Odvlečenie občanov Československa do sovietskych Gulagov bola násilná a protiprávna deportácia tisícov ľudí, vojnových zajatcov, ale najmä civilistov sovietskymi vojenskými a represívnymi zložkami, často na základe falošných obvinení, pod zámienkou práce či ako odplatu, s cieľom využiť ich ako otrockú pracovnú silu v ZSSR. Hlavná časť deportácií bola vykonaná začiatkom roka 1945, no sú zdokumentované prípady až do roku 1949. Deportovaní podliehali krutým podmienkam, podvýžive, chorobám a vysokej úmrtnosti, a mnoho z nich sa už nikdy nevrátilo. Za prvé obete deportácií sú považovaní slovenskí generáli Ferdinand Čatloš a Jozef Turanec deportovaní 13. septembra 1944, v tomto prípade však šlo skôr o vojnových zajatcov, ktorí boli po spravodajskom vyťažení odovzdaní československým úradom. Masové odvliekanie sa dialo pri prechode frontu, no zatýkanie nepohodlných osôb, najmä ruských emigrantov na území Československa zo strany NKVD pokračovalo aj po oslobodení v roku 1945, pričom posledný popísaný prípad odvlečenia je dokonca v roku 1949. Publikácia Milady Polišenskej „Čechoslováci v Gulagu a československá diplomacie 1945 – 1953“ uvádza 7 419 mien osôb odvlečených do ZSSR, z toho 2 359 žien. Publikácia „Zločiny komunizmu“ uvádza menný zoznam 6 793 odvlečených, z toho 210 žien, pričom eviduje 528 občanov, ktorí v Sovietskom zväze umreli. Porovnaním zoznamov Múzeum obetí komunizmu vypracovalo menný zoznam 12 870 zavlečených. Skutočný počet odvlečených civilistov a vojnových zajatcov bol výrazne vyšší.
Predohra Rozhodnutie najvyšších sovietskych miest o deportáciách 16. decembra 1944 bol Stalinovi predložený dokument „Projekt postanovlenija GKO SSSSR o likvidacii i internirovanii lic nemeckoj nacionaľnosti dľa raboty v SSSR, nachoďaščichsja na territorii Rumynii, Jugoslavii, Bolgarii i Čechoslovakii“ Deportácie osôb (v danom dokumente uvažované osoby nemeckej národnosti) mali byť prostriedkom získania pracovných síl, ako aj istým druhom odplaty.
Otázka vyrovnania vojnových reparácií formou pracovného nasadenia nemeckého obyvateľstva v Sovietskom zväze bola oficiálne prerokovávaná na medzinárodnej úrovni na Jaltskej konferencii vo februári 1945. Záverečné komuniké konferencie konštatovalo potrebu zaviazať Nemecko, aby kompenzovalo sovietske/spojenecké straty formou platieb v naturáliách v čo najväčšom rozsahu, pričom protokol o činnosti konferencie v bodoch týkajúcich sa reparácií konštatoval, že reparácie budú od Nemecka brané v troch formách, odoberaním národného majetku, ročnými dodávkami tovarov z bežnej výroby a použitím pracovnej sily. V tom čase ale už prebiehali na území Slovenska, Maďarska a inde masové deportácie obyvateľstva, ku ktorému sovietske orgány pristupovali rovnako ako k obyvateľstvu nemeckému.
Československo-sovietske vzťahy Hlavným cieľom exilového prezidenta Edvarda Beneša a exilovej československej vlády bola politika „odčinenia Mníchova“: obnova Československa v predmníchovských hraniciach a zabezpečenie Československa proti „opakovaniu Mníchova“. 12. decembra podpísali veľvyslanec ČSR v Moskve Zdeněk Fierlinger a sovietsky komisár zahraničných vecí Viačeslav Michajlovič Molotov za prítomnosti Edvarda Beneša a Josifa Vissarionoviča Stalina zmluvu o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi Československou republikou a Zväzom sovietskych socialistických republík. Zmluva obsahovala článok 4 o nezasahovaní do vnútorných záležitostí druhej strany do tejto zmluvy, ale Edvard Beneš si pri rokovaniach s Molotovom „objednal“ sovietsky nátlak na povojnovú československú vládu, aby prísne potrestala všetkých „tých na Slovensku“, ktorí sa previnili „spoluprácou s Nemcami na fronte a poskytovaním koncesií“, aby sa nedalo namietať, že Česi potrestali Slovákov, čím sám požiadal sovietsku vládu o prvé porušenie článku 4. R. Letz usudzuje, že Beneš dal tým NKVD na Slovensku voľnú ruku.
Na československo sovietsku zmluvu nadväzovala dohoda o poměru mezi československou správou a sovětským vrchním velitelem po vstupu sovětských vojsk na československé území podpísaná 8. mája 1944 v Londýne ministrom zahraničných vecí ČSR Hubertom Ripkom a splnomocneným veľvyslancom ZSSR pri vláde republiky Československej Viktorom Zacharievičom Lebedevom. Dohoda stanovovala v článku 6, že na územiach, ktoré prestali byť pásmom vlastných vojnových operácií, preberá moc československá vláda, a v článku 7 riešila otázku jurisdikcie, pričom stanovovala: „Všechny osoby patřící k československé branné moci budou podléhati československé jurisdikci. Této jurisdikci podléhá rovněž civilní obyvatelstvo na československém území, a to i tehdy, jde-li o trestní činy spáchané proti sovětským (spojeneckým) vojskům, ledaže byly spáchány v pásmu válečných operací. Ty spadají pod jurisdikci sovětského (spojeneckého) vrchního velitele. V sporných případech bude věc řešena vzájemnou dohodou mezi sovětským (spojeneckým) vrchním velitelem a československým vládním delegátem.“
Slovensko v rokoch 1944-1945 Dňa 22. júna 1941 Nemecko začalo s inváziou do Sovietskeho zväzu a vzápätí mu aj vyhlásilo vojnu. Slovenská republika sa k Nemecku okamžite pripojila už 22. júna vyhlásením premiéra a ministra zahraničia Vojtecha Tuku. O dva dni neskôr, 24. júna, prezident Jozef Tiso telegramom oznámil Adolfovi Hitlerovi, že SR sa „pripája“ k vojne, a začali sa vojenské operácie Rýchlej skupiny proti ZSSR, pričom vojnový stav medzi Slovenskou republikou a ZSSR de iure pretrval až do konca vojny.
Po vypuknutí SNP sa 1. septembra 1944 za najvyšší revolučný orgán štátnej moci a správy na území Slovenska prehlásila Slovenská národná rada, ktorá odmietala predmníchovské unitárne usporiadanie Československa a presadzovala federatívny model. SNR obnovila činnosť na oslobodenom východnom Slovensku vo februári 1945. Výsledkom rokovaní o budúcom štátoprávnom usporiadaní bol Košický vládny program, ktorý 5. apríla 1945 stanovil v československých vzťahoch zásadu „rovný s rovným“, kde nositeľkou štátnej moci (zákonodarnej, vládnej a výkonnej) na Slovensku mala byť Slovenská národná rada. V období februármáj 1945 sa však moc SNR uplatňovala len s obtiažmi a skutočnou nositeľkou moci bola Červená armáda.
Južné Slovensko po viedenskej arbitráži v novembri 1938 pripadli Maďarsku, ktoré v marci 1939 okupovalo Podkarpatskú Rus a pruh východného Slovenska. Maďarsko vyhlásilo sa pripojilo k Nemecku a vyhlásilo vojnu Sovietskemu zväzu potom, ako údajne sovietske lietadlá 26. júna 1941 bombardovali Košice. Pokus Maďarska kapitulovať v októbri 1944 zlyhal a dosadená pronemecká szálasiovská maďarská vláda pokračovala v boji po boku Nemecka do konca vojny. Na Sovietmi obsadenom území v Debrecíne vznikla v decembri 1944 provizórna maďarská vláda, ktorá podpísala 20. januára 1945 so Spojencami dohodu o prímerí, v rámci ktorej prehlásila viedenskú arbitráž za neplatnú a zaviazala sa stiahnuť z Československa na hranice z roku 1937.
Menšiny v Československu Súčasťou politiky „odčinenia Mníchova“ bola snaha československej vlády vykonať transfer nemeckej a maďarskej národnostnej menšiny ako trest za zradu Československa a ochranu pred novým „Mníchovom“. V prípade nemeckej menšiny bolo v rokoch 19451947 vysídlených 2.5 milióna Nemcov a 165 000 bolo povolené zostať v Československu. V prípade Maďarska došlo k transferu 90 000 Maďarov zo Slovenska do Maďarska a 70 000 Slovákov opačným smerom, vysídlenie Maďarov zo Slovenska nebolo schválené ani Stalinom ani západnými mocnosťami. Deportácie príslušníkov menšín do Sovietskeho zväzu boli v súlade s politikou československej vlády.
Priebeh deportácií Masové deportácie civilistov Masové deportácie civilistov podľa spomienok pamätníkov niesli spoločné črty. V oslobodenej obci bola vznesená výzva pre mužov, aby sa zhromaždili na určenom mieste za účelom niekoľkodňovej brigády. Cieľom mala byť väčšinou oprava komunikácii v blízkosti obce, aby Červená armáda mohla postupovať ďalej. Obyvateľstvo na výzvu reagovalo viac či menej ochotne, disciplinovane, väčšinou bez podozrenia. Výzva bývala vydaná často prostredníctvom miestnej samosprávy, čo jej dodávalo na hodnovernosti. Svedectvá pamätníkov sa zhodujú v tom, že po zhromaždení obyvateľov na vybranom mieste (škola, vybraný dom), boli obkľúčení a začalo byť s nimi zaobchádzané ako s väzňami. Niekde boli vyzývaní muži od 18 do 50 rokov (napríklad Matejovce pri Poprade), inde všetci obyvatelia (aj ženy, napríklad Veľký Blh). Výzva niekedy obsahovala požiadavku zobrať si potraviny na niekoľko dní (Hrhov). Došlo aj k prípadom, keď výzva na opravu mostu nebola zámienkou, ale „brigádnici“ boli odvlečení po oprave mosta (Dolný Kubín).
Boli používané aj iné zámienky: v obci Medzev bolo obyvateľstvo vyzvané, aby sa dostavilo k distribúcií lístkov na cukor.
Obyvateľstvo nekládlo výzvam odpor z viacerých dôvodov. Nevedelo sa, čo ich čaká, ľudia boli zvyknutí na ťažkú fyzickú prácu, aj počas transportu boli ubezpečovaní, že sa vrátia čoskoro domov a boli vydávané hrozby trestu rodinám tých, čo neuposlúchnu.
Na Slovensku bol masovými deportáciami postihnutý najviac slovenský východ, sever a juh, menej stred a západ Slovenska (Trnava, Piešťany, Senica, Malacky, Záhorie). Orgány NKVD neboli súčasťou prvosledových jednotiek Červenej armády, pohybovali sa v tyle oslobodeného územia, v dostatočnej vzdialenosti od frontovej línie. Na druhej strane však nesmeli za frontovou líniou ďaleko zaostávať. Optimálne podmienky na činnosť a organizáciu deportácií boli v čase, keď frontová línia znehybnela. Frontové operácie na východnom a severnom Slovensku prebiehali päť mesiacov (november 1944marec 1945) a teda činnosť NKVD na týchto územiach Slovenska bola preto intenzívnejšia. Z tohto územia, v pomere k iným častiam Slovenska, bolo zadržaných a deportovaných omnoho viac občanov. Naproti tomu frontové línie na západnom Slovensku sa pohybovali v apríli 1945 rýchlo a NKVD nestihlo uskutočňovať čistky, zatýkania a deportácie z oslobodených častí západného Slovenska.
NKVD bolo vyznamenané jednak 22. februára 1945 za svoju činnosť pri „mobilizácii a internácii osôb nemeckej národnosti na území Maďarska, Československa, Bulharska a Juhoslávie“ návrhom prezídia Najvyššieho Sovietu ZSSR a jednak prezident Edvard Beneš udelil Rad Bieleho leva 3. až 6. triedy 22 príslušníkom NKVD za skonsolidovanie pomerov a zneškodnenie rušiteľov poriadku.
Individuálne zatknutia Dobové pramene a svedectvá uvádzajú veľký počet aj individuálnych zatknutí, kedy sovietske orgány zatýkali ľudí na ulici, prípadne im doručovali predvolania do úradovne NKVD, na miestny Národný výbor alebo iné úradné miesto. Šlo väčšinou o adresne vytipované osoby, ktoré boli vyzvané na „podanie informácií“, „bežný krátky výsluch“, „registráciu“, „tlmočenie“ a pod. Osoby boli následne zatknuté, uväznené a nútené k priznaniam napr. k špionáži. Zatknutia boli často vykonávané na základe udania spoluobčanov, dochádzalo k vyrovnávaniu osobných účtov. Ako dôvod k zatknutiu bola často udávaná reálna alebo domnelá príslušnosť zatknutého k establišmentu Slovenskej republiky, čo ale nebol legálny dôvod pre deportáciu do Sovietskeho zväzu.
Vojnoví zajatci Početnou skupinou deportovaných boli vojnoví zajatci z územia Československa, ktorí bojovali v nemeckej, slovenskej, alebo maďarskej armáde. Ešte v auguste 1945 sa v sovietskych zajateckých táboroch v Maďarsku nachádzalo 7001 000 slovenských vojnových zajatcov. Išlo o príslušníkov 1. technickej divízie Slovenskej armády a účastníkov SNP zajatých Nemcami, vyslaných do Maďarska na zákopové práce, ktorí padli do zajatia Červenej armády. Ministerstvo zahraničia ČSR 3. augusta 1945 urgovalo ich prepustenie u sovietskych miest.