmä osôb nemeckej národnosti, ktoré mali na základe záverov Postupimskej konferencie odsunúť z Československa, v menšej miere príslušníkov maďarskej menšiny. Podmienky v táboroch boli najmä spočiatku katastrofálne a len postupne sa normalizovali.

Rozhodujúcim pre ďalšiu existenciu táborov sa okrem odsunu Nemcov, čím tábory stratili veľkú časť zaradencov, stal článok Daniela Kmeťa Koncentrační tábory na Slovensku, ktorý 8. mája 1947 uverejnil časopis Svobodný zítřek. Ten informoval českú verejnosť o existencii pracovných táborov na Slovensku, pričom nariadenie o ich zriadení charakterizoval ako „nezákonne kodifikované gestapáctvo". Po vyvolanom ohlase nebolo nariadenie SNR č. 105/1945 Zb. predĺžené. Povereníctvo vnútra preto postupne do 15. augusta 1947 zrušilo pracovné tábory zriadené na základe nariadenia č. 105/1945 Zb. n. SNR (až na tábor Ústie nad Oravou) a z táborov prepúšťalo osoby do nich zaradené bez súdneho rozhodnutia.

História táborov Vznik táborov súvisel so situáciou na Slovensku na konci 2. svetovej vojny, kedy na jednej strane infraštruktúra a hospodárstvo Slovenska bolo zničené vojnovými udalosťami a na druhej strane v spoločnosti rezonoval silný pocit potreby odplaty za vojnou spôsobené škody, materiálne aj ľudské. Štátni úradníci vyzývali, aby sa do rekonštrukčných prác „zainteresoval celý národ". Zväz protifašistických politických väzňov a Zväz partizánov na Slovensku požadovali, aby „verejný život bol urýchlene a nekompromisne očistený od ľudí, ktorí pošpinili svoje ruky spoluprácou s fašistickým režimom... (a)... aby čierni obchodníci boli prísne potrestaní a daní do pracovných táborov". Vina sa kládla príslušníkom nemeckej a maďarskej menšiny, ako aj československým občanom, ktorí kolaborovali s nacistickým režimom a režimom Slovenskej republiky. Tí mali byť okrem iného internovaní v táboroch a podieľať sa na rekonštrukčných prácach.

Vznik myšlienky obnovenia táborov Zámer využiť na prácu internované osoby vo veku 18 až 45 rokov z radov členov Deutsche Partei, príslušníkov jeho polovojenskej zložky Freiwillige Schutzstaffel, ako aj osôb, ktoré narukovali do Waffen-SS, bol deklarovaný už v návrhu Šrobárovej odbojovej skupiny z júla 1943. Počas Slovenského národného povstania na základe nariadení Povereníctva pre veci vnútorné z 8., resp. 21. septembra 1944 bolo v provizórnych zaisťovacích táboroch v Hronseku, Podbrezovej a Vlkanovej internovaných okolo 2 500 až 3 000 osôb nemeckej národnosti, ktoré boli nasadené na stavbu protitankových prekážok a zákopov či na výstavbu letiska Rohozná pri Brezne.

Zriadenie táborov pre „politicky sa neprevinilších" ľudí, ktorí sa vyhýbajú pracovnej povinnosti, a tábory pre „politicky nespoľahlivých, alebo priamo s minulým režimom kolaborujúcich, u ktorých sa nedá predpokladať lojálnosť s režimom terajším" požadoval 5. apríla 1945 listom prednosta 2. (bezpečnostného a spravodajského) oddelenia Národnej bezpečnosti v Košiciach Jozef V. Miller.

Konkrétne opatrenia sa začali realizovať po prijatí Košického vládneho programu, ktorý oficiálne prezentoval zámery československej vlády voči nemeckej a maďarskej menšine a kolaborantom. Prípis prezidiálneho odboru z 10. apríla 1945 požadoval mobilizovanie práceschopného obyvateľstva nemeckej a maďarskej národnosti v pracovných táboroch 25. apríla 1945 predložilo Povereníctvo pre veci vnútorné na základe poverenia Predsedníctva SNR návrh na pracovnú mobilizáciu občanov nemeckej a maďarskej menšiny. Práceschopní Nemci a Maďari mali byť zaraďovaní do pracovných útvarov na základe vojenskej mobilizácie, stanovenej všeobecne planým zákonom č. 131/1936 Zb. z. a n. o obrane štátu, kde však Povereníctvo pre veci vnútorné navrhlo povolať výlučne Nemcov a Maďarov narodených v rokoch 1895 až 1927. Zaradené osoby mali byť v riadnom pracovnom pomere a mal im za prácu prislúchať plat, z ktorého by boli hradené výdavky spojené s ubytovaním a stravovaním. Zamestnávateľ mal mať na starosti ubytovanie a stravovanie zaradencov, mal viesť evidenciu pridelených osôb a prípadné zmeny (napr. úteky) hlásiť Povereníctvu vnútra. Návrh Povereníctva vnútra rozlišoval medzi občanmi nemeckej a maďarskej národnosti, ktorí sa „previnili proti štátu a národu" a mali byť internovaní v pracovných táboroch, a tých, ktorí sa „nezúčastnili na vojne" a mali byť po zaradení do pracovného útvaru poskytnutí na prácu rôznym zamestnávateľom.

Nariadenie 105/1945 Slovenskej národnej rady zo dňa 23, augusta 1945 o zriadení pracovných táborov Prvý oficiálny návrh nariadenia Slovenskej národnej rady o zriadení pracovných táborov predložil povereník pre veci vnútorné Gustáv Husák ešte v Košiciach 30. apríla 1945. Jeho príloha obsahovala stručný popis židovských pracovných táborov a niektorých táborov pre tzv. asociálov z obdobia Slovenskej republiky vrátane počtu osôb, ktoré je možné v danom tábore umiestniť. Pomerne jednoduchú osnovu návrhu tvorilo len šesť paragrafov. Pracovné tábory mali slúžiť na internovanie „príslušníkov nemeckej, maďarskej a akejkoľvek inej národnosti, ktorí mali nejakú spojitosť s nacistickými a fašistickými organizáciami, ich aparátom a s ich ozbrojenými a teroristickými formáciami, všetkých vojnových previnilcov, zradcov, kolaborantov, živlov fašistických a profašistických, ktorí v kritických udalostiach rokov 1938 a 1939 a v čase nemeckej, maďarskej okupácie a ľudáckeho režimu prejavily voči štátu a národu vierolomnosť, preukázaly nespoľahlivosť a zbabelosť". Tábory mali spadať pod Povereníctvo pre veci vnútorné. Návrh vytváral priestor na internáciu veľkého počtu občanov, neriešil otázku pracovného nasadenia a dĺžky internácie, neriešil inštitúciu zodpovednú za zaraďovanie osôb do táborov. ďalším relevantným otázkam. Riešil však legalizáciu spontánne zakladaných táborov, nakoľko viaceré tábory, v ktorých boli internovaní najmä príslušníci nemeckej menšiny, totiž vznikli už v apríli 1945.

Dôvodová správa zdôrazňovala internáciu Nemcov a Maďarov nakoľko „títo, až na malé výnimky, ukázali sa nepriateľmi štátu a slovanstva". V prípade rodinných príslušníkov sa dávala možnosť posúdenia spoluviny a upustenia od zaradenia, mala však platiť zásada internovania celej rodiny, pričom deti do 14 rokov, „u ktorých sa nepredpokladá vedomá spoluúčasť na tvorení fašizujúceho ovzdušia" mali byť dané do výchovných ústavov. Tábory mali byť ohraničené a strážené. Internované osoby mali vykonávať „všeužitočné práce". Počiatočné náklady, ako aj prípadné schodky v hospodárení sa mali hradiť z Fondu na udržovanie pracovných táborov. Tento počiatočný návrh však bol výrazne prepracovaný a doplnený napr. na základe pripomienok veliteľa Národnej bezpečnosti plk. Vladimíra Bodického riešiaceho praktické otázky fungovania táborov. Neboli však schválené pripomienky Štefana Kočvaru, poslanca Demokratickej strany, namietajúceho široký zásah do osobných slobôd. Schválené znenie nariadenia č. 105/1945 Zb. n. SNR z 23. augusta 1945 splnomocnilo Povereníctvo SNR pre veci vnútorné zriaďovať na území Slovenska pracovné tábory a zaradiť do nich osoby:

Osoby uvedené v písm. b/ a d/ § 2 nariadenia č. 105/1945 Zb. n. SNR boli do tábora zaraďované na maximálne dva roky, osoby uvedené v bode c/ spomínaného nariadenia boli zaraďované na dobu neurčitú. Rozhodnutie osobitnej komisie a prípadné trestné stíhanie tej istej osoby sa vzájomne neovplyvňovali. V praxi to znamenalo, že jednu osobu bolo možné za činnosť vyjadrenú v písm. b/ a d/ § 2 nariadenia o zriadení pracovných táborov odsúdiť na väzenie a zároveň zaradiť do pracovného tábora nezávisle od seba. Možnosť paralelne trestať súdom a mimosúdnou cestou bola zdôvodňovaná potrebou rýchlejšieho vyrovnania sa s osobami páchajúcimi spoločensky obzvlášť nebezpečné činy.

Prevádzka táborov máj 1945apríl 1947 Prvé tábory boli zakladané okresnými národnými výbormi už v apríli 1945. Osoby, označené ako fašisti a nepriatelia rodiaceho sa autoritatívneho režimu ľavicového typu, boli sústreďované v budovách s väčšou kapacitou, kasárňach, kaštieľoch, barakoch stavebných firiem, ale aj v budovách pracovných táborov a stredísk z minulého režimu. 8. apríla 1945 vznikol tábor v Petržalke, 15. apríla tábor v Grinave, 20. apríla v Kremnici, 22. apríla v Želiezovciach, 24. apríla v Leopoldove, 25. apríla v Novákoch a v apríli 1945 aj tábor na košickom letisku. Od 1. mája fungoval tábor na bratislavskej Patrónke, od 3. mája vo Veľkých Kapušanoch, od 10. mája v Nových Zámkoch, 11. mája v Lučenci, 14. mája v Trebišove, 23. mája tábor Kežmarok-Priadelňa a 29. mája aj tábor v Kežmarskom hrade.

Štátna moc zaistila v desiatkach táborov postupne značný počet osôb. Životné podmienky v táboroch boli katastrofálne. Budovy sa nachádzali v dezolátnom stave, neboli dostatočne vybavené ani tým najnutnejším zariadením. Zdravotná služba nebola organizovaná. Zásobovanie bolo nedostatočné a nepravidelné, takže väčšina zaistených osôb sa stravovala z vlastných zásob, prípadne jedlom od obyvateľov susedných obcí. Zaistené osoby boli internované v táboroch len v jednom oblečení, bez prikrývok a ďalších potrieb. Úmrtnosť detí a starších ľudí bola vysoká aj vďaka šíriacim sa epidémiam. Evidencia zaistencov sa neviedla. Zlá situácia v táboroch, ako aj pripravované nariadenie požadovali zverenie agendy táborov na celoslovenskej úrovni s príslušnými kompetenciami.

Rozkazom hlavného veliteľa Národnej bezpečnosti (NB) z 27. júna 1945 bolo sformované 6. oddelenie NB, ktoré prevzalo správu, riadenie a organizáciu bezpečnostnej služby v pracovných táboroch. Jeho prednostom sa stal hlavný komisár Ján Krajmer. Hlavný dohľad nad tábormi aj naďalej zabezpečovalo Povereníctvo pre veci vnútorné ako orgán štátnej správy. Nové 6. oddelenie Hlavného veliteľstva NB sa zameralo na zistenie počtu a umiestnenia pracovných táborov, počtu internovaných osôb a zlepšenie životných podmienok v táboroch.