náhľad|Zber úrody v starovekom Ríme, reliéf, Trier Kolonát (, z ) bol v cisárskom Ríme inštitút rímskeho práva, osobitný majetkovoprávny vzťah medzi vlastníkom pôdy a drobným, chudobným nájomcom (, kolón), ktorý ju obrábal a odvádzal dohodnutú rentu. V tomto zmysle predstavoval v podstate druh árendy. Osobitne v neskoršom období však kolonát predstavoval zároveň osobnú závislosť roľníkov na pôde, ktorá nebola ich vlastníctvom, a teda za akúsi praformu nevoľníctva.
Vznik a fungovanie kolonátu sa v odbornej literatúre považuje za nedostatočne objasnené. Podľa niektorých autorov sa kolonát pokladá za prechodnú formu medzi otrokárskym a feudálnym systémom.
Historický vývoj
Vznik Predpokladá sa, že kolonát sa začal rozvíjať už na konci obdobia rímskej republiky (od polovice 1. storočia pred Kr.), keď majitelia veľkostatkov (latifundií) začali uprednostňovať prenajímanie jednotlivých parciel drobným slobodným nájomcom pred obrábaním pôdy otrokmi. Veľký počet otrokov a nedostatočný dohľad nad nimi mali totiž za následok zvýšený predpoklad vzbury). Na základe zmluvy uzavretej približne na obdobie piatich rokov sa vlastník zaviazal zabezpečiť kolónom materiálne podmienky (vybavenie hospodárstva, prvé osivo) a bola im stanovená výška renty, ktorú mali odvádzať ročne v peniazoch. V období cisárstva sa v dôsledku nárastu hospodárskych problémov v ríši (a najmä od obdobia občianskych vojen a vojenskej anarchie v 2. polovici 3. storočia) začalo postavenie kolónov zhoršovať. Upadali do dlhov a neúspešné hospodárenie im znemožňovalo vymaniť sa zo závislosti od vlastníka, ktorý im (aj po vypršaní zmluvy) bránil pôdu opustiť. Preto na svoju ekonomickú situáciu často reagovali útekom, ich počet klesal a pôda zostávala neobrobená. Tomu mali zabrániť reformy cisára Diokleciána (vládol 284305), a najmä zákon cisára Konštantína I. Veľkého (vládol 306337).
Reformy v 4. storočí Konštitúcia Konštantína Veľkého z 30. októbra 332, ktorý výrazne zmenil právny status kolónov. Kolóni boli po vydaní zákona pokladaní za „otrokov pôdy“ (), resp. za dedične pripútaných k pôde (), čo znamená, že nesmeli opustiť pôdu, na ktorej pracovali, a to dokonca ani so súhlasom jej vlastníka (vlastník mal povinnosť platiť štátu za každého kolóna daň, a tak bol zabezpečený pravidelný odvod daní vymeriavaných podľa počtu ľudí pracujúcich na pozemkoch), a ich synovia sa sami stávali kolónmi (preberali dlhy a prenajímanú pôdu). Nájomné už neplatili v peniazoch, ale v naturáliách a boli viazaní pracovať aj na tej časti pôdy, ktorú obrábal vlastník. Ich povinnosti k prenajímateľovi pôdy boli stanovované na každom veľkostatku osobitne, podľa miestnych obyčají. Oslobodení od kolonátu mohli byť najmä tí kolóni, ktorí sa so súhlasom vlastníka pozemku mali stať členmi mestských rád, biskupmi, kňazmi, mníchmi alebo vojakmi.
Byzantská ríša Kolonát ako systém organizácie poľnohospodárstva pretrval aj v Byzantskej ríši až do stredoveku, pričom ho prebrali aj mnohé barbarské národy, ako napríklad Góti, Vandali či Frankovia.
Referencie
Ďalšia literatúra
Kategória:História ekonomiky Kategória:Staroveký Rím Kategória:Rímske právo