Vasyľ Hryhorovyč Ščurat (* 24. august 1871, Vysloboky, Rakúsko-Uhorsko, dnes Ukrajina† 27. apríl 1948, Ľvov, Sovietsky zväz, dnes Ukrajina) bol ukrajinský pedagóg, literárny vedec a prekladateľ.

V roku 1895 publikoval ukrajinský preklad eposu Pieseň o Rolandovi. V roku 1907 vytvoril a publikoval dovtedy najlepší preklad hrdinského eposu Slovo o pluku Igorovom do súčasnej ukrajinčiny. Jeho syn bol Stepan Vasyľovyč Ščurat, ukrajinský literárny vedec.

Životopis Vasyľ Hryhorovyč Ščurat sa narodil 24. augusta 1871 v obci Vysloboky. V roku 1895 ukončil štúdium slovanskej filológie na univerzitách v Ľvove a vo Viedni (doktorát získal u Vatroslava Jagića). Pedagogickú skúšku absolvoval v roku 1898 na Černovickej národnej univerzite Jurija Feďkovyča v meste Černovice.

Do sféry literatúry, vedy, občianskeho života a publicistiky Ľvova a Viedne ho zasvätil Ivan Jakovyč Franko, pod vplyvom ktorého ostal do roku 1896. Prispieval do rakúskej, do poľskej, do českej aj do západoukrajinskej tlače, kde publikoval články, preklady básní, vlastné básne. Pôsobil ako redaktor novín Bukovyna (po slovensky Bukovina) v meste Černovice, časopisu Moloda muza (po slovensky Mladá múza), dvojtýždenníka Svit (po slovensky Svet) a týždenníka Nediľa (po slovensky Nedeľa). V rámci politických názorov zastával postoje a smerovanie časopisu Dilo (po slovensky Dielo).

Medzi rokmi 1898 až 1934 učil na gymnáziách v mestách Przemyśl, Brody a Ľvov, kde začal učiť v roku 1907. V roku 1921 neprisahal vernosť poľskému štátu a stal sa riaditeľom súkromného gymnázia Sestier Baziliánok v Ľvove počas rokov 1921 až 1934.

V roku 1914 sa stal členom členov Naukového tovarystva imeni Ševčenka (po slovensky Vedecké tovarišstvo Ševčenka), ktoré medzi rokmi 1915 až 1923 viedol. Aktívne bojoval za ukrajinskú univerzitu, po neúspešnej realizácii myšlienky inicioval a stal sa prvým reaktorom Ľvovského tajemného ukrajinského universytetu (po slovensky Ľvovská tajná ukrajinská univerzita). V roku 1930 v súvislosti s procesom Spolku oslobodenia Ukrajiny (procesom SVU), ako aj s ďalším represiami na Ukrajine sa vzdal členstva vo Vseukrajinskej akademiji nauk (po slovensky Všeukrajinskej akadémii vied), do ktorej vstúpil v júni 1929 spolu s Mychajlom Stepanovyčom Vozňakom a s Filaretom Mychajlovyčom Kolessom so špecializáciou na jazyk a na literatúru. Neskôr pôsobil ako riaditeľ Ľvivskej biblioteky Akademiji nauk Ukrajinskoji Raďanskoji Socialistyčnoji Respubliky (po slovensky Ľvovská knižnica Akadémie vied Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky) a ako profesor na Ľvovskej univerzite.

Ivan Jakovyč Franko napísal báseň Dekadent (po slovensky Dekadent) ako reakciu na výčitky od Vasyľa Hryhorovyča Ščurata.

Vasyľ Hrahorovyč Ščurat zomrel 27. apríla 1948 v Ľvove. Bol pochovaný na miestnom Lyčakivskom cintoríne.

Tvorba V rámci svojej literárnovednej činnosti sa venoval rozličnej tematike od obdobia staroukrajinskej literatúry (Slovo Danyla Zatočnyka/Molenije Danyla Zatočnyka; po slovensky Slovo Danyla Zatočnyka/Modlitba Danyla Zatočnyka; 1896) až do obdobia ukrajinskej literatúry 19. storočia. Vo svojich prácach sa venoval Tarasovi Hryhorovyčovi Ševčenkovi, Markijanovi Semenovyčovi Šaškevyčovi, Pantelejmonovi Oleskandrovyčovi Kulišovi, Ivanovi Petrovyčovi Kotľarevskému, Osypovi-Jurijovi Adaľbertovyčovi Feďkovyčovi, Ivanovi Jakovyčovi Frankovi, Volodymyrovi Ivanovyči Samijlenkovi, Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovianenkovi...

Zbierky básní:

Lux in tenebris (1895). Moji Lysty (po slovensky Moje listy, 1898. Raz do mene molodisť pryjšla, Na trembiti (po slovensky Raz ku mne prišla mladosť na trembite, 1904). Istoryčni pisni (po slovensky Historické piesne, 1907). Vybir piseň (po slovensky Výber piesní, 1909).

Poéma:

V suzdaľskij ťurmi (po slovensky V suzdaľskom väzení; 1916).

Vasyľ Hryhorovyč Ščurat v rokoch 1898 až 1900 vydal sériu umeleckých diel pod názvom Artystyčno-literaturni novyny (po slovensky Umelecko-literárne noviny). V rokoch 1900 a 1905 publikoval veršovanú modlitebnú knižku pod názvom Iz hlybyny vozzvach (po slovensky Z hlbín zvestovania) a v roku 1902 poému Zarvanycia, ktoré patria do ukrajinskej náboženskej poézie.

Vytvoril mnoho prekladov diel starovekých básnikov (napríklad Horatia), francúzskych (Pieseň o Rolandovi), nemeckých (Heinrich Heine, Johann Wolfgang von Goethe...), poľských (Adam Mickiewicz, Juliusz Słowacki, Maria Konopnicka, Adam Asnyk, Jan Kasprowicz, Kazimierz Przerwa-Tetmajer...), ruských či bieloruských autorov. Do veľkej miery sa venoval problematike ukrajinsko-poľských vzťahovhlavne literárnych. Príkladmi sú štúdie Ševčenko i poľaky (po slovensky Ševčenko a Poliaci) z roku 1917, Osnovy Ševčenkových kontaktov s Poliakmi), Kolijivšyna v poľskij literaturi do 1841 (po slovensky Kolijivščyna v poľskej literatúre do roku 1841) z roku 1910.

Jeho práce boli publikované prevažne zápisoch Naukového tovarystva imeni Ševčenka (po slovenský Vedecké tovarišstvo Ševčenka). Medzi jeho posmrtné vydania diel patria publikácia Poeziji (po slovensky Básne) a Vybrani praci z istorij literatury (po slovensky Vybrané práce z histórie literatúry). Bol autorom dovtedy najlepšieho prekladu hrdinského eposu Slovo o pluku Igorovom do súčasnej ukrajinčiny z roku 1907.

Napísal historicko-vlastivedný článok Cerkvy hreko-katolyckoji parochiji v Brodach (po slovenskz Chrámy grécko-katolíckej eparchie v Brodoch).

Práce

Referencie

Iné projekty

Zdroje . . . . . . . .

Kategória:Ukrajinskí pedagógovia Kategória:Ukrajinskí literárni vedci Kategória:Ukrajinskí prekladatelia Kategória:Ukrajinskí spisovatelia Kategória:Ukrajinskí básnici Kategória:Osobnosti z Ľvivskej oblasti Kategória:Pochovaní na Lyčakivskom cintoríne