Prusko-dánska vojna alebo prvá šlezvická vojna bol ozbrojený konflikt v rokoch 1848 až 1852 a to medzi Pruským kráľovstvom a jeho holštajnsko-šlezvickými spojencami na jednej strane a Dánskym kráľovstvom na strane druhej na území Jutského polostrova.
Počiatočný svár pri delení územia
Viedenský kongres a problémové usporiadanie dánskych území Záverečné ustanovenia z Viedenského kongresu jasne deklarovali to, že práve dánsky kráľ získa vládnu moc nad územím Šlezvicka a Holštajnska. Obidve územia boli národnostne ale aj hospodársky viac podobné Pruskému kráľovstvu než Dánsku. V otázke nástupníckych záležitostí rešpektoval zákon, ktorý odmietal, na rozdiel od Dánska, dedičstvo v ženskej línii.
Intelektuáli ako budúcnosť? Ešte v období 30. rokov 19. storočia sa podarilo dánskemu kráľovi Frederikovi VII. ustanoviť to, že práve zákonnou platformou mohli poddaní mať predstavu o absolutistickom zriadení dánsko-šlezvicko-holštajnského štátu. Volebné právo mali iba 2 až 3 percentá poddaného obyvateľstva. Zhromaždenia vytvorili po čase menší základ pre podstatnú časť vplyvného a voči systému kritického verejného predstavenstva. Do čela veľkej liberálnej skupiny sa meštianstva sa dostali mladí intelektuáli.
V mestách Kodaň a Kiel, kde sídlili univerzity sa zhromažďovali veľké zástupy intelektuálov. Práve oni sa odvolávali na ideológiu nacionalizmu, pričom podľa nej sa snažili vyhlásením o spoločnom jazyku a tradíciách rozdeliť dánsko-nemeckú „celistvosť“.
Dva varianty územného delenia Otáznym sa stalo zo strany liberálov to, ako sa mohlo deliť sporné územie. Prvou možnosťou bol vstup Šlezvicka do dánskej dŕžavy, pričom hranicu by tvorila rieka Eider.
Ďalším návrhom bol ten, podľa ktorého by sa práve šlezvicko-holštajnské kniežatstvo začlenilo do Nemeckého spolku. Jeho severnú hranicu by tvoril Kongeagen (Kráľovský potok).
Odlišné názory na zasadnutiach Na území Dánskeho kráľovstva doslova dominovali dva odlišné názory o štátoprávnom usporiadaní a o začlenení obidvoch problematických dŕžav.
Dňa 11. marca roku 1848 došlo k oficiálnemu zhromaždeniu národných liberálov na pôde podniku Casino. Práve tam sa napokon rozhodlo o tom, aby sa Dánsko zlúčilo so Šlezvickom pod jedinou ústavou. Dánske kráľovstvo by tak mohlo územne siahať až po rieku Eider, ktorá tvorila prirodzenú hranicu Holštajnska a Šlezvicka.
Naproti tomu sa však šlezvicko-holštajnskí liberáli spojili s predstaviteľmi konzervatívneho rytierstva a žiadali spoločnú holštajnsko-šlezvickú ústavu, ktorou by sa začlenili do Nemeckého spolku.
Dňa 24. marca roku 1848 oznámila vláda to, že Holštajnsko môže prijať slobodnú ústavu ako samostatný nemecký spolkový štát, lenže nedeliteľné spojenie Šlezvicka a Dánska mohla upevniť iba ústava spoločná pre obidve časti ríše.
Provizórny kabinet sa v Šlezvicku a Holštajnsku chopil vlády. Obyvateľstvo obidvoch vojvodstiev vyhlásilo pripojenie sa k zjednoteniu Nemecka.
Prológ vojny Dňa 29. marca roku 1848 sa podarilo dánskej armáde v sile až 10 000 vojakov prekročiť Koldinský potok. Následne dňa 9. apríla roku 1848 prinútilo vzbúrené šlezvicko-holštajnské oddiely v počte 7 000 vojakov k ústupu. Dánske armády dôsledne obsadili územie až po Danevirke a rieku Eider.
Frankfurtský parlament ale aj nacionalistická tlač urobili z nedeliteľného územia šlezvicka-holštajnska kľúčovú záležitosť pre zjednotenie Nemecka. Spolkový snem následne uznal provizórnu vládu a na území vojvodstiev vybudoval spolkové vojsko.
Obrat Dňa 23. apríla roku 1848 však nastal na bojisku zásadný obrat. Šlezvicko-holštajnské vojsko v spojenectve s pruskou armádou presadilo víťazstvo nad dánskymi oddielmi pri Danevirk. Začiatkom mája roku 1848 sa podarilo pruskej armáde obsadiť časť Jutského polostrova.
Rokovania pre mier bez úspechu Dánska diplomacia sa následne z Kodane obrátila na podporu Spojeného kráľovstva a Ruskej ríše. Išlo o prosbu pre uchovanie územnej celistvosti Dánskej monarchie. Dánski diplomati predpokladali, že európske veľmoci nedopustia to, aby niektoré strategické územia ako napríklad ústie rieky Labe či dokonca Kiel boli vydané Pruskému kráľovstvu. Zároveň sa spoliehali na solidaritu ruského cára, ktorý pochádzal z vedľajšej holštajnsko-gottorpskej vetvy rodu Oldenburgovcov.
Bezvýchodisková situácia na pôde diplomacie a ruské protesty proti „nacionálnej a revolučnej“ vojne sa prejavili tým, že dňa 26. augusta roku 1848 podpísal pruský kráľ menom Fridrich Viliam IV. prímerie v meste Malmö.
Rozhorenie ďalších bojov
Bitka na Eckernförde (5. apríl 1849) Začiatkom roka 1848 rozhodla dánska diplomacia o zablokovaní úžin medzi Dánskom a Švédskom čo by pre pruské lode znamenalo výrazné obmedzenie námorného obchodu vo vodách jednak Baltského ale aj Severného mora.
Dánsky komandér menom Frederik August Paludan ako veliteľ 84-delovej radovej lode Christian VIII. dostal v apríli roku 1849 rozkaz, aby vyplával k mestu Eckernförde v Kielskej zátoke. Sám velil 48-delovej fregate Gefion, 32-delovej korvete Galatea, dvom bočnokolesovým lodiam Hecla a Geiser, trom menším lodiam a oddielom v sile 250 vojakov. Malo ísť o cieľ podniknúť demonštratívnu akciu proti pruským pobrežným batériám.
Dňa 5. apríla roku 1849 sa podarilo dánskej eskadre vplávať vo zátoky a následne zo vzdialenosti takmer 650 metrov páliť na pruské pozície. Štyri pruské lode pod velením kapitána Gunthera Jungmana odpovedala taktiež paľbou.
Dánska loď Christian VIII a fregata Gefion tak mali znemožnený ústup. O ôsmej hodine večer sa napokon obidve lode vzdali. Navyše dánska loď Christian VIII vyletela do vzduchu a zhorelo v nej až 91 námorníkov.
Dánska strana utŕžila stratu 131 padlých, 80 ranených a 900 zajatých námorníkov. Pruská strana zaznamenala iba štyroch padlých a 14 zranených. Za nepremyslený vojenský útok v úzkej zátoke napokon draho zaplatil komandér Paludan, ktorý bol postavený pred vojenský súd a napokon uväznený.
Bitka pri Helgolande (4. jún 1849) Dňa 4. júna roku 1849, teda po takmer ročných prípravách sa podarilo pruskej eskadre vyplávať z Bremerhavenu s cieľom zničiť dánske lode v blízkosti rieky Wesera.
Pruská flotila mala pod velením kontraadmirála Karla Brommyho k dispozícii parnú fregatu Barbarossa a menšie parné korvety Hamburg a Lübeck. Dánska flotila na čele s komandérom Steenom Billem disponovala vlajkovou radovou loďou Rota, fregatou Bellona a Thetis. Zároveň mala ešte korvetu Valkyrien a parník Geiser.
Dánska flotila sa však stiahla. Následne pruský kontraadmirál menom Brommy prenasledoval korvetu Valkyrien smerom k ostrovu Helgoland, kde našla dánska loď bezpečné útočisko.
Britská kráľovská diplomacia spolu s námorníctvom vyjadrila vojenskú neutralitu. Lenže práve vtedy, keď sa pruská eskadra blížila smerom k trojmíľovej zóne britských teritoriálnych vôd, britskí námorníci im dali najavo, že sú to piráti.
Dánske vojnové lode medzitým plávali kurzom, ktorý mohol pruským lodiam znemožniť návrat k ústiu Wesery. Obidve eskadry spustili proti sebe delovú paľbu. To však neprinieslo žiadny výrazný efekt na bojisku.
Keď pruské lode zamierili smerom dovnútra trojmíľového pásma, delá britských lodí vystrelili výstražné salvy a dánskym lodiam tak dôsledne umožnili zotrvanie ich britských vodách dovtedy, kým sa pruská eskadra napokon nevzdialila.
Dánski námorníci a vojaci následne sledovali pruskú eskadru až k ústiu rieky Labe v blízkosti Cuxhavenu.
Diplomatické potýčky a krvavé strety Dňa 10. júna roku 1849 bol stanovený dočasný mier v meste Berlín. Jeho podmienky predstavovali zavedenie holštajnskej ústavy, ktorej obsah by nezaväzoval vojvodstvá ani s Dánskom ani s Holštajnskom. Následne sa však v Kodani a Kielu rozhorel silný odpor a mierové rokovania skončili bez úspechu.
O takmer rok neskôr, presnejšie dňa 2. júna roku 1850 uzavrela dánska diplomacia mier s tou pruskou. Problémy však stále pretrvávali. V júli roku 1850 sa však predstavitelia veľmocí bez Pruska podpísali v Londýne protokol, podľa ktorého sa stanovila nedeliteľnosť dánskej monarchie.
Ďalšie boje tentoraz rozpútali Šlezvičania a Holštajnci. Dňa 25. júna roku 1850 došlo pri Istedte k vojenskej bitke medzi dánskymi a spojenými holštajnsko-šlezvickými vojakmi. Kým dánska armáda disponovala silou 31 000 vojakov, nepriateľská strana predstavovala silu 27 000 ozbrojencov. Išlo o doslova najkrvavejšiu bitku Prusko-dánskej vojny. Boj sa napokon skončil defenzívou šlezvicko-holštajnských vojsk. Bojové strety na území Šlezvicka skončili až v októbri roku 1850.
Konečný mier a epilóg vojny V novembri roku 1850 doviedla britská a ruská diplomacia pruských politikov k mierovému zmýšľaniu. Roku 1851 tak došlo k oficiálnemu rozpusteniu šlezvicko-holštajnskej vlády a vojska.
Týmto aktom sa vojna skončila. Obidve nemecké veľmoci obsadili Holštajnsko. Dánsko opäť získalo moc nad Šlezvickom až po brehy rieky Eider.
Referencie
Literatúra HELMUT, Müller - KRIEGER, Karl Friedrich - VOLLRATH, Hanna, (1995). Dějiny Německa. Praha: NLN, s.r.o., 1995. ISBN 80-7106-125-5. RYNIEWICZ, Zygmunt. (2020). Lexikón námorných bitiek. Bratislava: PERFEKT, a.s. ISBN 978-80-8046-979-5. SKŘIVAN, Aleš et al, (1994). Kapitoly z dějin mezinárodních vztahů 1648 - 1914. Praha: Institut pro středoevropskou kulturu a politiku, 1994. ISBN 80-85241-57-9.
Pozri aj Zoznam vojen Prusko-dánske vojny Revolúcie v rokoch 1848 - 1849
Iné projekty
Zdroj BUSCK, Steen - POULSEN, Henning, (2007). Dějiny Dánska. Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 2007. ISBN: 978-80-7106-908-9
Kategória:Vojny Dánska Kategória:Vojny Pruska