Zoria Halycka (inak: Zoria Halyckaja; po slovensky Úsvit haličský) boli prvé noviny vychádzajú v rusínskom, resp. v zakarpatskoukrajinskom dialekte. Predstavovala tlačový orgán Holovnej ruskej rady (po slovensky Hlavnej ruskej rady).

Vychádzala od mája 1848 do 9. apríla 1857 v Ľvove. O začiatku vychádzania novín rozhodla Holovna ruska rada (po slovensky Hlavná ruská rada) 4. mája 1848. Prvé číslo bolo publikované 15. mája 1848. Redaktormi novín boli Antonij Pavenckyj, Mychajlo Kossak, Ivan Hušalevyč, Bohdan Andrijovyč Didyckyj, Severyn Šechovyč a Mykola Savčynskyj. Začiatok vydávania novín bol naplánovaný na začiatok marca 1840. pôvodný. Redaktorom novín sa stal Denys Zubyckyj. Noviny vznikli ako týždenník. Medzi rokmi 1849 až 1853 vychádzali dvakrát týždenne, neskôr už opäť iba raz do týždňa.

Problematika a činnosť Zoria Halycka predstavovala prvý ukrajinský časopis publikovaný v ukrajinskom národnom jazyku a v dialekte regiónu Haliče. Z prvého čísla vyšlo 4 000 kusov.

Redakcia v prvom čísle novín publikovala ohlas Ukrajincov pod názvom Odozva do ruskoho narodu (po slovensky Výzva k ruskému ľudu), ktorá rázne prehlásila jednotnosť ukrajinského národa a jeho samostatnosť od Poliakov, ako aj vyzývala k mysleniu na budúcnosť ukrajinského národa: „My, Rusíni haličskí, patríme do veľkého ruského národa, ktorého jazykom rozpráva 15 miliónov, z ktorých dva a pol milióna zem haličskú obýva... zachovať vieru a zrovnoprávniť obrad náš a práva aj kňazov našich. Rozvíjať aj vkladať národnosť našu do všetkých jej častí: zdokonalíme jazyk náš, uvedieme ho do škôl nižších aj vyšších, budeme v ňom písať písma večné, ... rozšírime dobré aj užitočné knižky v jazyku ruskom, uvedieme a zrovnoprávnime jazyk náš s inými v úradoch verejných... práva naše musia byť pred všetkými útokmi stále a silno chránené.“.

Aby sa rozšírilo povedomie o novinách, Holovna ruska rada (po slovensky Hlavná ruská rada) sa obrátila na duchovenstvo – kňazi propagovali noviny. V obdobiach medzi rokmi 1848 až 1850, keď bol hlavným redaktorom novín Antonij Pavenckyj, prvý hlavný redaktor novín, a od roku 1854, keď na pozícii hlavného redaktora novín pôsobil Mykola Savčynskyj, noviny boli písané v ukrajinskom národnom jazyku a mali národný charakter. Počas 10 rokov existencie novín dochádzalo k viacerým zmenám smerovania a charakteru.

Od júla 1850, kedy bolo vydané 60. číslo novín, Antonij Pavenckyj predal noviny do Stavropihijskému inštitútu. Do roku 1852 redakcia nazhromaždila mnohé materiály o činnosti Holovnej ruskej rady (po slovensky Hlavnej ruskej rady). Príkladom sú články: O dilaňu Holovnoy Rady Ruskoy vo Ľvovi (po slovensky O činnosti Hlavnej Rady Ruskej v Ľvove), Z Hol. Rady Roskoy (po slovensky Z Hlavne Rady Ruskej), Zasidanie Rady Roskoy Holovnoy (po slovensky Zasadnutie Rady Ruskej Hlavnej). Noviny uverejňovali jej stanovy, ohlasy, výzvy smerom k snemu a k ministerstvám. Redakcia publikovala články o rôznych spoločensko-politických a o jazykových témach. Príkladom sú články: O stanovysku rusynov Halckych y rozvyvaňu ych žyťa narodnoho (po slovensky O stanovisku Rusínov Haličských a o rozvoji ich životné národného), Vopros podilu Halyciy (po slovensky Otázka rozdelenie Haliče), Jak teper stoyť sprava naša Halycko-ruska? (po slovensky Ako teraz stojí záležitosť naša Haličsko-ruská?).

V roku 1852 noviny prestali byť politické, a tak sa od roku 1853 pretransformovali na literárny časopis.

Počas obdobia od druhej polovice roka 1851 do roku 1854, keď na pozíciách hlavných redaktorov pôsobili Ivan Hušalevyč, Bohdan Andrijovyč Didyckyj a Severyn Šechovyč mali noviny moskovofilské smerovanie. Už na začiatku roka 1852 noviny dostali varovanie od úradov, aby nepoužívali rusizmy. Keď v rokoch 1853 a 1854 bol hlavným redaktorom Bohdan Andrijovyč Didyckyj, noviny ešte publikovali diela ukrajinských spisovateľov a prejavovali národné smerovanie, no s príchodom Severyna Šechovyča na pozíciu hlavného redaktora v roku 1854 začali noviny publikovať články v tzv. jazyčiji.

Stavropihijský inštitút v reakcii na neodbornosť Severyna Šechovyča a na tlak rakúskeho úradu, ktorý vnímal sympatie redakcie k panrusizmu, menoval za hlavného redaktora novín Mykolu Savčynského. Od nasledujúceho (v roku 1854 48.) vydania nová redakcia začala noviny opäť vydávať v národnom jazyku. Časť autorov (Ivan Mykolajovyč Hušalevyč, Jakiv Fedorovyč Holovackyj, Mychajlo Ivanovyč Malynovskyj) však zmenu odmietali, keďže moskovofilstvo predstavovalo veľmi populárny prúd v spoločnosti na Haliči počas polovice 19. storočia. Ivan Jakovyč Franko zhodnotil túto zmenu politiky: „Nebola to zmena, keď zo starej chaty bolo odrazu odpratané staré smetie, a tak nastali úplne nové pomery.“.

Od začiatku roka 1856 noviny začali opäť používať „jazykovú zmes“, ktorá odrádzala predplatiteľov. Z pôvodných približne 1 500 počet predplatiteľov klesol na 191 a začiatkom nasledujúceho roka na približne 100. 9. mája 1857 publikovaním 13. čísla noviny ukončili svoju činnosť.

Do novín prispievali viacerí významní predstavitelia literárno-vedeckého a politického diania pôsobiaci na území súčasnej Ukrajiny v Rakúskom cisárstve: Jakiv Fedorovyč Holovackyj, Ivan Mykolajovyč Hušalevyč, Bohdan Andrijovyč Didyckyj, Jevhen Jakovyč Zharskyj, Stepan Kačala, Ksenofont Hryhorovyč Klymkovyč, Mychajlo Kossak, Platon Kosteckyj, Josyp Ivanovyč Levyckyj, Josyp Ivanovyč Lozynskyj, Mychajlo Ivanovyč Malynovskyj, Antin Ľubyč Mohyľnyckyj, Rudoľf Ivanovyč Moch, Ivan Hryhorovyč Naumovyč, Ivan Hryhorovyč Ozarkevyč, Antonij Stepanovyč Petruševyč, Mykola Savčynskyj, Lev Treščakivskyj, Mykola Leontijovyč Ustyjanovyč, Volodymyr Markijanovyč Šaškevyč, Hryhorij Jachymovyč, Anatolij Kralickij a ďalší.

Zoria Halycka sa počas desiatich rokov svojej existencia stala hlavnými novinami Ukrajincov a Rusínov žijúcich v Rakúskom cisárstve. Zohrala dôležitú úlohu v rozvoji ukrajinčiny a ukrajinskej aj rusínskej kultúry, taktiež podnietila rozvoj tlače na Haliči, na Bukovine a na Podkarpatskej Rusi. Ivan Jakovyč Franko zdôraznil, že Zoria halycka sa stali prvým „ruským“ politickým časopisom.

Referencie

Iné projekty

Zdroje

Kategória:Tlač na Ukrajine Kategória:Týždenníky