thumb|Edward Adrian Wilson, Robert Falcon Scott, Lawrence Oates, Henry Robertson Bowers a Edgar Evans na južnom póle
Expedícia Terra Nova, oficiálne Britská antarktická expedícia, bola výprava do Antarktídy, ktorá sa konala v rokoch 1910 až 1913. Viedol ju kapitán Robert Falcon Scott a mala rôzne vedecké a geografické ciele. Scott chcel pokračovať vo vedeckej práci, ktorú začal ako vedúci expedície Discovery v rokoch 1901 až 1904, a chcel byť prvým, kto dosiahne južný geografický pól.
On a štyria spoločníci dosiahli pól 17. januára 1912, kde zistili, že nórska výprava pod vedením Roalda Amundsena ich predbehla o 34 dní. Scottova päťčlenná skupina potom zahynula na spiatočnej ceste z pólu. Niektoré z ich tiel, denníky a fotografie našla pátracia skupina o osem mesiacov neskôr. Expedícia, pomenovaná podľa rovnomennej lode Terra Nova, bola súkromným podnikom financovaným z verejných príspevkov a vládnej dotácie. Ďalšiu podporu poskytla admiralita, ktorá výprave poskytla skúsených námorníkov, a Kráľovská geografická spoločnosť. Tím vedcov expedície realizoval komplexný vedecký program, zatiaľ čo ostatné skupiny preskúmali Viktóriinu zem a Transantarktické vrchy. Pokus o pristátie a preskúmanie Zeme kráľa Eduarda VII. nebol úspešný. Cesta na Crozierov mys v júni a júli 1911 sa stala prvým úspešným dlhým presunom pomocou saní počas antarktickej zimy.
Mnoho rokov po Scottovej smrti bol jeho status tragického hrdinu nespochybniteľný a málokto sa pýtal na príčiny katastrofy, ktorá postihla jeho polárnu výpravu. Koncom 20. storočia sa však expedícia stala predmetom podrobnejšieho skúmania a vyjadrili sa kritickejšie názory na jej organizáciu a riadenie. Miera osobnej viny Scotta a, v poslednej dobe, vina niektorých členov výpravy, zostáva kontroverzná.
Prípravy thumb|upright|Kapitán Robert Falcon Scott
Po návrate lode RRS Discovery z Antarktídy v roku 1904 kapitán Robert Falcon Scott nakoniec obnovil svoju námornú kariéru, ale naďalej živil ambície vrátiť sa na juh, s konkrétnym cieľom dobyť južný pól ako prvý.Crane 2005, s. 332, 335 – 343. Expedícia Discovery významne prispela k vedeckým a geografickým poznatkom o Antarktíde, ale pokiaľ ide o preniknutie na juh, dosiahla len 82° 17' južnej šírky a neprekonala Veľkú ľadovú bariéru.Huntford 1985, s. 176 – 177.
V roku 1909 Scott dostal správu, že expedícia Nimrod Ernesta Shackletona tesne nedosiahla pól. Shackleton vyrazil zo základne blízko kotviska lode Discovery v McMurdovom zálive, prekonal Veľkú ľadovú bariéru, objavil cestu cez Beardmorov ľadovec k Antarktickej plošine a vyrazil k pólu. Na 88° 23' južnej šírky, menej ako 100 geografických míľ (112 míľ; 180 km) od svojho cieľa, sa však musel vrátiť späť.Preston 1999, s. 100 – 101. Scott si nárokoval oblasť McMurdovho zálivu ako svoje „pracovisko” a Shackletonovo využitie tohto miesta ako základne bolo porušením záväzku, ktorý dal Scottovi.Crane 2005, s. 335 – 336.Riffenburgh 2005, s. 110 – 116. To pokazilo vzťahy medzi oboma objaviteľmi a posilnilo Scottovo odhodlanie prekonať Shackletonove úspechy.Huxley 1978, s. 179.
Keď sa Scott pripravoval na ďalšiu expedíciu, vedel o ďalších pripravovaných polárnych výpravách. Nemecká expedícia pod vedením Wilhelma Filchnera oznámila plány na prechod Antarktídy. Filchner sa stretol so Scottom v máji 1910 pred jeho odchodom, aby vyriešili prípadné prekrývanie aktivít.Filchner, Wilhelm. Ein Forscherleben. s. 108.„Note without title“. Globus. 98. 1910. Okrem toho sa plánovala aj japonská výprava;Crane 2005, s. 430. Australázijská antarktická expedícia pod vedením Douglasa Mawsona mala vyraziť v roku 1911, ale mala pracovať v inej časti kontinentu;Huxley 1978, s. 186 – 187. a Roald Amundsen, potenciálny rival z Nórska, tiež oznámil plány na arktickú výpravu.Fiennes 2003, s. 157.Crane 2005, s. 425.
Priebeh expedície thumb|left|upright|Loď Terra Nova uviaznutá v ľadovom poli, 13. december 1910
Expedícia Terra Nova, pomenovaná podľa rovnomennej lode, bola súkromným podnikom financovaným z verejných príspevkov, ktoré doplnil vládny grant. Ešte počas plavby z Anglicka sa na lodi objavili netesnosti, a tak musela ísť do doku na Novom Zélande. Opäť vyplávala 29. novembra 1910. Počas ďalšej plavby sa výprava dostala do silnej búrky, v ktorej stratila niekoľko psov a sudov s benzínom. Tiež sa niekoľkokrát dostala do ľadového poľa. Dňa 4. januára 1911 loď pristála v McMurdovom zálive kúsok od Chatového výbežku (Hut Point), rovnako ako pri predošlej Scottovej expedícii Discovery. Do 18. januára už mali postavenú a plne zariadenú chatu. Okrem úsilia dosiahnuť južný pól mala výprava aj rozsiahly vedecký program. Preskúmala Viktóriinu zem a Transantarktické vrchy. Pokus prebádať Zem kráľa Eduarda VII. sa síce nepodaril, no cesta na Crozierov mys v júni a júli 1911 sa stala prvým úspešným dlhým presunom pomocou saní počas antarktickej zimy.Preston 1999, s. 128 – 131.Crane 2005, s. 448 – 450.
thumb|Scott píše svoj denník v chate na Evansovom myse, 7. október 1911
Na výpravu sa ako člen „pobrežnej skupiny“, ktorá táborila pri Evansovom myse na Rossovom ostrove, vydal aj profesionálny fotograf Herbert Ponting. Tábor pobrežnej skupiny obsahoval malú fotografickú temnú komoru. Hoci sa expedícia konala viac ako 20 rokov po vynáleze fotografického filmu, Ponting uprednostňoval vysoko kvalitné a komplikovanejšie snímky zhotovené na sklenené fotografické dosky. Ponting bol jedným z prvých ľudí, ktorí použili v Antarktíde prenosnú filmovú kameru. Primitívne zariadenie zvané kinematograf mohlo zhotovovať krátke videosekvencie. Ponting mal so sebou aj niekoľko autochrómových dosiek a zaobstaral niekoľko priekopníckych farebných fotografií.Preston 1999, s. 114.Huxley 1978, s. 212.
Vedci expedície študovali správanie veľkých antarktických zvierat, najmä kosatky dravé, plutvonožce (napr. uškatce) a tučniaky. Ponting sa snažil dostať k týmto zvieratám čo najbližšie, či už na mori z lode Terra Nova, na ľadovci alebo neskôr na Rossovom ostrove. Na začiatku roka 1911 len tesne unikol smrti vo vodách McMurdovho zálivu, keď sa kvôli hŕstke ôsmich kosatiek odlomila ľadová kryha, na ktorej zostal sám aj so svojou kamerou. Počas zimy roku 1911 Ponting vytvoril pomocou blesku sériu fotografií Scotta a ďalších členov výpravy v chate na Evansovom myse. S príchodom obdobia výprav na saniach v rokoch 19111912 pokračoval vo fotografovaní ostatných účastníkov expedície na pobreží, kde spoločne čakali na výsledok ich náročného putovania. Po štrnástich mesiacoch na Evansovom myse Ponting nastúpil spolu s ďalšími ôsmimi mužmi na loď Terra Nova a vo februári 1912 sa rozhodli vrátiť späť do civilizácie, aby zabezpečili súpis viac než 1 700 fotografických dosiek a zaznamenali celý priebeh výpravy. Vo svojom rozprávaní z roku 1913 Ponting ešte predpokladal, že kapitán Scott sa vráti.Huxley 1978, s. 235.Huxley 1978, s. 265.
thumb|left|Scott, Henry Bowers, Edward Wilson, a Edgar Evans pri Amundsenovom stane na južnom póle, 18. január 1912 thumb|Scottova trasa k južnému pólu v porovnaní s Amundsenovou
Scott oboznámil celú pobrežnú skupinu so svojím plánom dosiahnutia južného pólu a dal jasne najavo, že zloženie konečného polárneho tímu určí až podľa toho, ako sa jednotliví členovia osvedčia počas cesty. Hlavná Scottova skupina vyrazila z Evansovho mysu k pólu 1. novembra 1911 so psami a poníkmi. Oddiel smerujúci na juh sa postupne redukoval, keďže podporné tímy sa po splnení úloh vracali späť. Sibírske poníky, ktoré Scott vybral ako ťažné zvieratá, sa neosvedčili. Brodili sa po bruchá v snehu a napokon zvyšné poníky podľa plánu zastrelili. Ich mäso uložili ako zásoby pre návratové skupiny. Dňa 3. januára 1912 sa Scott na 87° 32' južnej šírky, asi 275 km od pólu, rozhodol, že v ďalšej ceste bude pokračovať sám so štyrmi mužmi – Edwardom Wilsonom, Lawrenceom Oatesom, Henrym Bowersom a Edgarom Evansom. Sane museli ťahať sami a cesta bola taká strastiplná, že niekedy prešli len 16 km za deň. Napriek tomu skupina pokračovala smerom k pólu a 9. januára prešla Shackletonovým najjužnejším bodom (88° 23' južnej šírky). O sedem dní neskôr, asi 25 km od svojho cieľa, uvideli čiernu vlajku Roalda Amundsena a zistili, že nórska expedícia ich predbehla. Na druhý deň, 17. januára, konečne dosiahli južný pól. Dňa 18. januára objavili Amundsenov stan, nejaké zásoby, list pre nórskeho kráľa Haakona VII. (ktorý Amundsen zdvorilo požiadal Scotta, aby doručil) a poznámku, v ktorej Amundsen uvádzal, že sem prišiel so štyrmi spoločníkmi 14. decembra 1911.Crane 2005, s. 536.Crane 2005, s. 543.
Po potvrdení svojej polohy a vztýčení britskej vlajky sa sklesnutá Scottova výprava vydala 19. januára na 1 387 km dlhú cestu späť. Napriek nepriaznivému počasiu skupina spočiatku postupovala dobre. Fyzický stav Edgara Evansa sa ale postupne zhoršoval. Po páde zo 4. februára bol „otupený a neschopný“ a 17. februára zomrel, po ďalšom páde, v blízkosti úpätia ľadovca. Osud jeho tela zostáva neznámy. Zvyšok Scottovej skupiny ešte musel prekonať 640 km cez Rossov pobrežný ľad. Ich vyhliadky sa zhoršovali, keď cestou na sever bojovali so zhoršujúcimi sa poveternostnými podmienkami, nedostatkom paliva v skladoch, hladom a vyčerpaním. Dňa 2. marca začal Oates trpieť následkami omrzlín a postup výpravy sa spomalil, pretože bol čoraz menej schopný pomáhať pri práci a nakoniec sa dokázal len vliecť vedľa mužov ťahajúcich sane. Do 10. marca teplota nečakane klesla pod -40 °C. Podľa Scottovho denníka Oates napokon 16. alebo 17. marca (Scott si nebol istý dátumom, ale myslel si, že 17. marec je správny) dobrovoľne opustil stan a vyšiel v ústrety smrti do mrazivej snehovej búrky. Jeho telo sa nikdy nenašlo. Svojou obeťou síce zrýchlil postup skupiny, ale na jej záchranu už bolo neskoro. Napriek tomu, že Scottove prsty na nohách boli omrznuté, traja zostávajúci muži ešte s námahou prešli ďalších 32 km a 19. marca rozložili svoj posledný tábor. Nevedeli, že sa nachádzajú len 18 km južne od veľkého zásobovacieho skladu potravín a paliva. Nasledujúci deň im silný blizard zabránil v ďalšom postupe. Počas nasledujúcich deviatich dní, keď sa im minuli zásoby a vonku stále zúrila búrka, Scott, Wilson a Bowers napísali listy na rozlúčku.Crane 2005, s. 547 – 552.Solomon 2001, s. 292 – 294.Crane 2005, s. 560 – 561.
thumb|Hrob Wilsona, Bowersa a Scotta
Predpokladá sa, že Scott zomrel 29. marca 1912 alebo možno o deň neskôr. Osud expedície sa svet dozvedel až z fotografií a denníkov, ktoré našla pátracia skupina Edwarda Atkinsona spolu s telami Scotta, Wilsona a Bowersa 12. novembra 1912. Poloha tiel v stane, keď ich po ôsmich mesiacoch objavili, naznačovala, že Scott bol posledný z trojice, ktorý zomrel. Vedľa ich tiel ležalo aj 16 kg fosílií stromov Glossopteris, ktoré ťahali na ručných saniach. Boli to prvé objavené fosílie v Antarktíde, ktoré dokázali, že tento kontinent mal kedysi teplejšie podnebie a v dávnej geologickej minulosti bol súčasťou väčšej pevniny.Jones 2003, s. 126.Huntford 1985, s. 509.COYNE, Jerry A. Why Evolution Is True. New York : Penguin Publishing Group, 2010. 304 s. ISBN 978-0-14-311664-6. s. 99.
Príčiny neúspechu Mnoho rokov po svojej smrti boli Scott a jeho spoločníci vnímaní predovšetkým ako tragickí hrdinovia a ich príbeh do značnej miery zatienil úspech Amundsenovej expedície, ktorá prebehla pomerne hladko. Osud výpravy Terra Nova bol vcelku detailne zdokumentovaný nájdenými fotografiami a denníkmi. K najsilnejším momentom patrila dobrovoľná smrť Lawrencea Oatesa, ktorý tak chcel uľahčiť situáciu svojim spoločníkom, a posledné Scottove záznamy a listy písané pri vedomí blízkej smrti.Jones 2003, s. 287 – 289.