Quia te zelo fidei je list pápeža Štefana V. veľkomoravskému panovníkovi Svätoplukovi I. z jesene 885.
Obsah List možno rozdeliť na sedem častí: arenga rímsky primát a učenie o Trojici pochvala Vichinga, ktorého má Svätopluk prijať za duchovného otca a pastiera učenie o pôste pápež vyjadruje svoje počudovanie nad Metodovými bludmi zákaz slovanskej liturgie sankcie za nedodržanie príkazov
Rozbor List sa zachoval v odpise z 11. storočia, ktorý sa nachádzal v kláštore cisterciánov v dolnorakúskej obci Heiligenkreuz. Dlho bol považovaný za Vichingov falzifikát až pokým sa neobjavilo tzv. commonitorium (sprievodný list; našiel sa v British Museum), ktoré potvrdilo jeho pravosť. Diskusiu o pravosti zhrnul Richard Marsina. R. Marsina: „Všetko to, čo je v zachovanom texte listu Štefana V. podozrivé, možno odvodiť z Wichingovej úpravy (sfalšovania) listu Industrie tue a z podrobného objasnenia vzniku listu Štefana V., ktorého faktickým petentom bol ten istý Wiching.“ … „zachovaný text listu Štefana V. Svätoplukovi treba pokladať v celom rozsahu za autentický a niet v ňom dodatočných interpolácií.“
Z obsahu listu je jasné, že pápež považuje Metoda ešte za živého (zomrel 6. apríla 885) a Štefan V. sa stal pápežom v septembri 885. Po smrti Jána VIII. mali pápežskí predstavitelia „celkom iné názory na spor s Byzantom, a tým aj celkom iný postoj k Metodovi a slovanskej liturgii. Sfalšovaný text, ktorý im predložil Wiching, bol pre nich práve vhodným podkladom, aby mohli tvrdo a jednoznačne vyjadriť svoju mienku, a tak upevniť úplnú jednotu a uniformitu cirkvi ohrozovanú Byzantom a byzantíncom Metodom. Pre tento postup vyplývajúci z ich najhlbšieho a najvlastnejšieho presvedčenia bola priaznivá aj vnútorná situácia na Veľkej Morave, kde asi najvýznamnejší politickí predstavitelia nejavili veľký záujem o slovanskú liturgiu.“
V zložitých pomeroch po svojom zvolení (rozpory s byzantským cisárom Bazilom I. a konštantínopolským patriarchom Fotiom, nesúhlas franského cisára Karola III. s jeho voľbou) sa Štefan V. snažil udržať vplyv pápežstva v povedomí moravského panovníka (Veľká Morava bola v tom čase bez priebiehajúcej krízy a mala dôležité postavenie medzi Východofranskou a Byzantskou ríšou). V liste vyjadrená rímska patronácia mala za cieľ zosúladiť kladný postoj Svätopluka k pápežskej kúrii a nechuť voči Frankom s predstavami o univerzalizme latinskej cirkvi vedenej Rímom. Pápež však nereflektoval profifranský a prorímsky postoj časti moravskej cirkvi, ktorá bola zviazaná so slovanskou liturgiou. Považoval ju za prejav byzantskej praxe. Pravdepodobne preto chcel odstrániť dvojitý rítus a jednoznačne pripútať Veľkú Moravu k latinskej cirkvi a tak ukončiť byzantský cirkevný a politický vplyv v strednej Európe.
Kráľ List je adresovaný „Svätoplukovi, kráľovi Slovanov/Slovienov“.
Historici sa k tejto titulatúre stavajú nasledovne: František Dvorník: „Chvála [na začiatku listu] vyslovená najmocnejšiemu panovníkovu v strednej Európe je plne pochopiteľná, pretože pápežovo postavenie bolo na začiatku jeho vlády dosť neisté a podpora tak mocného vládcu mu pohla prísť len vhod. Nemožno sa teda čudovať tomu, že pápež vo svojom liste oslovil Svätopluka ako ‚kráľa‘.“ V poznámke dodáva: „Bolo by však nesprávne vyvodzovať z toho nejaké prehnané závery. [...] v tomto období nebol presný význam panovníckych titulov ešte ustálený. Titul rex sa často používal v starom rímskom zmysle na vyjadrenie politickej nezávislosti panovníka.“ Lubomír Havlík píše: „Významné je tiež oslovenie Svätopluka ako kráľa v rímskom hierarchickom poňatí, čo sa zhoduje s reláciou Regina z Prunu a Dukljanskej kroniky.“ Zdeněk Měřínský: „Na rozdiel od predchádzajúcej uvedenej písomnosti Quia te zelo fidei, ktorá je adresovaná samotnému Svätoplukovi I., kde ho Štefan V. tituluje ako kráľa [...] je v inštrukcii pápežským legátom panovník Veľkej Moravy nazývaný vojvoda krajiny (ducem patriae), ale na druhej strane je Svätopluk podobne ako predtým v privilégiu Industriae tuae vydanom v roku 880 označený ako unicus filius, čo predstavovalo výnimočný titul, ktorý pápež používal v hierarchii svetských vládcov zvyčajne pre cisára. Toto oslovenie určite súvisí podobne ako udelenie pápežskej patronácie so zámermi rímskej kúrie, ktoré s vládcom Veľkej Moravy mala a Svätoplukovi by priazeň pápežského stolca zaisťovala lepšie postavenie voči Východofranskej ríši a korutánskemu vojvodovi Arnulfovi. Rovnako je tak aj s pozdravom veľkomoravskému panovníkovi obsiahnutom v inštrukcii a honosnou adresou rímskej cirkvi, senátu a ľudu.“ Ján Steinhübel: „Pápežské listy adresované Svätoplukovi sú štyri a každý z nich oslovuje Svätopluka úplne ináč. […] titul rex, ktorý dal pápež Svätoplukovi v jedinom liste vôbec neznamená, že Svätopluk bol kráľom.“
Poznámky
Referencie
Pozri aj Industriae tuae
Vydanie (preklad do slovenčiny) (preklad do slovenčiny) (latinský text a preklad do češtiny) (preklad do slovenčiny) (latinský text)
Kategória:Veľká Morava Kategória:Pápežské buly