thumb|Fenické územie. thumb|Doprava libanonských cédrov Feničania (-kodifikovaný tvar; iné názvy: Foiničania, zastarano Feníčania, nesprávne (bohemizmus) Féničania) boli staroveký semitský národ, ktorého kryštalizačné jadro bolo v dnešnom Libanone a časti pobrežnej západnej Sýrie a jeho kultúrny rozvoj sa začal už v dobe bronzovej v 3. - 2. tisícročí pred Kr.Feničania na scéne dejín, Mgr. Drahoslav Hulínek, PhD., Historická revue č.4/2013 Patria medzi tzv. Kanaáncov. Územie nimi obývané - na sever od Ugaritu, na juh po Akku (dnešný Libanon), čiže na severe starovekého Kanaánu - sa označuje ako Fenícia (grek. Foinikía), hoci nikdy netvorilo jednotný politický celok a boli tu len drobné mestské štáty. Feničania hovorili feničtinou, ktorá patrila medzi kanánske jazyky.
Feničania obývali ekonomickú, námornú a politickú sústavu mestských štátov od 3. tisícročia pred Kr. až do 146 pred Kr., kedy ich najdôležitejšia kolónia Kartágo (fenicky Qart Hadašt, slov. Nové Mesto) porazila a zničila Rímska ríša.
Feničania vynašli hláskové písmo s 22 znakmi s ľavosmerným spôsobom písania, ktoré od nich v 9. až 8. storočí pred Kr. asi prostredníctvom Aramejcov prevzali Gréci, z ktorého vzniklo latinské písmo a čiastočne aj cyrilika.
Etymológia Názov zrejme vychádza z gréckeho slova foinix, ktorým sa označovalo purpurové farbivo. Toto farbivo sa vyrábalo a používalo vo fenickom meste Tyros na farbenie rúch pre členov kráľovských rodín Mezopotámie. Starovekí Gréci týmto termínom označovali nielen územie fenických mestských štátov, ale aj ich obyvateľov, ktorých nazývali "purpuroví ľudia", pretože tí mali od práce s týmto farbivom pokožku sfarbenú do purpurova.
História Fenické mestské štáty sa začali formovať okolo roku 3200 p.n.l. a o ich ustálenom zriadení možno hovoriť približne v roku 2750 p.n.l. Fenícia prosperovala ako námorná, obchodná a výrobná spoločnosť v období od roku 1500 až po rok 332 p.n.l. Okolité národy si Feničanov vysoko vážili pre ich zručnosť v stavbe lodí, sklárstve, výrobe farbív, ako aj pri výrobe luxusného a bežného tovaru.
Ich mestské štáty Tyros (dnes Súr), Sidón (dnes Sajdá), Byblos a Bérytos (Bejrút) boli v polovici 2. tisícročia pred Kr. strediskami vyspelej remeselnej výroby a obchodu. Ich najznámejší mestský štát bol Ugarit, ktorý ovládol severnú Feníciu, ale v 14. stor. pred Kr. ho dobyli Chetiti. V 14. - 13. storočí sa do popredia dostal Sidón a v 12. storočí pred Kr. Tyros. V 9. storočí sa stal opäť významným Sidón.
Boli vynikajúci moreplavci, vytvorili starovekú civilizáciu, ktorá sa zameriavala na námorný obchod, ktorý mal dosah v celom Stredomorí. Od konca 2. tisícročia pred Kr., po zlomení krétskej moci, zakladali obchodné stanice v celom Stredomorí, z nich bolo najvýznamnejšie Kartágo (v 2. pol. 9. stor. pred Kr.), ktoré založili osadníci z Tyru. Fenický vplyv siahal po celom južnom pobreží Stredozemného mora až za Gibraltár a aj do južnej Hispánie, južnej Itálie, na Cyprus a na Krétu.
Od 8. stor. pred Kr. sa Fenícia stala korisťou Asýrčanov, Babylončanov, Peržanov. V rokoch 334-332 p.n.l. si Alexander Veľký podmanil všetky fénické mestá, čo predstavovalo koniec fenickej civilizácie a jej postupnú helenizáciu.
Od roku 64 pred Kr. patrila Fenícia do Rímskej ríše, pozri Fenícia (rímska provincia).Phoenicia V 7. storočí po Kr. ju obsadili Arabi.
Arvad thumb|Pohľad na dnešný Arvad prostredníctvom satelitnej snímky
Bol to ostrovný mestský štát na severe Fenicie, ktorého populácia sa pohybovala v rozpätí od 5000 do 10000 ľudí. Grécky geograf a historik Strabón napísal, že ostrov bol osídlený vyhnancami z iného fenického mesta - zo Sidonu. Arvadčania sú minimálne dvakrát spomínaní aj v Starom zákone, kde sú uvádzaní ako jeden z kanaánskych kmeňov.
Ostrov, na ktorom sa Arvad rozkladal, je dlhý asi 800 metrov a široký približne 500 metrov. Je to neúrodná skalná doska bez ornej pôdy, prírodných prameňov alebo akýchkoľvek iných vodných zdrojov. Najväčším problémom obyvateľov Arvadu bol preto nedostatok pitnej vody. Museli preto zachytávať dažďovú vodu, ktorú odvádzali do cisterien alebo dovážať čerstvú vodu v nádobách z pevniny. Núdzovou možnosťou bol sladkovodný podmorský prameň, ktorý pravdepodobne objavili fenickí potápači, pri hľadaní morských húb a koralov. Toto však predstavovalo poslednú možnosť, keď boli dodávky vody z pobrežia prerušené v dôsledku vojny alebo inej krízy. Historik Strabón popisuje, ako obyvatelia Arvadu spúšťali z člna lievik vyrobený z olova, ktorý bol pripevnený ku koženej hadici. Potápači napojili lievik na prameň a tlak prameňa vytlačil vodu cez hadicu až nad hladinu, kde už ju zachytávali v plavidlách pripravených odviesť ju do mesta.
Takmer v strede ostrova sa nachádza obdĺžniková pevnosť z 13. storočia. Dve tisíc rokov pred tým, ako boli položené jej základy, stál na tomto mieste palác fenických kráľov. Ostrov bol v minulosti obohnaný masívnou vonkajšou mestskou hradbou. Podľa popisu historika Lawrenca Conrada, v byzantských časoch „boli veľké múry, obklopujúce ostrov zo všetkých strán, najmenej 10 metrov vysoké a boli postavené z obrovských blokov dlhých až šesť metrov a vysokých dva metre.“ Conrad datoval tieto steny minimálne do obdobia Seleukovcov, ktoré nasledovalo po Alexandrovi Veľkom, a dokonca až do fenickej éry. Veľká časť tejto ochrannej stavby bola po arabskom obsadení v roku 650 n.l. zničená.
thumb|Fragment zo stély nájdenej na Arvade z obdobia 4. storočia p.n.l. (Múzeum Louvru)
Prvý historický záznam o Arvade máme z 15. storočia p.n.l., keď sa ostrova zmocnila námorná flotila egyptského faraóna Thutmosa III. Tento veľký egyptský dobyvateľ si podmanil Arvad počas svojho piateho ťaženia do severnej Sýrie v roku 1472 p.n.l. Dodnes sa o tomto čine môžme dočítať na stenách chrámu Amun-Ra v Karnaku. Avšak egyptská nadvláda netrvala dlho a už v 14. storočí bolo kráľovstvo Arvad dôležitým prístavom a obchodným centrom na trase medzi Egyptom a Ugaritom. Bola to éra, v ktorej mali malé kráľovstvá medzi sebou sériu konfliktov. Vtedajšia korešpodencia medzi panovníkom Egypta a okolitými mocnosťami, známa ako listy z Amarny, obsahuje najmenej päť odkazov na „mužov Arvadu“. Táto korešpodencia sa nám dochovala na hlinených tabuľkách a opisuje Arvadčanov ako námorných žoldnierov, ktorých lode blokovali prístavy naprieč západným Levantom, vrátane Sumuru (Simirra), Byblosu a Tyrosu. Španielsky historik Jordi Vidal je spolu s viacerými ďalšími historikmi presvedčený, že Arvad pravdepodobne poskytol žoldnierov a vojnové lode každému, kto si ich mohol v tej dobe dovoliť.
Z listov z Amarny vieme, že niekedy na prelome 12. a 11. storočí p.n.l. navštívil Arvad asýrsky kráľ Tiglatpilesar I. V tej dobe prijal tribút od mestských štátov Byblos a Sidon. S veľkou pravdepodobnosťou získal tribút aj od Arvadu. Mestské štáty si v tomto období často udržiavali rôznu mieru autonómie tým, že odovzdávali Asýrčanom, ako dobovej regionálnej superveľmoci, tribút. Záznamy ukazujú, že poslednýkrát odovzdal Arvad tribút asýrskemu kráľovi Aššurnasirpalovi II. asi v roku 876 p.n.l. Zhruba o dve desaťročia neskôr (v roku 853 p.n.l.) sa toto fenické mesto pripojilo k 10 ďalším kráľovstvám a povstali proti Asýrii. Arvadský kráľ poslal 200 svojich vojakov do severnej Sýrie, kde sa zapojili do bitky pri Karkare. V nej sa stretli koaličné sily 11 povstaleckých kráľovstiev s armádou asýrskeho kráľa Salmanasara III. Zatiaľ čo z nájdených asýrskych nápisov sa dozvedáme, že Salmanasar III. v boji zvíťazil, tak skutočný výsledok tejto bitky je otázny. Všetkých 11 povstaleckých vládcov, vrátane arvadského, sa totiž udržalo na svojich trónoch.
V období okolo roku 1000 p.n.l. dochádza k rozmachu viacerých fenických miest a Arvad mal v tej dobe pod kontrolou niekoľko osád na pevnine oproti ostrovu. Jeho najbližšia kolónia bola známa ako Antarados, na ktorej území dnes stojí sýrske mesto Tartus. Arvad založil a kontroloval aj pobrežné mesto Amrit, ktoré sa nachádzalo asi šesť kilometrov južne od Tartúsu. Spoločne s ďalšími dvoma fenickými mestskými štátmi, Sidonom a Tyrosom, založil Arvad asi 50 kilometrov južne ďalšiu kolóniu, ktorú pomenovali „Tripolis“. Grécky historik Strabos naznačuje, že celková sféra vplyvu Arvadu sa tiahla zo severu od sýrskeho mesta Gabala (dnes Jableh) až na juh po rieku Eleutheros (dnes Nahr El Kabir).
Na konci 7. storočia p.n.l. sa Asyrská ríša rozpadla a Feničanov sa znovu snažil dostať pod svoju kontrolu Egypt. Toto územie však nakoniec ovládli Babylončania. V 6. storočí sa v úradných záznamoch objavuje nemenovaný kráľ Arvadu, ktorý je pravidelným hosťom na dvore babylonského kráľa Nabuchodonozora II. V tej dobe boli tesári z Arvadu a Byblosu známi pre svoje zručnosti v spracovaní dreva a stavbe lodí a tak bolo bežné, že si našli zamestnanie v babylonskom hlavnom meste.
V roku 539 p.n.l. dobyl zakladateľ perzskej ríše Kýros II. viaceré fenické mestá a Arvad sa stal vazalským mestom. V roku 480 p.n.l. sa vojnové lode z Arvadu pridali k perzskej flotile a zúčastnili sa bitky pri Salamíne, v ktorej Gréci zvíťazili.
V novembri 333 p.n.l. porazil Alexander Veľký Peržanov v bitka pri Isse a postupoval cez Malú Áziu smerom na juh aby si podmanil fenické mestské štáty a prevzal velenie nad ich flotilami. Udalosti v Arvade opísal významný grécky historik Arrianos. Ten uvádza, že keď sa Alexander priblížil k Arvadu, tak mu v ústrety vyšiel Straton, syn arvadského kráľa Gerostrata, a korunoval ho zlatou korunou. Vydal mu ostrov Arvad spolu s viacerými ďalšími mestami na pevnine. Inými slovami, v mene svojho otca kráľa Gerostrata sa Straton vzdal ríše, čím táto arvadská monarchia úplne zanikla.Arwad, Fortress at Sea
Batruna thumb|Starobylý fénický múr postavený na ochranu pred prílivovými vlnami Bolo jedno z fenických miest, ktoré dnes poznáme pod názvom Batroun. Spomína sa v listoch z Amarny zo 14. storočia p.n.l., vzniklo však zrejme oveľa skôr. V spomínanej korešpodencii si Rib-Addi, kráľ Byblu, sťažuje egyptskému faraónovi na svojho nepriateľa, kráľa Amurru, ktorý obsadil niektoré fenické mestá. V dôsledku týchto udalostí zrejme obyvatelia Batrunu v tomto období opustili. Mesto potom v 9. storočí p.n.l. znovu založil tyrský kráľ Ittobaal I., uvádza židovský historik Jozef Flavius vo svojej knihe Židovské starožitnosti (čerpal z práce gréckeho historika Menandera z Efezu).
Batruna bola neskôr dobytá Asýrskou ríšou, Alexandrom Veľkým, arabskými kmeňmi a Rimanmi.
Hoci nevieme, kedy presne bola Batruna založená, nepochybne patrí k najstarším mestám na svete. Dodnes sa tu zachoval múr z dôb Feničanov, ktoré je dlhý takmer a na niektorých miestach vysoký až .Ancient cemetery unearthed in Batroun, Lebanon
Byblos thumb|Obeliskový chrám v Byblose (1900 - 1600 p.n.l.)
Byblos bolo prístavné mesto na pobreží Stredozemného mora, ktoré bolo náboženským centrom Fenicie. Ako uvádza historik Durant, fenickí obyvatelia považovali Byblos za najstaršie zo všetkých miest. Dnes je Byblos na zozname kultúrneho dedičstva UNESCO, pretože je nepretržite obývaný už viac ako 7 000 rokov.
Mesto vzniklo ako malá rybárska dedina nazývaná vlastným obyvateľstvom ako Gubal alebo Gebal. Do roku 3000 p.n.l. sa vďaka obchodu táto pobrežná osada rozrástla na prosperujúce mesto. Libanonské cédre boli v tej dobe vysoko cenené pre ich využitie v stavebníctve. Byblos sa stal jediným významným miestom, kde sa toto drevo ťažilo a odkiaľ sa vyvážalo do Egypta a iných krajín. Byblos bol tiež prvým mestom, ktoré stavalo vynikajúce lode. Tie si taktiež našli odbyt v Egypte, pričom vďaka obchodu s touto starovekou mocnosťou sa Byblos neuveriteľne rýchlo rozrástol a zbohatol. Okrem materiálneho bohatstva (zlato, alabaster, papyrusové laná a plátno)Byblos sa však Byblos obohatil aj duchovne, keďže od Egypta prebral určité aspekty jeho kultúry a náboženstva.